Pán Varga, ako sa vám darí?
Pokojne si žijem. Doháňam, čo som zmeškal celoživotným ponocovaním a chodím skoro spávať. V našej štvrti je ticho, nič ma neruší.
Čo vás vyhnalo na okraj mesta?
Jedného dňa som sa zobudil s pocitom, že Bratislava nie je moje mesto. Odcudzila sa mi. Akoby si tu podali ruky pracovníci z Východu s kapitalistami zo Západu a na nás ostatných už nezostalo miesto. Takže som sa do dôchodku presťahoval do domčeka za mesto.
To musel byť šok.
Ani nie, mám mobil a internet. Počítač mi nahradil pevnú linku, z ktorej som vyvolával bežne aj osem hodín v kuse. Ani mi neprekážalo, že ju mohli odpočúvať. Pamätám sa, ako sa raz Kamil Peteraj pre eštebákov bál hovoriť do telefónu, na čo mu vravím: ‚Len sa neboj, povedz, čo si myslíš, aspoň to budú vedieť a nemusíš to opakovať na výsluchu.‘
Dnes mám mobil, ale málokto má moje číslo. Ani na koncerte nevypínam telefón. Mne nikto nevolá.
Prečo je pošta zelená?
Počúvate vlastné staré albumy?
Zelenú poštu som nepočul možno desať rokov. Teraz k tomu okrem samého seba musím donútiť bubeníka Martina Valihoru aj zvukára, nech to na koncerte zaznie, ako to má byť.
Odkiaľ názov Zelená pošta? V rovnomennej pesničke sa spieva iba o modrej.
Toto isté stále miatlo aj pracovníkov vtedajšieho vydavateľstva OPUS. Naveľa Hammel v jednom verši zaspieval ‚zelená pošta‘, aby boli spokojní.
Zelená pošta podľa jednej verzie má byť stará detská hra, keď sa družstvá v lese stopujú a nechávajú na lístkoch odkazy. V hudbe by to teda mali byť odkazy autorov publiku.
Možné to je. Ja viem iba to, že názov vymyslel náš kamarát, Jakubiskov kameraman Stano Szomolányi, keď sme jeden večer sedeli vo V-klube. Inak, kto dnes sídli vo Véčku?
Donedávna centrum súčasného umenia A4.
Už ich odtiaľ vyhnali? Škoda.
Žiaľ. Tiež hrozilo, že tam zriadia múzeum bigbítu.
Nehorázna hlúposť. Čo by tam chceli vystavovať? Naše pozlátené sochy? Takto si privlastňovať bigbít je trápne rovnako, ako keď komunisti začali nosiť džínsy. Bigbít skončil, je mŕtvy, múzeum mu netreba. Vari tí ľudia nečakali, že tam budú chodiť mladí?
Na vaše koncerty chodia.
Šťastie, že mám také publikum.
Ako si spomínate na rok 1972 a obdobie okolo Zelenej pošty?
Bolo to jedno z mojich najlepších období. S Kamilom Peterajom naše albumy rozlišujeme na zimné a letné, Zelená pošta bol letný. Každý deň sme sa chodili kúpať do Petržalky a každý deň vznikla pesnička. Kamil si zaumienil, že pretextuje texty, ktoré som mal od iných básnikov a urobil to dobre.
Dokonca chcel pretextovať Smutnú rannú električku, k tomu však nedošlo. Našťastie, lebo iné ako Válekove existenciálne verše si tam neviem predstaviť.
Text komunistického ministra kultúry na rockovej nahrávke je asi svetový unikát. Neviete, či sa Válekovi pesnička páčila?
Keď som si bol pýtať povolenie na úpravy, odbil ma, nech si s textom urobím, čo chcem. Keď som mu doniesol platňu, vravel, že je rád, zháňal ju pre svoje deti. Ale neviem, či z nej niečo počul. Možno že áno, kvôli Hammelovi, ktorého neskôr vymenovali za zaslúžilého umelca.
Válek vedel čo je slušnosť a tvorivosť
Prečo práve nad vami držal Válek ochrannú ruku?
To sa už nedozvieme. No práve jemu asi vďačím za to, že ma nezakázali. On mi žehlil ‚prúsery‘ a sympatické na tom bolo, že reagoval okamžite – zdvihol telefón a poriadne vynadal riaditeľovi Slovkoncertu. V časoch, keď nepadalo iné oslovenie ako súdruh, ma oslovoval ‚pán Varga‘ a ja jeho ‚pán minister‘.
