Štyria finalisti mali od júna čas na vytvorenie diela, ktoré dnes niektorému z nich prinesie vlastnú výstavu v SNG, pobyt v New Yorku a 2600 eur.
Na základe doterajšej práce nominovala medzinárodná porota na Cenu Oskára Čepana Tomáša Džadoňa, Miru Gáberovú, Ota Hudeca a Mateja Vakulu.
Dnes večer bude známy víťaz a aj diela, ktoré vytvorili špeciálne na túto príležitosť. Vyhlásenie cien bude o 18.00 h v bratislavskom hoteli Sheraton, výstava v Slovenskej výtvarnej únii o 19.00 h.
Predstavujeme finalistov (v abecednom poradí):
Tomáš Džadoň
Niekoľko rokov bol ten, čo robí paneláky. Jeden si zblízka môžete obzrieť na vlakovej stanici v Banskej Štiavnici, kam ho prichýlilo združenie Štokovec. A ak všetko pôjde dobre, iný panelák, tentoraz celkom „živý“, sa stane podstavcom jeho Pamätníka ľudovej architektúry. Všetko je už pripravené na to, aby sa na streche niektorého košického paneláka objavili drevenice, chýba ešte potvrdenie obyvateľov. „Čaká ma chodenie z bytu do bytu,“ hovorí Džadoň. Téma panelákov je však pre neho už dávno uzatvorená. „Bolo to akési hľadanie domova, ktoré vyústilo prihlásením sa k paneláku ako k rodnému domovu,“ hovorí.
Téma minulosti a socializmu je s jeho tvorbou úzko prepojená. „Čo iné by som mal riešiť? Tých, čo sú o pár rokov mladší, to už nezaujíma a tí starší často nemajú dosť energie a odstup. Navyše, prežil som v tých časoch detstvo. Moje prihlásenie sa k paneláku ako k rodnému domu je svojím spôsobom naivné, ale pravdivé. Je to to, čo som zažil. Dnes sa paneláky zakrývajú novou omietkou, z pohľadu mojej generácie je to veľmi existenciálne,“ hovorí.
Ostatný rok vraj nerobil na ničom veľkom, skôr uvažoval nad tým, ako veci fungujú. „Zunovalo sa mi robiť priestorové objekty aj preto, že často idem na hranu. Sú nákladné, nezaplatím za byt, za telefón a napokon je ich budúcnosť neistá. Vždy však verím, že je to dobrá investícia. Radosť z tvorby však dobehnú účty,“ dodáva.
V júni mal výstavu v Toruni, volala sa Deadline. Pozostávala z vyzváraného grantového formulára, ktorý vložil do dverí tak, aby človek nemohol do galérie vojsť. „Granty sú nebezpečné a zradné. Začal som sa nimi cítiť lapený. Preto som urobil tú kovovú mrežu, ktorá odpovedala grantovému formuláru. Ten je v konečnom dôsledku ako pôdorys nejakého priestoru, v ktorom sa mnohí umelci pohybujú. Keby sme podľa neho postavili budovu, zistili by sme, že sa v ňom vlastne nedá žiť,“ hovorí Džadoň. Aj dielo, ktoré urobil na výstavu finalistov, sa vraj nesie v tomto duchu.
Vizualizácia Pamätníka ľudovej architektúry, ktorý má vzniknúť v Košiciach.
Pozrite si videoprofil Tomáša Džadoňa, ktorý pripravil Artyčok.tv:
Mira Gáberová
Najlepšie sa jej vyjadruje prostredníctvom videa. Mira Gáberová pritom robí maľbu, kresbu, performance, inštalácie, objekty aj participatívne projekty a rada ich strieda. Po uzatvorení Ceny Oskára Čepana sa vraj chystá opäť maľovať, čím naznačuje, že súťažné dielo bude práve video. Dve z ostatných rokov, Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič (2010) a Scéna (2011) sú v jej tvorbe posunom. To prvé k zaoberaniu sa dekonštrukciou videa a druhé smerom k väčšiemu minimalizmu a k performance.
Predtým bolo pre ňu charakteristické cielené zaoberanie sa pátosom a prehnanou vizuálnou estetikou. „Zaujímala ma hĺbka vlastného prežívania, to, prečo sa niektorí ľudia točia v kruhu, prečo sa nedokážu vymaniť z vecí, ktoré sa im stali,“ vysvetľuje. „Snažila som sa vystihnúť podstatu emócií, silných zážitkov a úmyselne som to robila veľmi pateticky. V tej dobe bola téma pátosu a krásy v rámci umeleckej scény neprijateľná, no mne sa páčilo robiť to akosi naschvál – točiť patetické videá a nechať ich pôsobiť.“
Potom však prišla fáza, ktorú zosobňuje aj spomínané video Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič. Neupravený nakrútený materiál dala šiestim umelcom, ktorí sa zaoberajú videom, aby ho zostrihali tak, ako chcú. Vznikla skladačka rôznych pohľadov. „Možno to bol okamih, keď som sama nevedela celkom vyjsť zo svojho zabehaného kruhu či z toho, ako ma vnímalo okolie. Bolo pre mňa zaujímavé pozrieť sa na seba prostredníctvom iných,“ vysvetľuje Gáberová.
