Minulý týždeň od stredy do nedele žila Plzeň divadlom – konal sa tu ako každoročne Medzinárdoný festival DIVADLO. Tentoraz už jubilejný 20.ročník. 17 inscenácií európskych divadiel a desiatka ďalších „off-produkcií“: pouličných, klubových a alternatívnych na najrozličnejších miestach..
Atmosféra bola tentoraz neobyčajná: tak ako v celej Českej republike aj v Plzni podpisovali diváci petíciu regionálnych divadiel, ktoré sa ocitli v kritickej finančnej i legislatívnej situácii. Neschopnosť českého ministerstva kultúry, škandalózne odvolanie riaditeľa Národného divadla v Prahe, verejné vystupovanie českej ministerky kultúry a jej námestníka, to všetko sa odohrávalo v čase, kedy prebiehal najvýznamnejší divadelný festival v Plzni.
Korunu všetkým týmto trapasom nasadil vysoký úradník českého ministerstva kultúry, keď vystúpil na záverečnom ceremoniáli a fatálne si poplietol aj názov festivalu.
Aj napriek neschopnému ministerstvu festival v Plzni zorganizoval skúsený tím na čele s riaditeľom plzenského Divadla J.K.Tyla Janom Burianom profesionálne. Výber českých inscenácií bol vskutku skvelý: dramatizáciu Raisovho románu Kalibov zločin, ktorú v Komornom divadle v Uherskom Hradišti inscenoval Jan Antonín Pitínský, vynikala pohybovou, výtvarnou i hudobnou štylizáciou.
Skvele komponovaná komorná hra Erica-Emmanuela Schmitta Enigmatické variácie pod taktovkou režiséra Buriana fascinovala sústredeným napätím a hereckými výkonmi plzenských hercov. Europeana – próza Patrika Ouředníka inscenovaná v divadle Reduta v Brne jedným z najoriginálnejších českých režisérov Janom Mikuláškom – je sarkastickým obrazom európskych dejín 20.storočia. A v Brne v Divadle Husa na provázku sa zrodila aj mimoriadna inscenácia režisérky Anny Petrželkovej Tichý Tarzan o legendárnom českom fotografovi Tichom.
Mohutné ovácie pre Janu Oľhovú
Upchatý systém – hru, ktorú podľa drsných poviedok škótskeho prozaika Irwina Welsha (autora slávneho Trainspottingu) napísal slovenský dramaturg Daniel Majling – premiérovali v pražskom Dejvickom divadle v réžii Michala Vajdičku. Okrem imaginácie okorenenej pestrou zmesou vulgarizmov vyniká inscenácia skvelou súhrou hercov jedného z najinšpiratívnejších českých divadiel.
Keď už spomínam slovenských divadelníkov v Plzni nemôžem obísť bratislavskú Arénu s inscenáciou Kukura – i keď v Plzni vo verzii bez Kukuru – zato s fenomenálnou herečkou Janou Oľhovou, ktorá si zaslúžila mohutný aplauz akým ju obdarilo festivalové obecenstvo.
O inscenácii Parchanti (po rusky Otmorozki) išli tie najlepšie chýry. Hru spoločne napísali filmový režisér a divadelný pedagóg Kiril Serebrennikov a prozaik Zachar Prilepin; zrealizovali ju so študentmi a tento rok dostali za ňu najprestížnejšiu ruskú divadelnú cenu Zlatá maska. Nie je to nijaká „učesaná“ inscenácia. Je to provokatívne, zlostné, anarchistické a nemilosrdné odmietnutie súčasných pomerov v Rusku. Nepretržitý boj mladých nespokojných a rozzúrených ľudí s mocenským aparátom Ruska. Sled pouličných bojov nekompromisných mladíkov s milicionármi. Agresivita, nenávisť, mestská gerila.
To pripomína Máj 1968
Čosi, čo veľmi pripomína šesťdesiate roky: máj 1968 v Paríži, pouličné boje v západnom Berlíne – úporný generačný zápas vedený všetkými možnými prostriedkami. Zúrivo. Fanaticky. Nekompromisne. Toľká bezhraničná zloba, agresivita, hluk, neznesiteľne ostré neónové svetlá a reflektory oslepujúce obecenstvo v hľadisku – to všetko však napokon začína pôsobiť monotónne, jednostranne a únavne. Akcia plodí reakciu. Diváci odchádzajú z divadla vyšťavení. Herci tiež. Najlepšie by sa bolo opiť.
Rainer Werner Fassbinder napísal v roku 1985 hru Odpad, mesto, smrť. Vyvolala v Nemecku (vtedy pravdaže iba v „západnom“) polemiky, či je to hra „rasovo korektná“ alebo „antisemitská“. Oba polemické tábory sa nevedeli dohodnúť. V decembri 2011 – o štvrťstoročie neskôr – inscenoval Fassbinderovu „problematickú hru“ v pražskom Divadle komédie režisér Dušan D.Pařízek. Od premiéry uplynulo deväť mesiacov. Divadlo komédie sa za tých deväť mesiacov nenarodilo druhý raz, ale – zdá sa, že už definitívne – zomrelo. Jedno z najúspešnejších, najrešpektovanejších českých divadiel zahynulo – ako sa v tom kraji hovorí – „na úbytě“. V Plzni však hru Odpad, mesto, smrť už úradne neexistujúce divadlo zahralo ešte raz. Bolo to fascinujúce predstavenie; ako krásny, dôstojný a zároveň neznesiteľne absurdný pohreb. Česká „štátna kultúra“ zarezala jedno zo svojich vlastných najtalentovanejších dietok. Surovo a bez ľútosti.
Smutná nedeľa
Zlatým klincom festivalu však bola pre mňa osem rokov stará, ale ešte vždy úžasná inscenácia Čechovovho Ivanova v réžii Tamása Aschera z Divadla Katona József z Budapešti. Odohráva sa to v akejsi opustenej a zdevastovanej budove niekdajšieho statku a sála z toho taký zmar, skepsa, nedvižnosť, vyprahlosť a občas aj kŕčovite predstieraný optimizmus, že našinec čaká, kedy sa už konečne ozve clivá pieseň Szomorú vasárnap... a ktosi sa zastrelí. Pieseň však nezaznie, ale Ivanov sa jednako zastrelí. Ako u Čechova tak aj dnes.
„Smutno je na tomto svete, panstvo!“ – to však už je z inej hry...