Ako všetci komunisti, Válek sa nezachoval slušne, ale vedel, čo je slušnosť a tvorivosť, lebo sám bol tvorivý, než sa stal politikom. Do štyridsiatky spísal celé dielo, potom šiel do politiky a ako básnik skončil.
Zelená pošta vznikala vo veľkorysých podmienkach, dnes si ťažko predstaviť, ako nahrávacie štúdio hudobníkom venuje neobmedzený čas a prostriedky. Taká bola politika slovenského OPUS-u?
Mali sme takéto výsady pre úspech, ktorý od nás čakali. Rok predtým sme albumom Konvergencie zachránili celý OPUS pred tým, aby ho nemilosrdne začlenili pod český Supraphon. Len vďaka Collegiu Musicu splnili limit predaných kusov do konca roka, narýchlo pred Vianocami lisovali platne bez obalov, ktoré nestíhali dorábať.
Vtedy ešte fungovala dokonca aj distribúcia, na rozdiel od niektorých neskorších platní. Platne som síce vydával, ale k ľuďom sa dostávali ťažko alebo vôbec. Bola to taká rafinovaná forma zákazu.
Pamätáte si dokument televízie z nahrávania Zelenej pošty?
Niečo také nakrúcali?
Tvrdia to pamätníci, záznam je však nezvestný.
Pochybujem, že ho ešte vyhrabú. Čo viem, televízny archív zničil nejaký usilovný komunista – zachovali sa len posledné roky socializmu, z ktorých dookola reprízujú také skvosty ako Kaviareň Slávia a Senzi Senzus, aby niečo vysielali.
Televízia bola vždy jeden korupčný kolos. Väčšinou to fungovalo, že niekto bol režisér, jeho manželka dramaturgička, syn kameraman a podobne - tí si potom medzi sebou vyrábali donekonečna zmluvy.
Na nahrávke účinkuje dychový kvintet a symfonický orchester. Ako to zaranžujete na koncerte?
Najprv som neveril, že sa dá Zelená pošta zahrať na koncerte, naživo nezahráte toľko nástrojov ako na nahrávke. Nemám šesť rúk, playback je nezmysel, a prearanžovať všetko do koncertnej podoby by dlho trvalo. Nakoniec bude hrať pridané nástroje Peter Preložník na druhom syntetizátore.
No jednu pesničku vyhodím – tú, kde hrám nezmyselne dlhé sólo.
‚Krajina bielych dievčat‘?
To je ona. Radšej zahráme niečo z albumov Labutie piesne, Na druhom programe sna a možno aj zo Zvonkov, zvoňte. Sama Zelená pošta je prikrátka na program, nech trvá aspoň dve hodiny, nech má zmysel, že sme sa dali dohromady. A nech tam Hammel nie je iba ako hosť, keď tie platne boli naše spoločné.
Takže zahrá Paľo Hammel s akustickou gitarou a s Radimom Hladíkom a nakoniec ešte krátko Collegium Musicum. Pôvodne som nechcel, aby sa Zelená pošta spájala s Collegiom, ale na albume hrali, tak prečo nie.
Apríl 1975, na svadbe hudobníka Jána Baláža, v pozadí sestra Zuzana. Foto - Peter Procházka
Nemám rád comebacky
V Česku návrat ohlasujú pod hlavičkou Varga – Hammel - Hladík. Nepreceňujú trochu účasť Radima Hladíka, ktorý hrá na albume len dve gitarové sóla ako hosť?
Faktom je, že väčšinu gitár nahral Rasťo Vacho, ale aj Hladík mal na výsledok vplyv, to cítite. Ďalšia vec je, čo bude hrať na koncerte Fero Griglák. Musíme to dobre vymyslieť, aby sa tam toľkí gitaristi nepobili. Už vidím tie hádky na skúške.
Vy asi neobľubujete comebacky...
Nie, všetky návraty sú plné nesplnených ambícií, sentimentu, zlosti. V každej kapele také veci vznikajú a po rokoch sa vyplavujú. Vždy tam bolo napätie – oni a ja.
Takže žiadne veľké očakávania?
Nie som človek očakávaní, som skeptik. Moje očakávania splní, ak to dobre zahráme. Nepáči sa mi, že sa z toho robí aféra, je šialené, ak máme pražský koncert vypredaný pol roka dopredu. Očakávania sú väčšie, než by mali byť, a potom hrozí, že ich nesplníte.
Napriek tomu vás vždy prehovoria. Ako v roku 1998, keď sa vrátili Prúdy, či v roku 1997 Collegium Musicum, ktorého existencia je dlhým prerušovaným comebackom.
