Zem duní, čím to asi je? Neboj sa, to národ pracuje

Soukupov súkromný i umelecký život je klasickým undergroundovým príbehom. Priamočiary výsmech establišmentu, pohŕdanie jeho hodnotovým systémom, opakované väznenie, Charta 77, vynútený exil.

„Ako je možné, že som to nenapísal sám,“ vykrikoval Egon Bondy, keď prvý raz videl spievať Charlieho Soukupa. Táto neskrývaná pocta klasika undergroundu o generáciu mladšiemu pesničkárovi sa odohrala v roku 1974 na pamätnom prvom hudobnom festivale druhej kultúry v Postupiciach.

Práve tam prvýkrát vystúpil na verejnosti Charlie Soukup, ktorý spolu so Svatoplukom Karáskom boli najvýznamnejšími pesničkármi českého undergroundu, známeho inak predovšetkým rockovými kapelami na čele s Plastic People a DG 307. Undergroundu, ktorého cieľom bolo vytvoriť druhú kultúru, nezávislú od oficiálnych komunikačných kanálov, spoločenského ocenenia a hierarchie hodnôt establišmentu.

Neprotestuje, ironizuje

Soukupov album Radio, ktorý nahral v roku 1978 v byte svojho priateľa, vyšiel o tri roky neskôr vo Švédsku v exilovom Šafráne 78. Teraz vďaka vydavateľstvu Galén vychádza po tridsiatich štyroch rokoch prvýkrát na CD, obsahuje všetkých pôvodných šestnásť skladieb a šesť bonusov.

Čím tak Soukup nadchol i šokoval? Sarkazmus a irónia, ktorými kruto pomenúva život v normalizačnom Československu a jeho „výdobytky“, vyúsťujú do dych vyrážajúcej priamočiarosti. Žiadne viac či menej skryté narážky, v čom sa zásadne líši od svojich folkových kolegov, pohybujúcich sa v polooficiálnych sférach a balansujúcich na hrane (častých) zákazov. Z ich strany to bola legitímna a úspešná taktika - snažiť sa so svojím folkovým protestom dostať k čo najširšej vrstve poslucháčov, pričom využívali medzery v ostražitosti ideologických strážcov a odvahu organizátorov.

Underground, naopak, nechcel mať nič spoločné s „prvou“, oficiálnou kultúrou. „Soukupove piesne nemajú zvyčajný trápny charakter takzvaných protestsongov,“ hovoril Ivan Magor Jirous. „On neprotestuje, ale s jemným jazykovým citom ironizuje.“

Spartakiáda je estráda

Texty sú dominantné, hudba je v ich službách. Niekde je úplne jednoduchá, keď Soukup bez emócií len deklamuje fakty („Televize Eurovize Intervize / hovor s mládeži / Televize Eurovize Intervize / pořad o práci“), inde dokazuje zmysel pre melodickosť, no pieseň vždy udrží pri zemi neúprosne ironický text („Zní píseň nad pracovním táborem / z ní tíseň nám dala zbohem / Zem duní čím to asi je? / neboj se to národ pracuje / Zář slunce přichází z východu / zvěstujme Západu svobodu / každý má nárok na den volna.“).

Charlieho Soukupa neminul osud nejedného špičkového undergroundového hudobníka. Viackrát bol väznený, naposledy dokonca za hranie na svadbe kamaráta dostal desať mesiacov, podpísal Chartu 77 a po permanentnom šikanovaní, psychickom i fyzickom nátlaku zo strany ŠtB sa nakoniec v roku 1982 vysťahoval do Francúzska, odkiaľ sa natrvalo presídlil do Austrálie.

Viaceré piesne vnímame dnes ako svedectvo Soukupovho nekompromisného pohľadu na vtedajšie reálie („Spartakiáda to je estráda / je nás tady jako kobylek / tři tisíce žen nechoď čerte sem“), iné sú svojimi nepríjemnými pravdami aktuálne aj v súčasnosti.

A čaro nechceného zavanie z veršov zo 70. rokov o tom, že „člověk není konzument / historie dirigent / jednou býva disident / jednou zase prezident“.