Domyslel to, čo si nedokázal predstaviť ani Verne. Cestu na Mesiac nakrútil Mélies pred sto rokmi a nepotreboval na to viac ako štrnásť minút.
Vo filme Martina Scorseseho Hugo a jeho veľký objav je taká pekná scéna: Hugo v starom parížskom byte – ukáže sa, že je to byt Georgea Méliesa, objaví na vrchu skrine schovanú škatuľku. Chcel ju vziať, no bol nešikovný, vykĺzla mu z rúk – a pri páde z nej vypadli obrázky a skice s rôznymi schémami, konštrukciami, vzorcami, a popreli fyzikálne zákony. Nespadli na zem, prosto lietali.
Scorsese chcel vystihnúť a oživiť slávu Méliesa, pripomenúť jeho skvelé filmy a hádam sa mu to podarilo. Reštaurátori a distribútori však už urobili druhý krok: opravili a pustili do kín Méliesov najslávnejší film, Cestu na Mesiac z roku 1902, a to je ozajstná fantázia. Už sa hrá aj u nás.
S trikmi do Vesmíru
Keď sa Mélies narodil, jeho rodičia by si sotva mohli želať, aby sa raz stal režisérom. Filmové umenie vtedy ešte neexistovalo. Ešteže Mélies bol Francúz a mal šťastie, že videl prvé premietanie bratov Lumierovcov a sám videl, ako ľudia vyhúkane pozerali na idúcu lokomotívu a verili, že sa rúti rovno na nich.
On sám o realistické zábery nemal záujem, tvoril nerealistické. Vymyslel prvé triky, v jeho filmoch sa zjavovalo, mizlo, transformovalo. Bol vraj veselý a neunaviteľný, a keď si ani Jules Verne nevedel predstaviť, ako by raz ľudia mohli pristáť na Mesiaci, on toľko fantázie mal.
Cesta na Mesiac bol dobrodružný a akčný film. A tá cesta samotná nemusela byť presvedčivá, hlavne že bola dostatočne bláznivá. Mélies poslal na Mesiac starých astronómov, pri nástupe do rakety im asistovali ženy v baletných úboroch. Film trvá štrnásť minút, a hoci to bol vtedy celovečerák, vesmírny výlet sa skončil rýchlym procesom.
Melies vo svojich ateliéroch pri Opere vytvoril vnútro Mesiaca aj dno mora a najakčnejšiu scénu rozvrhol pri stretnutí astronómov so Selenitmi, pôvodnými obyvateľmi Mesiaca, ktorí sa skrývali pod veľkými hríbmi. Najprv boli Seleniti nebezpeční, ale potom astronómovia zistili, že ich môžu zneškodniť aj ranou dáždnikom, a keď bolo ozaj zle, utekali, alebo jednoducho z Mesiaca zoskočili.
Návrat s elektropopom
V čase vzniku sa Cesta na Mesiac dostala do kín ako farebný film. Mélies ho ručne koloroval, nakúpil drahé, ale pre hĺbku obrazu najvhodnejšie anilínové farby, zamestnal dvesto kresličov a každému zveril na starosť inú farbu.
Aj zreštaurovaná kópia je farebná, predsa však nie je pôvodná. Francúzi, zodpovední za ochranu kultúrneho dedičstva zavolali elektropopovú skupinu Air, aby nahrala novú hudbu. Ona síce kombinovala elektroniku s akustickými pasážami, aby sa priblížila duchu Méliesovho majstrovania, no aj tak prispela k tomu, aký moderný je film ešte aj dnes.
Mélies mal skúsenosti z divadla, a preto sú jeho filmové scény divadelné. Skupina Air ich rozpohybovala, v harmónii reagovala na každú významnú zmenu v pohybe a – povzbudená režisérovým zmyslom pre humor – žiadnu vážnu symfóniu, našťastie, rozhodne neskomponovala.
Ku koncu života Mélies pálil svoje dielo a dlho sa myslelo, že kópia Cesty na Mesiac je prinajlepšom stratená. Našla sa až v roku 1993 v Barcelone a ako tento film v skutočnosti celý vyzeral, dlho nikto nevedel. Napriek tomu skupina Air mala o hudbe predstavu ešte skôr, ako sa naň pozrela: „Akoby v nás už sama zrela,“ povedal Nicolas Godin. „Méliesov svet je súčasťou našej pamäti, obrázok Mesiaca s raketou v oku je vrytý v každom z nás. Ten film prešiel desaťročiami a jeho sila vyvolať spomienky sa nezmenšila.“
Sen pre skrachovanca
Keď mala zreštaurovaná verzia premiéru v Cannes, k oslave Méliesa sa pripojili režiséri George Lucas, Terry Gilliam aj Michel Gondry. Ale pravdu mal Martin Scorsese vo svojom Hugovi – Mélies ku koncu života naozaj skrachoval, vzdal sa snívania a už len predával hračky na železničnej stanici Montparnasse. No to, že o stodesať rokov pôjde Cesta na Mesiac do kín celkom ako nová, by aj preňho musel byť fantastický scenár.