Bol tu silný spoločenský tlak, ktorému som podľahol. Ale nechcelo sa mi, už preto, že oživená legenda prestáva byť legendou. Zoberte si Beatles. Tí, čo najhlasnejšie žiadali ich návrat, by ich prví odpísali, keby k tomu prišlo.
S návratmi je to vždy tak. Polovica nadáva, že zniete inak ako kedysi, druhá polovica zase, že sa opakujete. Nevyhoviete nikomu.
Rolling Stones sú tu päťdesiat rokov a stále ich chcú.
Lebo nikdy neodišli, možno preto nie sú trápni. Aj keď nedávno som videl Jaggera v Scorseseho koncertnom filme Shine a Light a bolo to trápne, fakt. Nadrapoval sa, spieval o babách, lial sa z neho pot. Nie je aj Hammel smiešny, keď spieva o láske? V takom veku.
Zelenú poštu označujú za najlepší album československého rocku...
Na Západe ho dokonca vtedy zhodnotili ako najlepší album z komunistických krajín.
... a pritom ho nahrali dvadsaťpäťroční mladíci. O čom svedčí, že u nás dodnes nič lepšie nevzniklo?
Neviem, my sme to mali ako mladí ťažké. Museli sme preraziť prvou platňou, nikto zhovievavo nečakal, kým z nás vyrastú králi na piatom albume. Akurát ja som podľa nich nikdy nebol v tom správnom veku. Najprv som počúval, že som primladý, hneď po roku 1989 som bol pre nich zase pristarý. Akoby som zostarol z minúty na minútu.
Ako sa vám hráva v Prahe?
Neveril som, že dokážeme trikrát vypredať Lucernu, ale stalo sa.
Prečo? Návrat ohlasuje Pražský výběr, kapela Flamengo plánuje oživiť slávny album Kuře v hodinkách. Akoby sa československí rockeri dohodli.
Ľudia sa prehrabávajú v starej hudbe ako v antikvariáte. Súčasná popmusic ich asi neuspokojuje. Šesťdesiate roky hudbe priali, lenže potom sa z nej aj na Západe vytratilo niečo podstatné – revolta. Bigbít, nielen underground, bol pre komunistov nebezpečný, pamätám sa, ako nám koncerty rozháňala ŠtB.
Druhá vec bola revolta proti rodičom, proti ich vkusu. My sme mali iné šlágre ako oni, pre moju mamu bol už taký Waldemar Matuška na hrane. Dnešní mladí chcú byť rovnakí ako rodičia a celá rodina počúva to isté. Nerevoltuje nikto proti ničomu a aj ten bigbít hrajú slušní chlapci. Preto im to nejde, že sú takí slušní.
Zostava Collegia Musica v roku 1975 v období albumu Continuo. Zľava Ľudovít „Čufo“ Nosko (spev), Fedor Frešo (basa), Dušan Hájek (bicie) a Marián Varga. Foto - Juraj Bartoš
V hudbe vládne rovnaká totalita ako za komunizmu
Počúvate rádio?
Pri rádiu sa nedokážem sústrediť, tobôž keď ma rozčuľuje príšernými skladbami. Zaujímavé, že pri džeze sa sústrediť dokážem, dokonca aj komponovať, akoby som bol obalený v skafandri. Musel som sa naučiť urobiť si priestor v hlave, keď som ešte býval s rodičmi, so sestrou a okolo bol hluk. Ale to, čo počujem z rádií v kaviarňach, je otras.
Stále tie isté tridsaťročné hity. V Česku to nazývajú hudobná neo-normalizácia.
To je presné. V populárnej hudbe vládne rovnaká totalita ako za komunizmu. Niekde sa musela stať chyba, a to fatálna, že sme si sem vpustili najhoršie gýče a nedostatky Západu. Pri pohľade okolo sa disidenti musia hanbiť, či za toto sa nechávali zatvárať. Ale necítim sa kompetentný posudzovať súčasnú popmusic. Ani neviem, kto je teraz vychytený?
Rytmus, ten rapper.
No zbohom.
Čo vravíte na organy Hammond, ktoré už prestali vyrábať v klasických modeloch? Zvuk, ktorý ich preslávil, simulujú digitálne.
Digitálny Hammond je podobná hlúposť ako umelé husle. Jeden taký mám a neviem si zvyknúť. Znie úplne inak ako staré Leslie bedne s motorom, inak sa ovláda. Všetko ukazuje na displeji. No ja nie som sklerotik, nepotrebujem vidieť, aký register som si práve zapol.
