Skutočné postavy, ktorých životy aj okolnosti smrti sú dávno a dobre známe. Claude Pujade-Renaud, francúzska spisovateľka, sa o nich rozhodla napísať román. O všetkých troch - nie iba o Sylvii Plathovej, výnimočnej poetke, nie iba o jej mužovi, brilantnom básnikovi Tedovi Hughesovi, nie iba o tajomnej Assie Wevillovej, ktorá do ich vzťahu vstúpila. Fascinovaná zvieracou prítomnosťou v ich básňach (a dušiach) zrekonštruovala Pujade-Renaud príbeh ich "lásky, veršov, strachu a smrti" v knihe Pytliakove ženy (Artforum).
Udalosti niekoľkých rokov rozpráva prostredníctvom viacerých postáv. Dátumy stretnutí, odlúčení, svadby, narodenia detí či sťahovaní sú reálne. Aj nečakaná smrť prichádza na stranách knihy rovnako nečakane ako v skutočnosti, hoci o nej čitateľ vie od samého začiatku.
Vie aj o tom, že množstvo z napísaného je fantázia, lebo nech by sa autorka akokoľvek snažila, nedokázala by opísať skutočnosť, ktorá sa dávno uzatvorila a jedinými jej svedkami sú básne.
Jej však o to ani nešlo a sama priznáva, že nechcela napísať životopis ani jednej z postáv. Akoby však tušila, že jedine prostredníctvom týchto sa jej podarí napísať skvelú knihu, ktorá bude hovoriť o silnom, ale nevyspytateľnom pute dieťaťa a rodiča, o tom, či je možné udržať v sebe všetky šelmy, s ktorými sa rodíme, alebo o tom, aké relatívne je množstvo šťastia a najmä jeho podoby, ktoré v živote potrebujeme.
Úvahy o súvise geniality, deštrukčných sklonov a spolužitia silných osobností sú už iba jej temným bonusom.
