V činohre SND pôsobí šiestu sezónu. Jeseň strávi v dabingu, pri nahováraní telenovely Votrelkyňa. Po divadelných prázdninách ju opäť uvidíme takmer vo všetkých kusoch našej prvej scény. Mesačne absolvuje priemerne 20 predstavení. Najväčšie faux pas je jej stalo v Úbohom vrahovi, keď počas milostnej scény zostala na javisku bez sukne. Pôvodom Košičanka sa narodila v znamení Rýb. S kučeravou hrivou, vyšportovaným telom a žalúdkom, ktorý si nedokáže odoprieť dobré jedlo. Obľubuje modrú a bielu farbu, rada číta detektívky a po pretancovanej noci fajčí viac ako obvykle. Herečka Gabriela Dzuríková (29).
Hráte takmer vo všetkých inscenáciách našej prvej divadelnej scény. Iba zriedkavo však hlavné úlohy. Nejeduje vás to?
(Smiech.) Tak tomu sa povie otázka na telo! Nie, nerozčuľuje ma to. Podľa môjho názoru sú postavy, ktoré hrám, plnokrvné. Takže ma to nemrzí.
Čo myslíte, prečo je to tak?
Možno to záleží od typu. Som tak zaradená.
Aj v divadle treba mať široké lakte alebo aspoň manžela režiséra?
Ale nie. Manžel režisér istotne občas pomôže, ale určite to nie je o lakťoch. Taký je život. Raz má človek hlavnú úlohu a potom zase vedľajšiu.
S Ferkom Kovárom ste si pred pár rokmi zahrali v hre Oleanna. S ktorými partnermi sa vám dobre hrá?
Mám rada Helenku Krajčiovú a Roba Rotha, pretože si rozumieme aj v súkromí a sme dobrí priatelia. Zujímavé je, že som si zatiaľ nezahrala so Stanom Dančiakom. Neocitli sme sa na javisku ani v jedinom dialógu, a veľmi rada by som to zažila. Určite by sme si rozumeli. Mne sa však hrá dobre takmer s každým.
S Oleannou ste boli aj v zámorí. Porozumeli mu kanadskí diváci?
Hrali sme v torontskom divadielku Čechov a Slovákov. Mám pocit, že tam táto hra mala oveľa väčší úspech ako tu. Čo sa týka sexuálneho harassmentu, je tamojšia spoločnosť otvorenejšia. Po predstavení sa o probléme na rozdiel od Slovenska vášnivo debatovalo. Obťažovanie žien na pracovisku u nás doma akoby nejestvovalo. Vyhýbame sa tejto téme, hoci je prítomná. Myslím si, že ľudia ešte nemajú odvahu o tom rozprávať a boja sa výsmechu.
V Tatkovi Ubu, ktorého kedysi uvádzala Astorka, ste boli mamkou Ubu. V tom čase ste sa vyjadrili, že máte všetky vlastnosti svojej postavy - márnivosť, neveru, túžbu po mamone a zlate. Nekorigujete časom toto priznanie?
Prečo? Každá žena má v sebe všetky tieto vlastnosti. Stojím si za tým, hoci to s tou neverou celkom nesedí. Všetko, pravdaže, záleží od okolností.
Vašu dedinskú Mariku v Liliome na Malej scéne kritika veľmi pozitívne hodnotila. Vraj v nej vynikol váš mnohorozmerný talent. Aké postavy hrávate najradšej?
Marika je taká chutnučká postava, hrávam ju veľmi rada aj s jej vnútorným bôľom. Mám rada viacrozmerné postavy s problémami, ktoré nie sú černobiele a prežívajú bohatý vnútorný život. Aj preto hovorím, že neexistujú malé a veľké postavy. Sú iba úlohy zahrané dobre, alebo zle. Nič medzitým neexistuje.
Režiséri často od hercov na javisku vyžadujú takmer športové výkony. Máte dobrú kondíciu?
Mám. Pravidelne chodievam cvičiť aerobic. Som do toho úplný blázon.
Ako často?
Chytilo ma to pred dvoma rokmi a keby sa dalo, cvičila by som aj každý deň. Nemám na to čas, takže si telocvičňu doprajem asi štyrikrát do týždňa. Keď je pred premiérou a nemôžem, vynahradím si cvičenie neskôr, ale dôkladne.
Tančiareň je náročné predstavenie na fyzický pohyb. Stalo sa vám, že ste mali niekedy na javisku úraz?
V Tančiarni sme mali tento rok mimoriadne veľa úrazov. Pani Milka Vášáryová spadla a zlomila si na predstavení ruku. Zuzka Marošová mala tiež problémy, rovnako ako Tomáš Maštalír. Mne sa to našťastie vyhlo, hoci sa k tomu schyľuje. Lámu sa nielen opätky, ale aj končatiny.