Mnoho iných umelcov zakomponovala aj do projektu Chladnička (2009 – 2011), keď do svojho bytu pozývala ľudí na vernisáže v chladničke. Tá symbolizovala priestor ideálnej galérie – bielej kocky.
Zábery z videí Scéna a Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič.
Pozrite si video s Mirou Gáberovou od Artyčok.tv
Oto Hudec
„V tom, čo robím, vyčnieva jedna základná myšlienka, a to – ako prepojiť lokálne následky s globálnymi príčinami,“ hovorí Oto Hudec. „Myslím, že sme všetci nútení myslieť viac globálne, lebo dnes môže nejaká naša každodenná aktivita ovplyvniť, čo sa deje na úplne inom mieste,“ dodáva. Aj preto je podľa neho dobré, že umenie tieto globálne témy prináša. „Je to taký paralelný mediálny svet. Niečo, čo sa človek nedozvie z novín, sa možno dozvie z umenia.“
Ostatných päť rokov sa na Slovensku ocitol málokedy. Žije v zahraničí, kde realizuje aj väčšinu projektov. Nominácia na Cenu Oskára Čepana ho dosť prekvapila. Nerád hovorí o kľúčových projektoch, na ktorých robil, skôr o témach, myšlienkach. Keď žil dva roky v Portugalsku, riešil najmä tému imigrácie a spracovával ju rozličnými spôsobmi. „Je to smutná téma, lebo množstvo imigrantov sa na provizórnych lodiach k pevnine vytúženej krajiny napríklad ani nedostane,“ hovorí Hudec. Umenie vidí ako spôsob, ktorý môže v podobných prípadoch pomôcť – aj preto je súčasťou projektu Make art with purpose.
„Je to projekt Janeil Engelstadt, Američanky, ktorá tu kedysi učila. Viacerí slovenskí umelci sú s ňou stále v kontakte. Pozvala ma pracovať pre ňu. Už z názvu je jasné, že ide o vytváranie umenia s nejakým zmyslom. Sú v ňom najmä ekologicky či sociálne zamerané projekty, ktoré sa snažia pracovať so spoločnosťou a zmeniť veci k lepšiemu,“ hovorí Hudec. Jeho práca s ľuďmi vytrhla z ateliéru, kde pri maľovaní trávil osamote veľa času. „Aj tie maľby sú teraz viac otvorené témam, nie sú už len sebareflektívne.“ V týchto dňoch má Oto Hudec aj výstavu v Nitrianskej galérii. Volá sa Kukuričná pieseň, je súčasťou jeho Piesní pre krajinu a oplatí sa vidieť.
Shanty Town (2010).
Pozrite si video, v ktorom Oto Hudec hovorí o svojej tvorbe
Matej Vakula
Predstavte si, že sa vás (ale aj nejakej panej v New Yorku) niekto opýta, čo vám chýba vo verejnom priestore. Potom na každú odpoveď urobí workshop, kde sa skupina celkom cudzích ľudí snaží váš problém vyriešiť. Výsledkom je manuál, ktorý môže použiť ktokoľvek na svete. Matej Vakula tento projekt rozbehol vlani a netají sa, že bude aj súčasťou výstavy finalistov. „Je to dlhodobý projekt, budem na ňom robiť ešte pár rokov. Chcel by som vytvoriť medzinárodnú komunitu, ktorá bude používať tieto manuály a fungovať, aj keď ja z nej odídem,“ hovorí.
Tiež sa väčšinu času pohybuje v zahraničí, do súťaže ho nominovala porota. Manuály na použitie verejného priestoru sú vyústením jeho záujmu o verejný priestor a projekty, ktoré nie sú šité iba na jedno miesto. „Manuály sú príručky na to, ako vyriešiť rôzne problémy verejného priestoru, pod čím nemyslím iba na námestia, ale napríklad aj na internet, médiá. Mám rád, keď má umenie nejaký reálny dosah,“ hovorí Vakula.
Viaceré z jeho doterajších projektov vyznievajú ako aktivistické umenie, jeho však prepájanie umeleckých a politických prostriedkov fascinuje. „Sú si totiž veľmi blízke, na umenie aj na politiku má zväčša každý nejaký názor. S vedou má zasa umenie čosi spoločné v tom, že obe sú v postkomunistickej spoločnosti jediné oblasti, ktoré vedia dať spoločnosť do pohybu,“ vysvetľuje princípy, na základe ktorých sa vyvíjajú jeho projekty.
Majú v nich miesto aj témy strachu, bezpečnosti a slobody. „Vzdávame sa množstva slobôd v mene toho, aby sme sa cítili bezpečne, a to mi pripadá dosť zvláštne,“ dodáva.
Manuály na použitie verejného priestoru.
Pozrite si videoprofil Mateja Vakulu, v ktorom hovorí o svojej tvorbe
