Strach a kolaborácia sú témy, ktoré inšpirovali SILVESTRA LAVRÍKA, aby napísal román. Tvrdí, že sa stále vidíme ako univerzálne obete dejín. Bojujú s tým aj postavy jeho príbehu, keď zažívajú lesk a biedu skorumpovanej politiky.
Zu je váš prvý román. Čo vás presvedčilo, aby ste ho písali?
„Téma. Strach a kolaborácia. To nie je opis pracovnej metódy. A ešte som počul výborný židovský vtip - Kohn sa pýta Marmorsteina, či vydával dcéru. Nie, nevydával, prečo? Videl som ju v parku na lavičke dojčiť... Prečo nie, keď má čas a mlieko, opáčil Marmorstein. Takže keď som mal čas a tému - prečo nie?“
Kedysi ste napísali knihu Slovensko v lete, kde vystupuje aj vtedajší premiér Dzurinda. V románe Zu sa tiež chytáte politiky, ale rozprávate fiktívny príbeh o politickom nominantovi, ktorý si robí zálusk na bratislavskú vilu. Majú tieto dve knihy niečo spoločné?
„Majú. Autora.“
Príbeh slepej učiteľky klavíra a jej adoptovanej rómskej sestry ste vsadili do lukratívnej štvrte Bratislavy. Aký máte vzťah k Palisádam?
„Palisády sú jedna z mála štvrtí v kopci. Je tam veľa zaujímavej architektúry. V románe je jedným zo zdrojov napätia dravosť developerov. Na Dlhých dieloch by ich aktivity boli podstatne menej nápadné. Ale na Palisádach sa odohráva iba jedna časť príbehu.“
Dá sa vo vašich postavách ešte hľadať dobro? Čo okrem strachu ich núti konať tak, ako konajú?
„O dobre rozumný človek nerád rozpráva. Život v pravde smerujúcej k dobru je vytúžená méta, ale kto je bez viny, nech hodí kameňom prvý. Válek má veľa brilantných veršov. Jeden - život jej prešiel, ako keď pleskneš bičom, tak to bolelo - mám osobitne rád. Metaforicky presne pomenúva našu základnú predstavu o nás samých.“
A aká je tá vaša?
„Slovensko je plné nádherných dolín. Ktorákoľvek z nich by pokojne mohla byť koncom sveta. A veď aj je. Nie preto, že do tých dolín vedú iba cesty tam. Stoja v nich domy, ktoré už pri položení základného kameňa prekonali ambície svojich staviteľov. Postavili sme si ich svojpomocne, s vypätím všetkých síl a prispením širokej rodiny. A potom bolo zrazu hotovo, kolaudácia, opijáš a čo ďalej? Sadneme si za pec a dáme sa do dumania... Čo kuchyňa, to mučeník nenaplneného života. V krčme večer čo večer tvorivá dielňa oportunizmu. Vidíme sa ako univerzálne obete dejín. Potom je tu druhá krajnosť. Fanfarónske vykrikovanie, že Slováci postavili Pešť i Viedeň. A odkedy existuje Váhostav, aj Prahu. Mne sa tento mantinelistický stereotyp nepáči. Ale to nie je dôležité.“
Prečo?
„Dôležité je, že to nezodpovedá skutočnosti. Treba s tým niečo robiť. Ja o tom píšem. O každodenných drobných osobných prehrách, z ktorých je na konci života trpké víťazstvo opakovane vybieľovanej historickej pamäti. S takými figúrami si ľahko poradí každý strach.“
Ako a prečo vznikli vaše ženské postavy s hendikepmi?
„Strach má veľké oči. Ale to ešte neznamená, že lepšie vidia. Potme počujeme lepšie. Okrem fyziologických daností asi aj preto, že sa bojíme. Román Zu je predovšetkým o strachu. A o kolaborácii, teda o nedobrovoľnej spolupráci, ku ktorej v strachu máme sklony. O neúprosnej bezohľadnosti moci som chcel rozprávať cez príbeh vnímavého rozprávača. Slepej Zu a autisticky obsedantnej kreatúry menom Pejo. Som presvedčený, že nebojsami sú na Slovensku ženy. Niežeby nemali strach. Ale ony s ním, na rozdiel od mužov, ktorí ho len zle skrývajú, skúšajú niečo urobiť. Aj keď tie slzy a vzlyky vedia byť fakt otravné, bez nich by to asi nešlo.“
Často používate vetu Strach má strach mať strach. Bojíte sa niečoho?
