Keby sa zrejme veľká časť súčasných dvadsiatnikov pokúšala zabudnúť na to, ako strávili zopár posledných rokov, nepodarí sa im to. Kniha Zusky Kepplovej Buchty švabachom im to nedovolí. Je taká reálna, až sa človek musí smiať, ako z toho občas mrazí. Samozrejme, najmä tých, ktorí väčšinu svojich rozprávaní zvykli začínať formulkou: ja keď som bol v...
Jej postavy totiž nerobia nič iné než to, čo je im od útleho detstva prežitého v ponovembrovej eufórii vtĺkané do hláv: učte sa jazyky a cestujte. Nič viac, iba toto. Ach, aké jednoduché! Začiatok a často aj koniec ich budúceho šťastného života sa koná v rušných nablýskaných letiskových halách a v zatuchnutých domoch na periférii tých vysnívaných (?) miest, ktoré iba málokedy naozaj spoznajú. Ešteže majú svoje rituály, svoje horalky pravidelne posielané z domu, presný pracovný čas, možnosť nadávať kedykoľvek a kdekoľvek (najmä na „domácich“ vo svojej ľúbozvučnej materinskej reči), skype a okolo seba kopu ďalších, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii.
Zuske Kepplovej sa podarilo vtesnať na tých zopár strán niekoľko príkladov toho, že cesty už takmer bývalých dvadsiatnikov„von“ sú a zároveň vonkoncom nie sú len také jednotvárne. Všetky jej postavy sú síce hrdinami, (na)učili sa predsa reč a odišli, no od momentu, keď nastúpili do lietadla, už nemali žiadne ďalšie pokyny, žiadny manuál. Každý z jej príbehov (z Paríža, Londýna, Helsínk, Budapešti) je preto iný a svojou inakosťou podobný všetkým ostatným, vlastným aj cudzím, ktorých sme zažili poriadne veľa. Žiadne scifi, iba veľmi dobre napísaný „ríl lajf“.
