Tvrdí, že nehľadá drobné radosti ako postavy z filmu Jana Hřebejka Svätá štvorica, ktorý je práve v kinách. V divadle sa s postavami JIŘÍ LANGMAJER zvyčajne stotožňuje viac ako s tými, ktoré dostáva vo filmoch.
Čo hovoríte na divácku reakciu, že ľudia majú dnes iné problémy ako tie, ktoré riešia postavy filmu Svätá štvorica?
„Myslíte, že sa na všetky tie problémy chcú ešte aj pozerať? Veď sa nakrúcajú už len také sociálne veci. Zaplaťpánboh za Poledňákovú a Hřebejka, že robia niečo preto, aby sme sa zabavili.“
Dá sa porovnať ich prístup ku komike?
„Marie je úžasná žena, som rád, že som sa s ňou stretol. Má nepredstaviteľnú energiu a entuziazmus. A Honza je zas Honza. Kedysi sme spolu robili v divadle, on potom začal robiť všetky tie úspešné filmy. Musel som počkať, kým nakrúti taký ľahký film, že už môže doňho obsadiť aj mňa.“
Očakávate, že bude komerčne úspešný?
„Ja by som ľudom, ktorí v ňom majú peniaze, prial, aby to bol trhák. Ale väčšinu svojich filmov som vlastne nevidel, ja sa na ne zväčša nepozerám. V tomto prípade však urobím výnimku.“
Vnímate otváranie sexuálnych skúsenosti milostnej štvorice ako kontroverznú či ako normálnu tému?
„Nech to ľudia vnímajú tak, ako potrebujú, dôležité je, aby na film chodili a aby sa bavili. Ak sa začnú sťažovať, je to znamenie, že to zas až také zlé nie je. Snažili sme sa z toho, čo sme mali k dispozícii, urobiť maximum, ale ako sa môže človek zavďačiť všetkým?“
Podobné zápletky sme viac zvyknutí sledovať v tínedžerských filmoch než pri strednej generácii.
„Som herec, neviem to posúdiť. Radšej by som hral viac ’oblečených’ úloh, je namáhavé sa s mojou výškou a bez širokých pliec udržiavať.“
Zdrojom komiky je aj pohľad tínedžerskej generácie na životy rodičov. Boli vám tieto pasáže povedomé?
„Tieto problémy nemám, moje dcéry sú už veľké.“
Film nevznikol podľa románu, spisovateľ Michal Viewegh písal priamo scenár. Nechýbalo vám viac informácií o postavách?
„Keďže sme nevedeli, čo sme mali o postave vedieť, mali sme veľkú šancu improvizovať. Viem, že pre menej skúsených hercov môže byť voľnosť, ktorú Hřebejk dáva, stresujúca. On totiž postaví kameru a nechá vás niečo urobiť. Mnohé situácie sme vymýšľali až na mieste, čo je podstatne zábavnejšie. V divadle sa musím presne držať textu, práca na filme bola osviežujúca, aj keď sa veľa z navymýšľaného nedalo použiť. Ale vymyslieť niečo naozaj vtipné, čo ľudí pobaví, je jedna z najťažších vecí.“
V inscenácii Čajka v Slovenskom národnom divadle ste hosťovali v postave spisovateľa, ktorý zvedie naivnú mladú herečku. Ako vám sedela táto hra?
„Zážitok bolo už len stretnutie s kolegami vrátane Martina Hubu, s ktorým sme pripravovali Richarda III. pre Letné shakespearovské slávnosti. Čajku som sľúbil skôr, ako ma obsadili do Richarda, bola to vlastne náhoda.“
Inscenácia sa odohrávala za polárnym kruhom, medzi Eskimákmi. Viete sa stotožniť s takýmito výstrednými posunmi klasiky?
„To bol pohľad režiséra Davida Drábka, my herci sme ho len napĺňali. Mal to také, aké to chcel mať, reakcie sa dali očakávať. Pracoval by som možno s ním aj nabudúce, ale už nie na klasickom texte, možno skôr na nejakom súčasnom. Napríklad aj na jeho vlastnom texte.“