Vy zrejme nie ste veľmi "lámavý typ"?
Zlomenú ruku som mala iba raz, keď sme havarovali na aute. Dúfam, že sa mi to viac nestane.
Navonok pôsobíte ako veselá mladá žena. Bývate aj smutná?
Dosť často. Chytí ma to každý deň. Väčšia či menšia depresia, najviac ma však dokážu roztrpčiť ľudia. Na zlé veci však dokážem rýchlo zabudnúť. Hysterická som len občas, keď sa napríklad niečo doma pokazí. Vtedy na chvíľočku vybuchnem. Všetko ma rýchlo prejde a začnem konštruktívne uvažovať.
Vaša sestra vraj dobre spieva. Hodnotíte sa navzájom?
Moje dvojča - sestra Alenka naozaj výborne spieva vo folklórnom súbore Borievka v Košiciach. My sme vlastne tri sestry. Ja som z dvojvaječných dvojičiek. S mojím dvojčaťom sa vôbec nepodobáme, zato so staršou sestrou Erikou sme ako dve hrozná... (Smiech.) Samozrejme, chodievajú do bratislavských divadiel, a keď nemajú čas, tak im aspoň pošlem videozáznam.
Kedy vám vlastne prišlo po prvýkrát um, že sa stanete herečkou?
Vždy som chcela byť buď kuchárkou, alebo herečkou. Istý čas som mala ambície dostať sa na konzervatórium, ale nezobrali ma. Dnes som rada, že sa mi podarilo dostať na prvý šup na VŠMU. Z nášho ročníka sme v Činohre SND dvaja kolegovia - Braňo Bystriansky a ja.
Keď hovoríte, že máte dobrú kondíciu a dobre tancujete, nevábi vás dnes tak módny muzikál?
Vábi, ale myslím si, že tu sú oveľa lepšie tanečníčky a speváčky ako som ja. Musela by som sa venovať intenzívnejšie spievaniu a ak by som sa tomu chcela venovať naplno, možno by som musela z divadla aj odísť. Netúfala by sa na javisko postaviť so Sisou Sklovskou...
Zato vy ste krajšia...
Hohó! (Smiech.) Myslíte?
Po skončení školy ste boli rok na voľnej nohe. Ako toto obdobie vo veľkom meste prežívalo mladé dievča z východu?
Braňo sa dostal do Činohry ihneď, ja som ešte dohrávala nejaké predstavenia a chcela som aj ďalej zostať v Bratislave. Bol to vtedy ťažký rok. Stále som sa rozhodovala, či predsa neodídem.
Aké je to pre mladého človeka, keď po skončení školy zostane sám v cudzom meste?
Už v treťom ročníku som odišla do prenajatého bytu, pretože ma nebavil internátny život. Začala som bývať s kamarátkami. Bolo to však finačne mimoriadne ťažké, dabingy som robievala iba sem-tam a stále som riešila dilemu, či robiť reklamu alebo nie. Nakoniec som súhlasila vyslovene kvôli peniazom.
Teraz už ste spokojná?
Človek nikdy nemôže byť celkom spokojný. Raz je lepšie, inokedy horšie. Ale, ujde to.
Objavili ste sa v debutom filme Vlada Adáska Hana a jej bratia. Aká bolo táto vaša filmová skúsenosť a aké sú tie ďalšie?
Pravdupovediac, to všetko bolo na báze zábavy a kamarátskej spolupráce. Skôr som získala nejaké filmové skúsenosti v televíznom diele Ako divé husi. Bohužiaľ, okrem študenstkých filmov, ktoré sa nakrúcali na škole, som nemala šancu dlhodobejšie si vyskúšať kontakt s kamerou. Žiaľ, toto nám mladým hercom na Slovensku, kde sa takmer filmy nenakrúcajú, veľmi chýba.
Vrátili ste sa z dovolenky. Aká bola a čo vás čaká na jeseň?
Bola som u našich v Košiciach, pretože sestre sa narodil synček a ja som sa stala tetou. Pochodili sme po okolí, ja som sa napchávala maminou fantastickou kuchyňou. Doma bolo, ako vždy, skvele. Nuž a teraz sa teším na Sekretárky, ktoré pod vedením Martina Porubjaka chystáme na jeseň. Tam si vyskúšam aj ten môj hlas, pretože to vraj bude veľmi spevavé predstavenie. Konečne nejaké úlohy pre ženy. Po Krajčírkach, Barmankách aj Sekretárky. Doteraz som si myslela, že celá dramaturgia je v divadle postavená na mužoch. Teším sa, že to tak nie je.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
