Prírodovedec a filmár Tomáš Hulík: Medvede môžeme vyvážať

Unikátnym spôsobom nakrúca bobry, rysy, orly aj krajinu. Najlepšie na prírode je, že zvieratá si nezávidia, hovorí mladý filmár, svetobežník a prírodovedec.

Tomáš Hulík(1976) Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Už ako študent sa zúčastnil viacerých expedícií (Taliansko, Tunisko,Sachalin, Malajzia). V roku 1997 sa stal členom Stráže prírody pre Bratislavský región. Hneď po štúdiu začal pracovať(Zdroj: Peter Žákovič)

Keď sme sa s TOMÁŠOM HULÍKOM stretli pred desiatimi rokmi, jeho slávny dokument o bobroch z Devínskej Novej Vsi mal práve premiéru na rakúskom televíznom kanáli ORF. Bola to udalosť. Ukázalo sa, že mladý filmár, svetobežník a prírodovedec nabral správny kurz. Odvtedy stál pri zrode viacerých pozoruhodných dokumentárnych projektov, za ktorými sa skrýva láska k prírode a krajine.

Čo vás v poslednom období najviac zamestnalo?

Býva toho naraz dosť. Teraz som napríklad dlho sedel nad svojimi fotografiami. Vydavateľstvo Slovart sa rozhodlo urobiť výpravnú fotografickú publikáciu o zvieratách, prizvali k tomu viacerých fotografov zo Slovenska a z Česka.

Mala by mapovať celý svet a ísť aj na medzinárodný trh. Kniha by mala vyjsť na budúci rok.

Vyberali ste z celého archívu?

Áno, bolo to šialené. Zo stotisíc fotografií zvierat a vtákov som vytriedil asi dvetisíc fotiek, a z tých si bude ešte vydavateľ vyberať.

Máte na konte veľa zaujímavých projektov, nakrúcate, fotíte, píšete, spolupracujete so zahraničnými firmami a televíziami. Takto fungujete každodenne?

Som úplne na voľnej nohe. Robím všetko od režiséra cez producenta až po kameramana a fotografa. Vymýšľam si projekty, potom sa na ne snažím zohnať peniaze a nakoniec ich aj realizovať. Vždy sa to deje v takých sínusoidách.

Vymýšľanie projektov je fantázia, zháňanie peňazí je veľké peklo, potom realizácia je opäť fantázia, a sedenie v strižni znova peklo. Všetko sa deje cez kolegov, kamarátov a cez firmy, s ktorými už dlho spolupracujem v Rakúsku a Nemecku. Začalo sa to filmom Návrat bobrov. O bobroch vtedy vo svete dokumentu málokto chyroval. Pokračovalo to Vysokými Tatrami, rysmi a teraz sme začali spoluprácu na filme o orloch skalných.

Onedlho zrejme začneme nakrúcať aj film Wild Slovakia, ktorý bude prierezom prírodou na Slovensku. Všetky okolité krajiny niečo podobné majú, zo zahraničnej produkcie, ale tam, kde je to veľmi pekné a relatívne zachované, teda u nás na Slovensku, sa ešte nič podobné súhrnné nenakrúcalo.

foto7.jpg

Ako to myslíte s tou zachovanosťou?

Tak, že pri tej šialenej devastácii našich hôr, lesov a lúk tu ešte stále niečo zostáva. Žijú u nás zvieratá, ktoré v Európe už človek tak rýchlo a ľahko nenájde. Napríklad vlk, rys, medveď, zubor.

Medveď nie je nebezpečný

Medveďa by sme mohli pokojne distribuovať.

Mohli a mali. Ale nejde o to, že u nás sú premnožené, dôležité je, že sa potrebujú niekde šíriť. Sme schopní zásobiť okolité krajiny, kde dnes medvede nie sú, ale historicky pravdepodobne boli. Je to o prirodzenej migrácii. Bohužiaľ, ekosystém v Európe je taký zlikvidovaný líniovými stavbami, diaľnicami a výstavbou miest, že ich pôvodné migračné trasy a koridory sú veľmi narušené.

Napríklad medzi Karpatmi a Alpami je obrovský migračný koridor pri Bratislave. Cez Záhorie a rieku Moravu zvieratá kedysi putovali až do Álp. Vieme o rysoch, dokonca medveď sa historicky našiel niekde v borinách a teraz je na Záhorí znova...

