„Vnučka Verona, autorka románu, čiže ja, sa možno preto rozhodla hovoriť o babičke a mame, aby si pripomenula, že aj pred ňou tu žili ľudia a nemali vždy na ružiach ustlaté,“ vraví VERONIKA ŠIKULOVÁ.
Miesta v sieti sú románom (aj) z minulosti. Nemali ste rešpekt zverejniť históriu rodičov a starých rodičov?
„Aby sa človek do niečoho takého pustil, musí istý druh rešpektu stratiť a, naopak, iný získať. Z tých našich drobných rodinných ’histórií’ sa skladajú predsa veľké dejiny a ľudský život treba vyrozprávať. Naopak, myslím si, že som bola príliš stručná.“
Striedanie monológov troch žien prináša aj opakovanie obrazov jednej udalosti z viacerých pohľadov. Ako ste sa ako autorka–vnučka stotožňovali s možno rozdielnymi názormi na tú istú vec?
„V istej chvíli sa mi páčilo, že komponujem ’skladbu pre tri hlasy’, a páčilo sa mi, že si všetky tie tri party môžem skúsiť zaspievať sama. Chvíľu byť Jolanou, potom Alicou a hádzať polená pod nohy pani Veronike. Snažila som sa nespievať falošne a chcela som tam dať z každej čo najviac, raz som si uviazala Jolankinu fertušku, inokedy sa mi páčilo byť Alicou a pozerať sa na svoju smutnú mamu jej očami, no a paradoxne najmenej mi šlo byť Veronou, možno preto, že jej ’príbeh’ sa odvíja v akomsi inom rytme.“
Tradičnou otázkou pri autobiografických knihách je pomer pravdy a fikcie...
„Každý spisovateľ si chtiac či nechtiac vymýšľa, aj keď opisuje niečo, čo sa naozaj stalo. Už tým, že to píše, si skutočnosť prispôsobuje či musí prispôsobiť, zahnať ju do košiara, obohnať plotom. Slová sú nesmierne nevďačný materiál, pokiaľ chcete, aby to žilo, dýchalo, aby tam padalo lístie, dozrievala kukurica, bola vojna, láska, slzy, skrátka život vo svojej mnohoznačnosti, narobíte sa, kým zvolíte tie správne. Okamžite, ako niečo napíšem, sa mi zdá, že som nepresná, že som to mohla či mala napísať inak, lepšie.“
Spomínali ste si na to, že babka Jolana bola skôr nostalgická a mama Alica viac nad vecou, ako pôsobia vo vašom literárnom podaní?
„Jolana nebola nostalgická. Padol jej muž v Povstaní, zostala sama s deťmi, svokrovci ju ’vypšikali’ z domu, stretla druhého muža, ktorého jej nespravodlivo odsúdili po vojne komunisti, no všetko zvládla, držala aj svojich súrodencov a celý život prežila vedľa svojho otca, ktorého doopatrovala. Alica je silná inak. K Jolane je svet nespravodlivý, napriek tomu s ním nebojuje, žije, ako vie. Alica je burička, vie si so životom poradiť, vie poradiť aj dcéram. Ak to tam nie je, zle ste čítali.“
Prečo ste pre vlastnú výpoveď zvolili úplne odlišnú formu, prúd rozprávania bez interpunkcie?
„Chcela som Veronu trochu odlíšiť. Aby to bola nielen jej, ale aj autorská výpoveď. Zavše uvažuje o tom, ako a prečo píše, hovorí o Jolanke aj Alici, je drzejšia, priamočiarejšia, nemá žiadne existenčné či manželské starosti, napriek tomu je so svojím životom nespokojná. Možno preto sa rozhodla hovoriť o babičke a mame, aby si pripomenula, že aj pred ňou tu žili ľudia a nemali vždy na ružiach ustlaté. Hovorí rýchlo, trochu je šlendriánka, a tak aj jej výpoveď vyzerá. Nesústredená, plná odbočiek, Verona je rýchla ako doba, v ktorej žije, všetko vysype jedným dychom. Je tam však vidno, aj ako uvažuje pri písaní, ako píše. To je možno šokujúcejšie ako to, čo Verona hovorí!“
Pre čitateľov zrejme sú Veronine pasáže zaujímavé aj preto, že na rozdiel od ďalších dvoch rozprávačiek vás poznajú. Tým skôr, že vaša výpoveď bola niekedy až šokujúco otvorená.
„Šokujúco otvorená som vždy, len nie všetko tak čitateľa zaujme. To, že moja babička ako dievča spadla do hnojnej jamy, nie je také zaujímavé ani smiešne ako to, že štyridsiatnička Verona večer pri deťoch ešte stále ako malá sníva o princovi, že sa cíti stará, sama, že nevie, či dobre ide, a zavše ani kam, že sa sebe samej nezdá príliš dobrým vzorom pre svoje deti a že keď tak seba samu porovná s babičkou či mamou, ona dobré vzory pred sebou mala. Chúďatá deti, pri takej mame! Ľudia ma stretávajú na ulici aj v kostole či autobusoch, poznajú môjho muža aj deti, nemám sa za čo hanbiť, a okrem toho, vždy je tu tá fikcia, na ktorú sa môžem vyhovoriť. Ale na čo a pred kým?“
Ako sa píše takto štruktúrovaný román, rodil sa priebežne alebo ste si najskôr poskladali rozprávanie jednotlivých postáv?
