Dôsledne čiernobiela kniha Dom, kde žijem mapuje posledné obdobie Laca Novomeského ako básnika.
Ladislav Novomeský (1904 – 1976) je jednou z najdiskutovanejších postáv modernej slovenskej literatúry. Časť svojej básnickej tvorby odovzdal do služieb komunistickej ideológie, ktorá ho obžalovala z buržoázneho nacionalizmu, uväznila a neskôr rehabilitovala. O tejto dobe si Ján Smrek zapísal: „Na rýme, na rytme dávno mi nezáleží, upadla muzika pod ťažkým tlakom drám, predo mnou sloboda, s ňou človek v prachu leží, a keď to hovorím, strašné je, že som sám.“
Cesty zarúbané
Oficiálne miesta štátnej kultúry sprostredkúvali Novomeského zväčša ako autora plochej agitačnej, budovateľskej lyriky s neznesiteľným pátosom. Klišé kolektívneho optimizmu napríklad vanie z básne Veľký deň: „My zabili sme starodávny hnev, éterom trasie revolučný spev, éterom trasú piesne veselé, my prebijeme ostne z ocele.“
Takáto čitateľská skúsenosť sťažovala hľadanie iného Novomeského.
Knihu Dom, kde žijem (vydal Európsky dom poézie Košice), zostavenú duom Richard Kitta – Ján Gavura a ilustrovanú Martinom Tomorim, tvoria verše z nedokončeného básnického cyklu, ktorý v roku 1966 vychádzal na pokračovanie v časopise Kultúrny život. Cyklus vedno s básňami Rekviem a Rozdvojenie, zaradenými do tohto knižného vydania, predstavuje zavŕšenie Novomeského lyrickej tvorby.
Modernosť, umeleckosť
Ide o modernú poéziu, o metaforicky sýte básne štylistického perfekcionizmu a estetickej vybrúsenosti: večerné buky sú „nahé černošky“, čo „si rukami konárov pridržiavajú náklady zeleného na hlavách“, „jak prudké vlnobitie k pätám nášho domu doráža búrny príval buriny“. Dominuje hudobnosť, expresívnosť: „starci šuchotaví“, „ločprdina“, „dobiedzavá šarapata hmyzu“...
A čierna farba. Lebo ponurosť a pochmúrnosť prekrýva príležitostnú, takmer poetistickú radosť z hry, čo občas presvetlí „tunel bezútešnej tmy“, „priestor bezozdný“, kde vládne „polnoc polnočná a sám si v tme a z tmy“, a platí definitíva verša „neprejdem cez ulicu odtiaľto do tam“.
Miestom básní je bratislavský dom, mesto, čo „sa v oknách lakťami svetiel drží nad tmou. Nad tmami. Do nich sa díva kým sa ponorí jak loď pri stroskotaní na mori. A pohŕda tou mŕtvou mútňavou, hoc ju má po oblohu nad hlavou“.
Aj básnik akoby pohŕdal tou čierňavou, čo sa naňho valí zo samoty, z blížiacej sa choroby a predtuchy smrti. V básňach tejto knihy pôsobí sebaisto, nemá pochybnosti, ani strach z bilancovania. Ako v Senici pred múzeom nesúcim jeho meno.
Čnie tam z bronzu, v ruke má cigaretu a veje na ňom plášť, keď rozhodným krokom kráča, akoby bol stále „uhryznutý diaľkami“.