Treba ho v takom prípade nechať na pokoji?

Keď neškodí, tak áno. Ako prišiel, tak aj zmizne. Ale poviem to aj inak: keby medveď chcel škodiť, zostávajú po ňom tisícky mŕtvych. Žiaľ, v poľovníckej časti obyvateľstva akoby bola averzia voči zvieratám, ktoré majú ostré pazúry a veľké zubiská. Priamy konkurent. Inak si to neviem vysvetliť.

Množstvo zvierat ako rys, vlk, rôzne dravce sú dodnes škodnou a mohutne sa na ne strieľa. Ťažko povedať, čo poľovníkov k tomu vedie. Možno – poviem to trochu nadnesene – keď sa oni tak starajú o svoje srnčeky a jelenčeky a potom príde rys alebo vlk a dve-tri zvery im zoberie, ich to naštve. Lebo potom si ich nemôžu streliť. Aj jedno, aj druhé, aj tretie predsa patrí do prírody.

foto4.jpg

Čo teda s premnožením?

To, či je niektorý druh premnožený, by som nechal na výskum. Číslo o medveďoch funguje na Slovensku už osemsto rokov, o vlkoch nevieme absolútne nič. Premnoženie súvisí aj s tým, že sa to deje v Tatrách a médiá to okamžite rozfofrujú. Hneď vieme o každom medveďovi, ktorý sa v blízkosti ľudí ukázal.

Tie zvieratá niekde musia byť. Nepovažoval by som to za kritický stav, choďte sa pozrieť na Aljašku, ako sa ľudia naučili žiť s medveďmi. Vymysleli si rolničky a iné veci, s ktorými chodia do terénu, a hlavne majú pravidlá, podľa ktorých sa riadia, a potom nedôjde k významným stretnutiam s divou šelmou.

Aké sú pravidlá?

Pravidlo je byť počutý a byť videný. A netúlať sa niekde mimo chodníkov. Byť tolerantný. Vo väčšine prípadov medveď utečie. Ja som sa stretol s medveďom x-krát, a vždy to bol on, kto utiekol.

Jedine raz to bolo horšie, ale to bola moja chyba, lebo som bol tam, kde je medvedie teritórium, a bol som úplne ticho. Medveď si zamrmlal, bol nahnevaný, ale poslušne odkráčal. Zachránil ma mobil, ktorý mi práve zazvonil. Inak by sme sa boli stretli zoči-voči na chodníčku.

Medveď, podobne ako vlk, nie je nebezpečný, ak sa s ním nestretneme zoči-voči, nie je postrelený, chorý, alebo si nebráni medvieďatá do jedného roku. Hoci som medveďa stretol mnohokrát, stále si myslím, že vidieť takéto zviera v prírode je fascinujúci zážitok.

foto3.jpg

Rysíky Muro a Líza sa narodili v ostravskej zoo. Tomáš s kolegom Milošom Majdom ich vychovali a učili prežiť v prírode. Mapuje to film Návrat rysov

Rysy nás vnímali ako dodávateľov žrádla

Ako sa pripravujete do terénu?

Za výskumom musia byť skúsenosti. Pri bobroch to boli moje, spolupracoval som s Andym Šutekom, dnes architektom, a s Fedorom Čiamporom, dnes zoológom.

Pri rysoch priniesol svoje skúsenosti kolega Miloš Majda, ktorý už pred naším projektom vrátil jedného rysa zo zoo do prírody. Teraz spolu robíme orly skalné, ktorým sa Miloš celý život venuje.

Koľko zvierat ste si takto vytypovali?

Bobry boli prvé. Neskôr, v rámci filmu o Tatrách, to boli skoro všetky zvieratá, ktoré ich obývajú. Tam som si pozval na spoluprácu Pavla Barabáša, ktorý mal o Tatrách fantastické znalosti a bol tam ako doma. Potom sme začali s rysmi.

Zobrali sme si mláďatká zo zoo a učili sme ich všetko, čo majú vedieť vo voľnej prírode na prežitie. Prvé dva mesiace sme s nimi žili u Miloša doma v Dolnom Kubíne, a keď rysníci zdemolovali celý byt, išli sme do Veľkej Fatry, kde sme s nimi ešte desať mesiacov žili na chate. V nasledujúcom roku sme sa snažili ich vo voľnej prírode dohľadať a nájsť známky toho, že žijú a existujú.