„Vedela som, že chcem napísať knižku o maminej rodine, o mojej babičke, porozprávať jednu smutnú ’rozprávku’ úplne vystrihnutú zo života. Najskôr som chcela nechať hovoriť iba Jolanku. Začala som chodievať za mamou a na všeličo som sa vypytovala a zapisovala som si to. Vtedy mi napadlo, že jej pohľad na babičkin život je iný, zaujímavý rovnako ako to, čo som si pamätala od babinky. Napísala som román pre dva hlasy. Keď som si ho prečítala, zdalo sa mi, že by mal mať ešte jeden, iný rozmer. Popri tom, ako som ho písala, som si o písaní robila poznámky. Z tých vznikli pasáže, ktoré rozpráva Verona alebo ak chcete autorka, čiže ja. Najťažšia bola finálna časť, kde som tie tri party musela nejako zladiť. Stále znova a znova som si text čítala nahlas, až kým som necítila, že si ’moje baby’ zjednotili krok.“
Prečo sa utiekam k písaniu? Je to otázka z vášho rozprávania, samozrejme, vytrhnutá z kontextu, ale predsa – prečo?
„Ja sa už dávno k písaniu neutiekam. Píšem, lebo nič iné lepšie robiť neviem. Keby som mohla a mala na to odvahu a peniaze, zostanem doma a budem iba písať. Nič lepšie ani krajšie ako písanie nepoznám. Vtedy som naozaj taká, aká som alebo aká by som chcela byť, vymýšľam si svet, do ktorého sa vtedy naozaj presťahujem. Každý človek, ktorý píše, je sám. Aj ja sa cítim sama. Dokonca zavše aj medzi ľuďmi, napriek tomu veľmi rada tento druh tvorivej samoty vyhľadávam.“
Bolo písanie hľadaním svojho miesta v sieti alebo ste po dokončení románu vyplávali z tej siete?
„Nehľadala som svoje miesto v sieti ani sa nesnažila zo žiadnej siete ’vyplávať’. Každý sme súčasťou nejakej siete, možno aj jednej jedinej a máme v nej to svoje miesto. Vo svojich sieťach sa necítim ako v osídlach, naopak, hojdám sa v nich ako pavúk a je mi dobre. Ak mi život prihrá do tej siete zaujímavú literárnu tému, chňapnem po nej ako po muche!“
Fórum kritikov
A život je tu aký? Hrdinský? Asi áno. Autorka ho predstavuje, nesúdi. Oživila ho s nebývalou vervou a nevšedne plastickou konkrétnosťou, ktorá má žriedlo v pamäti, aj rodinnej. Nepostavila ho na konfliktoch, ale na nepretržitosti diania. Boli sme a ostali sme, teda sme súčasťou onej nepretržitosti. Neprepadli sme cez sieť zabudnutia. ⋌
Vladimír Petrík,
Pravda
Spomienky Veroniky Šikulovej sú sčasti spomienkami každého z nás. Prehŕňať sa vo vlastnej minulosti môže byť niekedy veľmi príjemné. Toto je presne ten prípad.
Alexandra Debnárová,
LIC
Keď Štefana zavreli do basy
(úryvok)
Keď ma Štefan pozval na večeru, vždy vopred rezervoval stôl. Ani som sa doma nemohla pochváliť, koľko za takú večeru zaplatil. Na stole horeli sviečky, čašníci stáli takto v pozore. Každú chvíľu som od neho dostala nejaký darček. Najčastejšie zlato. Vždy som sa červenala. Boženky, ja a zlato! Štefan ma však poštípal na líce a pohladil. Všelijaké darčeky nosieval aj mojim dievčatám. Katku si vzal hocikedy na ruky, Aliske sa vedel prihovoriť. A všade ho všetci poznali. Aj naďmama boli k nemu dobrá. Štefan bol vysoký a veľmi veselý. Všetkým z našej rodiny sa páčil, aj moje dievčence si ho obľúbili.
Po štyridsiatom ôsmom ho však ako mnoho ďalších zatvorili do väzenia v Leopoldove. Všetko sa začalo zhoršovať, každý deň niečo. Vtedy človek ani nevedel ako a za čo a hneď sedel v base. Hovorili tomu nepriateľ štátu či režimu, často človek ani nevedel, čo sa s ním deje, a hneď mal v papieroch, že je niečí nepriateľ alebo že niečo zdefraudoval, a potom len behal a bedákal a čudoval sa, no a odrazu sedel v base a mal času toľko, že tomu, že niečo urobil, aj naozaj uveril.
Behala som po úradoch, prosila, modlila sa, vysvetľovala, že musí ísť o dáky omyl, aj všetko zlato, hodinky aj šperky, som rozdávala kadejakým ľuďom, ktorí mi sľúbili, že mu pomôžu, no nepomohol nám nik, a nakoniec som tak ako predtým Jožkovi, písala dlhé listy aj Štefanovi, posielala som mu cigarety, jedlo a teplé ponožky, aby mu v tom väzení nebola zima. Vždy, keď som mohla, teda keď mi to úrady dovolili, sadla som na vlak a hybaj za ním do Leopoldova.
Tri roky dostal. Zrazu som si uvedomila, že tohto Štefana vedľa seba nielen rada vidím, ale že ho mám naozaj rada a veľmi, veľmi mi chýba. Dohodli sme sa, že keď sa o tri roky vráti, nebudeme čakať a vezmeme sa.