„Bojím sa choroby, nešťastia, straty blízkych. Straty zdravého rozumu. Mám priateľa, s ktorým sme sa dohodli, že keď jeden z nás osprostie natoľko, že si začne robiť hanbu, ten druhý bude taký láskavý a zahluší ho. Dohoda je to dobrá. Len neviem, či sme ten správny moment už neprepásli. Mám strach, že jedného dňa prijmem predstavu o sebe samom, že som obeť okolností, intríg, cudzích ambícií. Kým sa neprestaneme utiekať k minulosti ako k histórii dreveníc a salašov, bude to tak, že náš zbabelý oportunizmus bude dláždiť cestu bezohľadnosti. Moje postavy bojujú na tomto fronte. A ja spolu s nimi.“
V knihe je v istých momentoch prítomné hungarofilstvo. Musíte sa s maďarstvom nejako osobne vyrovnávať?
„Máme spoločné dejiny, teda aj spoločné hriechy a radosti. Možno ich každá strana vníma inak, ale to na podstate veci nič nemení. Od vzniku Československa sme sa spoločnej minulosti systematicky zriekali, je čas znova sa k nej prihlásiť bez krvavých, ale aj ružových okuliarov. Dnes sú Maďari naši spoluobčania inej národnosti, alebo susedia. Ja sám za seba sa nemusím s nimi vyrovnávať viac či menej než s Čechmi, Rakúšanmi, Poliakmi, Nemcami či Rusmi. Alebo aj so Židmi a s Cigánmi, na rozdiel od Inuitov alebo Patagóncov, ku ktorým žiadny vzťah nemám.“
Čo máte v hlave, keď si sadáte pred čistý list?
„Občas nápad. A niekedy zvyškový alkohol, lebo rád píšem ráno. Sused páli skvelú slivovicu.“
Čo by ste robili, keby ste nemohli písať?
„Niečo iné. Keď mi je ťažko a mám pocit, že sa mi nedarí, utešujem sa predstavou, že sa kedykoľvek môžem vrátiť ku koňom a kravám, do rodnej dediny. Budem na čerstvom vzduchu a svet mi môže byť ukradnutý. Viem, že je to nereálna predstava. Ale aj tak vyskočí ako čertík zo škatuľky zakaždým, keď ma pripučí existenciálna ťažoba. Pochopiteľne, veď som Slovák.“
Fórum kritikovVonkajšia rovina rámcového rozprávania už svojimi kulisami pripomína film noir. Slnko ani víno nezaženú pochmúrnu atmosféru a slepá Zu, ktorá slnko ani Alteho tvár nikdy nevidela, hrá vo chvíľach smútku na klavíri. Nejednoznačné charaktery postáv, zvraty, farebná vyprázdnenosť, ktorú naruší len manželka v batikovanom odeve a definívne ju zrušia Bartabasove pomaranče. Mužský voice-over meniaci sa na hlas osudovej femme fatale, ktorá však, navzdory tomu, ako to zvyčajne vo filmoch noir býva, nebude zničená. Lavríkovu románovú prvotinu si najviac vychutná ten, kto po nej siahne nepripravený.
Alexandra Debnárová, LIC
To jeho pižmo cítiť až sem!(úryvok)
Na terase oproti sa nič nedialo. Nech si pekne poplače, zišlo mi na um pri odchode z terasy. Bolo mi treba cikať. Po návrate som ju našla v strehu. Sedela vystretá, telo napäté ako struna. Pohľad mi padol na terasu vily oproti. Bola už skoro tma. Podala mi ďalekohľad. Bolo presne a jasne vidieť, čo sa deje na terase vily oproti. Hoci bola ponorená v tme. Obraz nemal farby. Všetky kontúry boli akoby obtiahnuté žiarivou červenou a žltou.
Ten sviniar vyzbrojil svojho človeka ďalekohľadom na nočné videnie, zvolala Zu.
Volá sa to noktovízor.
Tú informáciu si našla na nete.
Sused robil pomalé pohyby. Celými hornými končatinami. V krajných polohách navodeného pohybu ich na okamih umŕtvil v nehybnosti. Bez akéhokoľvek prechodu a zjavného dôvodu sa pustil do ďalšieho afektovaného krúženia ramenami. Stál v podrepe. Široko rozkročený. Hlava sa pohybovala v súlade s celým telom. To všetko vykonával bez košele a bez nohavíc. Večerný chlad mu vôbec neprekážal.
Myslím, že cvičí.
Čo robí?
Cvičí.
Čo robí?
Cvičí.
To jeho pižmo cítiť až sem!
Je nahý.
Nevkusné.
Stratila sa v dome.Nevyšiel zo mňa ani hlások. Ohromilo ma, aké krásne dokáže byť mužské telo. Áno. Ako ma dokáže fascinovať. Sálala z neho sila. To ma priťahovalo zo všetkého najviac. Aj Zu.
Tri dni po prvom susedovom cvičení stála na terase a cvičila. Vykonávala presne tie isté pohyby ako sused. Moje opisy dokázala zrekonštruovať do najmenších detailov. Z jej pohybov nesálala sila. Len krása. Bola nahá. Bolo pre nás jednoduchšie tváriť sa, že sa to nikdy nestalo.