Muro sa dvakrát nafotil na fotopascu a našli sme plno iných rysov. Tých našich sme zatiaľ exaktne nepotvrdili. V spolupráci s jednou anglickou neziskovou organizáciou odoberáme DNA vzorky a chceme na základe nich dokázať, že sú to Muro a Líza.

Výsledkom je dokument Návrat rysov. Ako si spomínate na jeho tvorbu?

Jednou časťou projektu bolo vyskúšanie metodiky, ako vypúšťať zvieratá zo zoo naspäť do prírody. V tom čase nájsť voľného rysa bolo veľmi ťažké. Rysy sú vedené v plemennom chove, v zoo sa snažia pospájať páry, aby zostala zachovaná čistá genetika.

Nakoniec sme mali šťastie v Ostrave. Narodili sa štyri mláďatá, čo bolo na matku priveľa, takže nám s veľkou radosťou poskytli dve. Riaditeľ povedal, že je to aspoň malá satisfakcia slovenskej prírode. Lebo rysy, ktoré boli reintrodukované do iných častí Európy, pochádzali väčšinou zo Slovenska.

foto1.jpg

Pri bobroch pri Devínskej Novej Vsi prežil Tomáš tisícky hodín. Zvykli si naňho a nebáli sa priblížiť na dotyk. Tu vznikal slávny dokument Hulík a jeho bobry

Aký bol život s rysíkmi?

Hneď na začiatku bolo treba naučiť ich na nás, lebo sme ich vzali priamo od matky. Bola to tortúra, zosúladiť sa s nimi, pochopiť ich správanie. Prvým krokom bolo vytĺcť im z hlavy, že sú rysy, ale potom im to tam bolo treba znova natĺcť. Museli sme dosiahnuť, aby na nás neútočili.

Zdá sa, že je to pekná mačička, ale pazúry má ostré ako žiletka a miestami to bolo značne nebezpečné. Hlavne keď sme boli v chate, kde bolo treba za telefonickým signálom utekať dva kilometre a najbližšia dedina bola dvanásť kilometrov. Ale pre mňa to boli dva najkrajšie strávené roky.

Čo bolo najťažšie?

Rysy sa naviazali na seba a nás vnímali len ako dodávateľov žrádla, takže sa s nimi veľmi ťažko komunikovalo. Na to sme našťastie mali sučku Lilicu, ktorá nám pomáhala s komunikáciou. Vedela si to povedať aj s nimi, aj s nami. Vzali sme ju z útulku, keď rysníci – tak ich voláme – mali asi tri mesiace. Bol to nemecký ovčiak.

Dnes už Lilica nežije. V médiách sa vlani objavila správa, že ju zastrelil poľovník. Už sa prípad doriešil?

Bohužiaľ, stále sa vyšetruje. Podali sme podnet, či nebola náhodou utýraná, pretože okrem strelnej rany mala niekoľko iných zranení.

Ako ste prežívali dva protichodné procesy – najprv aby si rysy na vás zvykli, a potom zase od vás odvykli?

Keď boli s matkou v zoo, už dostávali aj kus mäsa, ale samica si to manažovala, preto sme spočiatku mali veľký problém do nich niečo dostať. Ale potom mala moja mama geniálnu myšlienku, ktorú už vyskúšala aj na psíkoch a mačkách – dať im na žrádlo šľahačku.

Zobrali sme šľahačku, rysníci začali papať a odvtedy nebol problém. Keď boli s nami, vždy boli nažraní. Postupne sme zvykli žrádlo vynechať, nech si niečo ulovia. Museli sme dosiahnuť, aby pochopili, že keď niečo chytia, tak sa z toho najedia. V tom boli fantastickí, neuniklo im nič. Dokázali sa zamerať len na svoju korisť.

Bol ich odchod ťažký?

Bol to prirodzený proces. Rysy sa rozhodli od nás odísť samy približne v čase, keď aj divé rysy odchádzajú od matky. Hrali sme sa na priedomí, rysníci odbehli do lesa tak, ako to už párkrát predtým urobili, a už sa nevrátili.

Čakali sme, že sa budú vracať aspoň raz za týždeň-dva, alebo keď budú mať problém s ulovením koristi, ale pravdepodobne sme im ukázali dobré miesta, kde sa dá uloviť nejaká myšička alebo vtáčik, takže sa o seba vedeli postarať.

