Drámu Až do mesta Aš nakrútila debutujúca režisérka Iveta Grófová popierajúc mnohé zásady filmárskeho remesla. Vďaka princípu pravdivosti jej však budú diváci rozumieť.
Recenzia / Film
Až do mesta Aš
Slovensko, 2012, 84 minút
Réžia: Iveta Grófová.
Scenár: Iveta Grófová a Marek Leščák. Kamera: Viera Bačíková. Hudba: Matej Hlaváč. Strih: Maroš Šlapeta, Marek Kráľovský
Hrajú: Dorotka Bilá, Silvia Halušicová, Rupert Horký, Jarka Bučincová, Mária Bilá, Vašek Peroutka, Petr Kropáček, Horst Wachter, Ľudmila Kašparová
Premiéra v SR: 13. septembra
Až do mesta Aš scenáristky a režisérky Ivety Grófovej je dokonalým protipólom „drámy“ Lóve Jakuba Kronera: nič nepredstiera, nepotrebuje sa vtierať publiku pokazenému komerčnými médiami, nemá pachuť povrchnosti, fascinuje pravdou aj neobyčajným spôsobom zobrazenia.
Zdanlivo banálny príbeh podáva s vynachádzavosťou, tvorivosťou, bezprostrednosťou a úprimnosťou.
Česko-nemecké pohraničie je už opäť útočiskom stratených existencií. Miestni obyvatelia, znalí nemeckého jazyka, našli lepšie platenú prácu za hranicami, a tak v textilkách otročia ženy z východu. Východu Slovenska, ale aj z Ukrajiny a Ázie. Sem po maturite prichádza Dorotka, dievča z východoslovenskej rómskej osady.
Jej sny o zárobku, priateľstve a láske však čoskoro narážajú na neľútostnú realitu. Grófovej Dorotku neodvialo do zázračnej krajiny Oz, nenašla statočných a verných priateľov. Ba ešte aj tie črievice sa jej zabárajú čoraz hlbšie do bahna.
V záujme pravdivosti
Dokumentárna dráma – dokudráma, kombinujúca realitu s fikciou, dokumentárny film s hraným i animovaným – sa stáva čoraz obľúbenejším žánrom najmä mladých debutujúcich autorov. Dôvodov je viac, od potreby reflektovať súčasnosť čo najvernejšie až po technické faktory.
Na jej nakrútenie netreba drahú, veľkú snímaciu, osvetľovaciu a zvukovú techniku. Stačia nenápadné malé ručné kamery, digitálne fotoaparáty či dokonca mobilné telefóny. Ohnisko sa dostáva bližšie k hrdinom bez toho, aby narúšalo intimitu alebo autenticitu. Publikum, odchované infotainmentom televízií, videoportálom YouTube a sociálnymi sieťami, akceptuje surový, neostrý, rozhýbaný obraz nekomponovaný do tradičných záberov, kontaktný zvuk i drsný strih. Rozumie tejto filmovej reči a je mu blízka, aj keď ignoruje vari všetky mysliteľné zásady filmárskeho remesla.
Robí tak totiž v záujme zachovania zásady najdôležitejšej: pravdivosti.
Nová, československá aj britská
Film témou, obsahom i formou evokuje československú novú vlnu. Pri porovnaní hoci s 'Pytlom blech' a 'Sedmikráskami' Věry Chytilovej, alebo 'Láskami jedné plavovlásky' Miloša Formana – ktoré analyzovali svet a život dievčat toho obdobia – jasne demonštruje, kam sa život za pol storočie pohol, ako zdrsnel, zvulgárnel, upadol, stal sa bojom o prežitie.
Problémy Chytilovej a Formanových dievčat sú naivné, smiešne, vlastne ani problémami nie sú, lebo sa netýkajú základných životných potrieb a ak nejde o život, ide o málo. Čo pretrváva, je potreba milovať a byť milovaný, lenže tá je dnes zatláčaná do úzadia zaobstarávaním jedla a strechy nad hlavou.
Grófovej snímka prirodzene evokuje aj Nesvadbovo Eriky Hníkovej, ale bez pachuti manipulácie či zosmiešňovania, Dom Zuzany Liovej a v neposlednom rade (najmä otvorenosťou, hraničiacou s krutosťou, márnosťou a depresiou) aj Líštičky Miry Fornayovej.
Je zaujímavé, ako nevtieravo dokáže stáť v opozícii proti tvorbe mužov – filmárov, keď stíha byť negáciou aj Šulíkovho Cigána, ale aj Hanákových Ružových snov (podobne ako pri Chytilovej a Formanovi obsahom, daným zmenou životnej reality). A ak už mužské vzory, tak kdesi v úzadí azda cítiť Kena Loacha. V istých momentoch si spomenieme aj na „anketu“ z Obrazov starého sveta: Čo vlastne má v živote cenu? Len tu sú respondenti protipólmi tých Hanákových.
Filmový svet bez pravých mužov?
Nemenej zaujímavé je, že kým slovenskí filmári – muži – tvoria poetické a baladické snímky, pokusy o žánrovú zábavu alebo filmové eseje s ťažiskom v dokumentárnom žánri, sú to práve ženy, často debutantky, čo bez obalu a balastu v hranom filme nastoľujú základné existenčné problémy súčasnosti. Máme to šťastie, že mladé slovenské filmárky sa pravdy neboja.
Osobité je miesto mužov v Grófovej filme. Aš akoby sa stal útočiskom obstarožných akože seladónov a iných skrachovancov. Normálni, mladí a pracujúci sú azda len vietnamskí obchodníci. Staršie ženy drú v textilkách a tie mladšie... tie nachádzajú prijateľnejšiu obživu v rozbujnenom primitívnom vulgárnom erotickom priemysle.
Keď v závere filmu odváža Dorotku jej princ do neznáma, v tme žiari nápis „HAPPY END – night club“. Príbeh sa končí tak, ako sa začína: v tme. Len animáciou rozhýbané detinské kresby sa medzitým z nevinných, pamätníčkových, zmenili na hrôzostrašné a rozprávkový jednorožec v nich na jednorohého diabla.
