Projekt 100 má v programe Rozchod Nadera a Simin. Viacerí ľudia sa vraj filmu obávali pre pôvod – je to iránsky film – ale jeho sila nespočíva ani tak v opise vonkajších okolností, ako v príbehu a plastickom opise postáv, ich vzájomného prepojenia a osudových krokov. Postavy sú obete – a zároveň vinníci, v tom zvláštnom začarovanom kruhu príčin a dôsledkov.
Režisér Asghar Farhadi sa nevyhýba ani otázkam viery, poverčivosti, svetskosti, sociálnych rozdielov, úradníckej mašinérie Iránu, čo sú kulisy intímneho, silného rodinného príbehu a vodopádu udalostí, ktorý Simin svojím prvotným rozhodnutím spustila a už nevie zastaviť.
V niečom mi tento film pripomína diela môjho obľúbeného Alejandra Gonzáleza Iňarrita z Mexika – hoci jeho filmy sú pre mňa oveľa osudovejšie a temnejšie. Rozchod Nádira a Simin skvele spĺňa moje očakávania od filmu: pútavý, silný príbeh, zaujímavé vizuálne stvárnenie, presvedčivé postavy, a ešte to neopísateľné čosi, čo vás núti rozmýšľať o filme a diskutovať o ňom dávno po tom, čo dozneli posledné titulky.