Mnoho pamiatok je na Slovensku v dezolátnom stave

Výrazný vzťah k zvieratám a k prírode ste získali asi doma.

To je pre mňa to najdôležitejšie. Vzťah k zvieratám a prírode už nie je taká samozrejmosť ako kedysi. Otcove hobby boli motýle a chrobáky, s ktorými som počas vysokoškolského štúdia aj ja začínal. Často ma vodili do prírody, naučili ma mať ju rád.

Po rysoch ste začali s dokumentom Cesty Slovenskom. To bolo zrazu niečo celkom iné. Aký bol váš zámer?

Bol to projekt, ktorý vznikal veľmi dlho, peniaze sa zháňali niekoľko rokov. Pôvodne som chcel predstaviť Slovensko pre cudzincov, jednak cez známych ľudí zo Slovenska, a opačne cez zahraničných, ktorí pôsobili na Slovensku.

Nakoniec sa to skončilo klasicky – pri mapovaní pekných miest, kde som si vytýčil neopakovať zábery, ktoré už boli stokrát nakrútené. Hľadali sme nové obrázky, zábery, pohľady, snímali sme ich časozberne, chceli sme to netradičnejšie.

Dobrých filmárskych dní bolo však málo, slnko síce svietilo, ale bola modrá obloha, čo je pre mňa akoby pršalo.

foto2.jpg

Chceli ste sa vyhnúť aj notoricky známym miestam?

To sa nedá, na Slovensku je toho síce dosť, ale nie až tak veľa, aby sa tomu dalo vyhnúť. Chceli sme sa však vyhnúť klasickým záberom, ako napríklad na Spišský hrad alebo na Devín, a robiť atmosférovo iné obrázky. Nie vždy sa to dá, aj preto, že na prvý pohľad je pamiatka síce krásna, ale na druhý, filmársky, človek zistí, že v pozadí je komín, fabrika, alebo je to také ošarpané, že sa s tým nedá nič robiť. Mal som hlavu v smútku z toho, že plno pamiatok je v dezolátnom stave.

Nezaujíma vás téma o rušivých elementoch slovenskej krajiny?

Zatiaľ sme sa sústredili iba na krásne veci, ale medzičasom sme si vymysleli fotografický podprojekt Dark side of Slovakia, ktorý dokumentuje odvrátenú tvár Slovenska.

A čo sa už podarilo nakrútiť o orloch skalných?

Ide o veľmi náročný film. Musíme vymýšľať úplne nové prístupy k nakrúcaniu. Všetko sa deje vo výškach, a hlavne, nechceme zvieratá vyrušovať. Sú na to veľmi citlivé. Musíme zabezpečiť, aby kamery dokázali nahrávať na veľmi dlhý čas, musíme natiahnuť desiatky metrov káblov, aby sme vôbec neprichádzali s orlami do kontaktu.

Miloš, pod gesciou ktorého sa všetko deje, robí s orlami dvadsaťpäť rokov, takže vie, čo si môže dovoliť. Dvadsať párov orlov musí každý rok nanovo nájsť, lebo majú vo svojom teritóriu niekoľko hniezd a menia miesta pobytu. Je to neuveriteľne náročné na logistiku, a hlavne aby sme neurobili nejaký kiks na prírode.

Lebo od momentu, keď orly idú zniesť vajíčka až do vyliahnutia mláďaťa uplynie dlhé obdobie, počas ktorého nemôže byť v blízkosti ani noha. Musíme mať všetko pripravené, potichučky prísť, zapnúť kamery a zase potichučky odísť. Film by mal byť hotový v roku 2014 a opäť je to spolupráca so zahraničnými televíziami a dúfam, že sa do koprodukcie zapojí aj Slovenská televízia.

Má niečo spoločné dokumentovanie ľudskej a zvieracej krajiny?

Nikdy som o tom nerozmýšľal. Pre mňa je fotka a film o tom, či to lahodí oku, alebo nie. Dokumentovať prírodu môže byť väčší relax, no o to viac treba striehnuť na zlomok sekundy, keď dôjde k akcii.

Príroda nie je tak dobre manažovateľná ako ľudia, ale určite som radšej v nej. A čo je najdôležitejšie, zvieratá si nezávidia. Považujem to za najhoršiu ľudskú vlastnosť.

Vaším prvým veľkým dokumentom boli bobry, ktoré ste nakrúcali pri Devínskej Novej Vsi, kde od detstva žijete. Stále sa k nim vraciate, alebo je to už uzavretá kapitola?

