Ťapákovci, Pomocník, Všetko za národ, či Gazdova krv. Dobre známe, časom a divákom preverené hry Ondreja Šulaja vychádzajú teraz po prvý raz v ucelenom knižnom výbere Hry, ktorý je dôkazom, že Šulaj, doteraz vnímaný viac ako kvalitný filmový scenárista, je súčasne i výrazným autorom v kontexte slovenskej drámy.
Výber doteraznepublikovaných dramatických textov Ondreja Šulaja je súborom šiestich hier, ktoré vznikali v rozmedzí rokov 1975 – 2010. Okrem jednej pôvodnej autorovej hry O psíčkovi a mačičke je to najmä výber Šulajových dramatizácií slovenských próz, ktoré sú Šulajovou doménou a stretli sa s mimoriadne priaznivým ohlasom u divákov aj kritiky. Ako v úvodnej štúdii upozorňuje teatrologička Martina Ulmanová, keby sme „vedľa seba zoradili dramatické texty z tejto knihy tak, ako chronologicky reflektujú beh (česko) slovenských dejín, dostaneme súvislý obraz ostatných sto rokov. (...) Tragický chod dejín reflektujú Šulajove texty, v súlade s autorovým sarkastickým založením, bez prvoplánového pátosu. Hrdinami týchto drám sú ľudia stojaci mimo spoločenských postov, žijúci svoj všedný životný príbeh často v skromných materiálnych pomeroch. Takíto ľudia pozorujú historické udalosti s triezvym odstupom, posudzujúc ich logikou, z ktorej Šulaj čerpá komické paradoxy.“ Výber sa teda začína dramatizáciou Ťapákovcov (Božena Slančíková Timrava), ktorý zachytáva slovenskú dedinu ešte pred rokom 1914. Na pomyselnej časovej osi by potom nasledovala dramatizácia ďalšieho textu Timravy Všetko za národ, Fila chytá vlhu podľa Vincenta Šikulu, Pomocník Ladislava Balleka, pôvodná Šulajova hra O psíčkovi a mačičke a dramatizáciou Slobodových textov Gazdova krv sa dostávame až do obdobia osemdesiatych rokov 20. storočia s presahom do doby tesne po Nežnej revolúcii.
„Tento svet je chorý.“
Divadelný kritik Ján Jaborník označuje Šulajovu adaptáciu Ballekovho Pomocníka za „dramatizátorskú klasiku“. Doteraz sa dočkala ôsmych inscenačných verzií (z toho dva krát na českých javiskách). Na rozdiel od pôvodného textu sa do popredia divadelnej dramatizácie sa dostala vedľajšia románová postava – lekárnik Filadelfi. Šulaj adaptoval Ballekov román nielen pre divadlo, ale aj pre film. Rovnomenný film v réžii Zora Záhona vyšiel aj na DVD v kolekcii filmov 80. rokov v denníku SME (v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom) a bol to jeden z najpredávanejších titulov tejto kolekcie. Po Šulajovej adaptácii zo začiatku osemdesiatych rokov siahli divadlá v Martine, Nitre, Košiciach, Prešove, Bratislave, aj v Komárne, kde ju so súborom naštudoval autorov syn Rastislav Ballek.
Príbeh zasadený do obdobia po 2. svetovej vojne v sebe jasne poukazuje na udalosti súvisiace s Povstaním a tragickou dobou po roku 1948. „Ballek odkryl tieto témy nie jánošíkovsky ani veľkohubo a pozérsky, naopak z románu cítiť snahu o úprimný pohľad cez človeka, prostredie a históriu,“ uviedol v jednom rozhovore Šulaj.
Apple pie
Keď pred niekoľkými rokmi prišla dramaturgia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara s odvážnym projektom Rodinné striebro, ukázalo sa, napriek skeptickým predpovediam, že pre slovenského diváka je domáci autor atraktívny, najmä ak jeho text nesie prvky nadčasovosti. Cyklus inscenácií klasických slovenských diel aj preto uzavrela hra Všetko za národ, dramatizácia prózy Boženy Slančíkovej Timravy, plná nadčasových postrehov, ktoré ešte umocnila Šulajova adaptácia textu. Na Šulajovu prácu s Timraviným jazykom upozorňuje v úvodnej štúdii výberu aj teatrologička Martina Ulmanová: „Pracuje s ním tvorivo, „postmoderne“, otvára inscenátorom možnosti odstupu či napohľad ahistorického obohacovania starých slov novými významami.“ Práve dramatizácie Timraviných próz Ťapákovci a Všetko za národ považuje Ulmanová „z hľadiska Šulajovej práce s predlohami“ v celom výbere za najzaujímavejšie.
„Moja krv spôsobuje, že na stres reagujem tvorivosťou.“
Divadelná hra Gazdova krv na motívy z niekoľkých próz Rudolfa Slobodu vznikla priamo pre Divadlo Astorka Korzo ´90. Nadväzuje na predchádzajúce úzke spojenie Slobodu s týmto divadlom (hry Armagedon na Grbe, Macocha). V Gazdovej krvi nejde o klasickú adaptáciu prózy. „Tak som si v pamäti oživil Slobodove texty a pochopil som, že sa vyložene bránia takémuto prístupu a rozhodol som sa, že sa pokúsim napísať pôvodný dramatický text, ktorý by bol akousi dobrodružnou cestou do vnútorného sveta Ruda Slobodu, v čase krátko po Nežnej revolúcii, teda zhruba na začiatku 90. rokov,“ objasnil v jednom z rozhovorov Ondrej Šulaj. „Snažil som sa, aby som do dramatickej štruktúry dostal všetky zásadné témy, ktoré Sloboda v tomto čase tak originálne a sebatrýznivo otváral a rozpitvával vo svojich prózach.“ Inscenácia v réžii Juraja Nvotu sa krátko po premiére stala udalosťou sezóny a získala viacero divadelných cien.
Knižný výber hier Ondreja Šulaja vydal v edícii Slovenská dráma Divadelný ústav. Súčasťou publikácie sú aj fotografie, bibliografické a inscenačné súpisy. Okrem hier uvedených v tejto publikácii je Ondrej Šulaj autorom ďalších divadelných textov a dramatizácií: Epizóda 39-44, Commune de Paris, Pantagruel, Kocúrkovo II., Svadobná noc v dobre utajenom salóne.
Autor: Zdroj: Mariana Jaremková