V roku 2006 spolupracoval s Moyzesovým kvartetom. Výsledkom boli koncerty aj nahrávka. Foto - TASR
Pre mnohých je Varga bigbíťák, ale ako sa cítite medzi skladateľmi vážnej hudby?
Kedysi skladatelia bigbítom pohŕdali, ale to sa zmenilo. Tí dnešní na ňom sami vyrastali. Nie som registrovaný v žiadnom zväze skladateľov, jedine v SOZA, kde ste automaticky, keď niečo vydáte.
Čo je zaujímavé, najviac na ochrane autorských diel zarábajú skladatelia reklamných džinglov. Otázka je, či môžeme džingel považovať za hudobné dielo.
Kedysi muzikantov organizoval Slovkoncert...
Áno, to bola tiež mafia. Hudobníci tam chodili každý deň vybavovať, len namiesto mňa chodil môj manažér. Keď som išiel ja, nikdy to nedopadlo dobre. Raz som tam za dverami počúval dvojhodinovú hádku, či má Varga perspektívu, alebo nie. Ukázalo sa, že asi má.
Ale vrátim sa k vážnej hudbe – nedávno som bol na koncerte skladieb študentov VŠMU.
Aké to bolo?
Strašné. My sme museli byť talentovaní ako kone, oni zrejme nemusia. Jediná svetlá chvíľka koncertu bola citácia skladby Johna Cagea 4 minúty 33 sekúnd pre klavír. Ale teraz mi napadá, že by nemuselo byť márne zaranžovať štyri minúty ticha pre celý orchester.
V knižnom bestselleri ‚Zbývá jen hluk‘ americký autor Alex Ross sleduje, ako dvadsiate storočie odcudzilo publiku vážnu hudbu. Existuje cesta späť?
Priblížiť hudbu publiku sa snažili napríklad minimalisti, ktorých mám celkom rád, až na toho nešťastníka Glassa. Steve Reich si želal, aby jeho hudba znela ako na výstave. Ľudia by chodili okolo, prichádzali a odchádzali, kedy sa im zachce. Vážna hudba sa podľa neho nemusí hrať v koncertných sálach.
Ale ja si myslím, že by sa mala, rovnako ako si myslím, že sa nedá rezignovať na formu, ako to chceli minimalisti. Minimalizmus však napriek tomu zostáva medzníkom, každý skladateľ sa s ním musí vyrovnávať, či chce, alebo nechce.
Musí mať skladateľ talent na melódie?
Pre mňa aj vo vážnej hudbe platí, že ‚napíš pesničku a potom ti uverím‘. Ale všeobecne to pre skladateľa asi nevyhnutné nie je. Najhoršie je, ak chce byť skladateľ komunikatívny a v záujme toho skladá melódie, aj keď mu to od prírody nejde. To je potom katastrofa.
Politiku sledujem čoraz menej
Ešte stále hromadíte knihy?
Raz za tri mesiace nakupujem v kníhkupectve zásoby.
Spisovateľ Borges vravel, že dôležitejšie ako hltať knižné novinky, je vracať sa ku knihám, ktoré máme radi. Ako to máte vy?
Človek sa prirodzene vracia k tomu, čo si obľúbil v mladosti. Preto ani neviem, čím teraz žije slovenská literatúra. Naposledy som čítal román Lucie Piussi.
A?
Obstojne napísané, plné reálií. Ale nepáčilo sa mi, že sa tam furt nadáva. V literatúre by mali platiť nejaké hranice, ktoré autor rešpektuje. Na druhej strane, ešte horšie ako nadávky je, ak sa ich snažia zmäkčovať eufemizmami.
Sledujete politiku?
Občas si vo vani prečítam noviny a mám dobrý pocit, že si plním občiansku povinnosť. Potom si všimnem dátum, tie noviny sú pol roka staré. Čoraz menej sledujem politiku. Pani Radičová ma sklamala, aj som jej to povedal.
Ale chápem ju, že sa na tom celom nechcela podieľať. Kedysi, za Mečiara, hrozilo že sa nedostaneme do Európskej únie, teraz, keď tam sme, hrozia zase iné veci.
Napríklad aké?
Smernica proti starožitným organom s obsahom olova alebo zákony proti fajčiarom. Nefajčiari sú čoraz agresívnejší. V Česku majú prichystaný zákon, že si nemôžete zapáliť už ani elektronickú cigaretu vo vlastnej predzáhradke. Počuli ste niečo absurdnejšie?