Skôr sa vraciam na to miesto, mám to tam veľmi rád. Už nevyhľadávam priamy kontakt s nimi. Chodím tam väčšinou fotiť, je to pekné miesto aj na prechádzku so psami a tak. No keď sa v blízkosti vyskytne bobor, vždy ma to poteší. Poviem to hlúpo – keďže s nimi viem komunikovať, je pre mňa relatívne jednoduchšie ich stretnúť.

foto6.jpg

Motýle značkujú centrofixkou

Toleruje rodina vaše pracovné výlety?

Najhoršie to bolo asi pre moju Silviu v čase, keď bola tehotná a priamo po pôrode. Vtedy som finišoval na projekte Cesty Slovenskom. Doma som sa vyskytoval len raz za čas, na chvíľku.

Teraz mám obdobie, že môžem byť doma častejšie, tak si to užívam. Budúci rok ma však čakajú ešte ďalšie nakrúcania – na Neziderskom jazere alebo na Amure. A momentálne máme s chlapcami z Avistudia rozpracovaný ešte jeden úžasný projekt.

Mal by to byť seriál pod názvom Prítomná minulosť. Ideme v počítačoch rekonštruovať zrúcaniny hradov, zámkov, pamiatok. Práve sme nakrútili trailer na slovanskom hradisku na Ducovom. Rekonštruovali sme rotundu a život Slovanov v 9. storočí.

Ktoré hrady budete rekonštruovať?

Vybrali sme dvanásť – rímske pamiatky, klasické hrady ako Čachtice, Spiš, Devín, ale aj Banskú Štiavnicu, kde budeme rekonštruovať technologický systém tajchov. Máme aj hutu pri Zuberci, v Podbieli a aj budovy v Bratislave, kde sa budeme snažiť vyhľadať archívne zábery, pokúsime sa postaviť synagógu, odstrániť nové mosty a podobne.

Z vašich ciest vznikajú aj reportáže. Chystáte aj tu niečo zaujímavé?

Robím reportáže z toho, čo poznám a kde práve filmujem, ale nie je to pravidlo. Teraz som bol s jedným kolegom na jasoňoch červenookých, je to u nás miznúci motýľ, niektorí pseudoentomológovia alebo skôr zberači vyzbierali celé populácie. Preto sa tieto motýle začali na jednej lokalite značkovať. Napíše sa im na krídlo číslo.

Ako sa dá motýľovi napísať na krídlo číslo?

Je to druh motýľa, ktorému sa nezošúchajú z krídel šupinky, takže normálne centrofixkou.

Je to veľmi smiešne – zrazu vidíte poletovať okolo seba desiatky očíslovaných motýľov a hľadáte medzi nimi nejakého neočíslovaného. Myslím si, že to je perfektná pomoc prírode, ale hlavne neoceniteľné vedecké poznatky, lebo takto vieme sledovať migráciu jednotlivých motýľov po lokalitách a ich početnosť.

Budúci rok by mohol vyjsť článok s názvom V raji očíslovaných motýľov. A dúfam, že aspoň niektorí, čo chcú mať doma prišpendleného jasoňa červenookého, sa trochu spamätajú.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  2. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  3. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  4. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  5. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  6. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  7. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  8. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  9. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  10. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 897
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 498
  3. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 8 493
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 238
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 631
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 581
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 246
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 906
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 3 676
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 715

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Krajina, ktorá neexistuje, ale funguje. Vitajte v Náhornom Karabachu

Nad arménskou krajinou pri Náhornom Karabachu vedie supermoderná lanovka. A z nej vidíme aj kus histórie.

DOMOV

Kotlebov neúspešný kandidát si našiel cestu do parlamentu

Anton Čulen bude poslaneckým asistentom Natálie Grausovej.

KOMENTÁRE

Môže sa zo Slovenska stať slabý kus stáda pre Putina?

Slovensko neutečie pred nevyhnutnosťou viac investovať do armády.

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

Neprehliadnite tiež

Do ankety Radio_Head Awards zasiahli aj kvóty. Cenu vyhrajú silné ženské hlasy

Zoradili sme šance interpretov, ktorí môžu získať cenu za najlepší slovenský album roka.

Černošskí herci a Oscary, to je jednoduchá matematika

Tipnite si počet afroamerických hercov, ktorí získali Oscara za hlavnú úlohu


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop