V tieni: Nie je to zlý film, ale mohol byť skvelý

Česi posielajú do súťaže o Oscara detektívku V tieni. Už je aj v našich kinách.

Viac ako inšpirácia Fincherom, Scottom a Hitchcockom sa na filme Davida Ondříčka prejavili nedostatky niekoľkokrát prepisovaného scenára.

Udalosť sezóny. Divácky najúspešnejší český film roka. Snímka vyslaná do súťaže o Oscara za Českú republiku. Nadšené recenzie. To všetko je najnovší film režiséra Davida Ondříčka V tieni. Oprávnene? Áno aj nie.

Film, aký tu dávno nebol

Hneď na úvod treba konštatovať, že ide o jedno z vizuálne najpôsobivejších diel, aké v českej kinematografii vznikli. Porovnania s drámou Vladimíra Michálka Je třeba zabít Sekala (1997) sú celkom logické.

Poľskému kameramanovi Adamovi Sikorovi, architektovi Janovi Vlasákovi a kostýmovej výtvarníčke Jarmile Konečnej sa citlivo, presvedčivo a efektne podarilo evokovať obraz Československa na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia so všetkými jeho protirečeniami, civilnosťou i pátosom.

Práca so svetlom i montážou je aj ukážkou majstrovsky zvládnutého filmového remesla. Herecké obsadenie je skvostné, téma atraktívna a zároveň spoločensky dôležitá, a potrebná. Aj dramaturgia rozprávania je premyslená a funkčná, so stíšením i vypätými scénami presne tam, kde majú byť. Režijné rozčlenenie na tri vizuálne i poetikou rozdelené tretiny je zaujímavé a funguje.

To všetko je vysoký nadštandard, presahujúci novodobé historické snímky ako 3 sezóny v pekle, Protektor, Lidice, Normal, o Eštebákovi ani nehovoriac. Lenže všetko ostatné je problém.

Projekt sa rodil dlho a ťažko. Scenár, ktorý pôvodne napísal Marek Epstein, sa často a zásadne menil. Pôvodne sa film mal volať Ve stínu koně, ale napokon z neho celý „konský” motív vypadol – i napriek tomu, že niektoré náročné scény už boli nakrútené.

Realizovala sa údajne až sedemnásta verzia scenára. A tak Ondříček (ktorému mal pomáhať priateľ jeho otca, legenda československej novej vlny, režisér Ivan Passer) tak dlho utváral a menil dielo vo svojej predstavivosti, až pravdepodobne zablúdil, stratil odstup potrebný na to, aby dokázal zvážiť, čo jeho výtvor skutočne prináša publiku.

Keď režisér zablúdi

Podľa vlastných slov sa režisér inšpiroval Psychom Alfreda Hitchcocka, Blade Runnerom Ridleyho Scotta a kriminálnou drámou Davida Finchera Sedem. Lenže zostalo len pri forme a zopár motívoch, film zastal kdesi na polceste.

Nestal sa plnokrvnou detektívkou, lebo nedodržiava zákonitosti žánru, nie je o hľadaní páchateľa a rezignoval aj na prekvapivú pointu. Nepreklopil sa však ani na stranu drámy, psychologickej či spoločenskej, lebo osobná tragédia hlavnej postavy nedostala priestor.

Aj postava samotná zostala umelá, nedôveryhodná. A už vonkoncom nejde o film noir, lebo na to nestačia len balónové plášte, mračná cigaretového dymu, šerosvit a dážď.

V súčasnej českej kinematografii je síce Ivana Trojana azda priveľa, ale je to skvelý herec a postavu kriminalistu Hakla mu ušili na mieru. Napriek tomu, najmä vinou scenára, ostala plochá, plytká, moralizátorská, jednostranne hrdinská – a teda i napriek všetkému, čo do nej Trojan vložil, nepresvedčivá.

Tobôž ak protivníka, charakterovo oveľa zaujímavejšieho nemeckého majora Zenkeho hrá Sebastian Koch (Životy tých druhých). Hlboké, nejednoznačné, a preto pútavé by mohli byť aj viaceré vedľajšie postavy, no aj herci formátu Miroslava Krobota sa v nich len mihnú. Solídny výkon podáva Soňa Norisová.

A načo je to všetko?

No aj ak by sme tolerovali nejasné zmätené motivácie postáv a nebádali, odkiaľ sa v časoch najtuhšieho stalinizmu v komunistickej polícii odrazu nabral taký čestný zásadový hrdina, je tu aj ďalší, závažnejší problém: celá zápletka stojí na vode.

Ak je totiž tajná služba skutočne všemocná (je), ak komunistická moc ovláda médiá a v izolácii od slobodného sveta môže občanmi manipulovať podľa ľubovôle (môže), ba ak je tá moc totálna a nemusí dbať na verejnú mienku, lebo jej stačí sila (nemusí a stačí), prečo by mala v záujme zdiskreditovania židovskej obce mrhať energiou na zložitú prípravu takej absurdne rafinovanej, no zároveň riskantnej manipulatívnej hry?

V dielach Ondříčkových vzorov sú téma, príbeh, zápletka i hrdinovia v harmónii s formou, v jeho novom filme príbeh, zápletka i postavy za vizuálom zaostávajú. Výsledkom je, že rozprávaniu, hocako pekne je nafilmované, nedokážeme uveriť a vnútorne sa s ním stotožniť. Šikovne napísané dialógy na tom sotva môžu niečo zmeniť.

Tento fatálny problém si pravdepodobne uvedomil aj slovenský distributér, keď neumožnil filmovým novinárom a kritikom vidieť snímku pred jej nasadením do bežnej distribúcie.

V tieni je s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne najkvalitnejší český film tohto roka a jeho návrh na oscarovú nomináciu je logický. Nebolo by však treba veľa a mohol to byť film skvelý, vôbec jeden z najlepších. Smútok z nevyužitej príležitosti môže u citlivejšieho diváka prekryť aj nespornú radosť a pôžitok zo všetkého, čo sa tvorcom vydarilo.

ico