Zdá sa, že s príchodom aktuálneho tisícročia sa to najzaujímavejšie na slovenskej hudobnej scéne presunulo z východu na západ. Titul slovenský Seattle môžeme viac ako medzi Prešovom a Košicami teraz presúvať medzi Trnavou a Bratislavou. Momentálne bližšie k Trnave, najmä zásluhou debutu tamojších Blue Sundown. Tí napriek rokom poctivej existencie stále prichádzajú z pozície mladej a neznámej kapely. Presne tak boli veľmi úspešne prezentovaní v internetovej hitparáde Demovnica a súčasne s dvoma pesničkami aj v éteri niektorých rádií, čo im nakoniec prinieslo vytúženú zmluvu s Millenium Records a s ňou aj album Dreamlowers.
Blue Sundown v podstate majú veľké šťastie. Ich prvotnou a vlastne aj jedinou inšpiráciou je tvorba britských shoegazerských kapiel. Tých hudobníkov z počiatku deväťdesiatych rokov, ktorí si pre dlhé ofiny dovideli akurát na topánky a ktorých hudba by sa dnes zdala už stará a zabudnutá. Keby vo svete práve neprichádzala do módy v podobe nástupcov typu Coldplay, Starsailor a ďalších. Vďaka tomu sú Blue Sundown domácou kapelou momentálne asi najlepšie stíhajúcou to, čo v ich žánri práve frčí za hranicami. Na jednej strane je to teda potešujúce, na strane druhej im to, pri konzervatívnosti slovenského hudbokupca, sťaží cestu k uznaniu.
A uznanie by si rozhodne zaslúžili, i keď debutový album, ako to už pri debutových albumoch býva, trpí istou nevyrovnanosťou a rozhodne by mu viac prospelo, ak by bol asi tak o dve pesničky tenší.
Blue Sundown sa skvele cítia v tých najpomalších a najtichších momentoch tvorby - hlas Martina Datka, občas (najmä v Scared) pripomínajúci placebovského Briana Molka, najlepšie pasuje ponad akustické aranžmány pesničiek Thank You a Song For Us. Výsledkom tejto kombinácie je mimoriadne emotívne počúvanie. Samozrejme, silných pesničiek obsahuje album viac, nie pri každej z nich sa však dostavuje žiadaný pocit mrazenia v chrbte, ako ho kedysi sprostredkovali My Bloody Valentine alebo Slowdive. Zvlášť v dynamických pasážach albumu s výnimkou Dream‘ a Scared si kapela a najmä obaja vokalisti nie sú celkom istí sami sebou a prílišná opatrnosť či rešpekt im bráni spraviť posledný krok, aby sa z dobre počúvateľnej pesničky stali ďalšie vrcholy albumu.
Podstatné pre budúcnosť Blue Sundown je, že samotné pesničkárske základy ich tvorby sú dosť silné na to, aby sa mohli pokojne sústrediť na dolaďovanie všetkých detailov a po nádejnom debute prísť s ďalšími, lepšími albumami. Otázkou v našom prostredí ostáva, či sa im pre vrtkavú rádiovú hranosť oplatí robiť kompromisy v podobe čiastočne slovenských textov a neoplatí sa im viac ako na domáci trh pozerať do oveľa kúpyschopnejšieho a na tento druh gitarovej hudby pripravenejšieho zahraničia.
Autor: RADO ONDŘEJÍČEK(Autor je redaktor magazínu www.inzine.sk)
