KNIHA TÝŽDŇA / KRIZE, NEBO KONEC KAPITALISMU?
V dobrých časoch prevláda všeobecné veselie a nespokojní intelektuáli sú ľahko prekričaní. Kríza akéhokoľvek druhu vracia intelektuálov do hry. Ich úlohou je garantovať nekonvenčné postoje a potešujúce vízie.
Politológ Jiří Pehe sa obrátil na dvadsiatich kolegov (českých filozofov, sociológov a publicistov) s otázkou: Môže znamenať súčasná kríza koniec kapitalizmu? Svoje odpovede v knihe Krize, nebo konec kapitalismu? (Prostor 2012) ponúkajú známe (Bělohradský, Halík, Sokol) i mediálne menej protežované postavy českej intelektuálnej scény.
Svorne cítia, že kríza nemá striktne ekonomické parametre. Za finančnou, dlhovou alebo menovou krízou sa skrýva kríza hodnôt, demokracie a – to je stredobod ich provokatívnych úvah – systému ako takého.
Hoci kríza rozbúrala staré istoty, premýšľanie o kríze sa v spoločenských diskusiách nezbavilo ideologickej záťaže. Všetci chcú v polemike uhrať body navyše: neoliberálni milovníci trhu, ktorého je vraj žalostne málo a na druhom (ľavom) brehu tí, ktorí z viery vo všemocný trh dávnejšie vytriezveli. Jedni i druhí sú po „kocovine“, v receptoch na liečbu sa líšia. Kým prví chcú dať v budúcnosti prednosť lepšiemu pitiu, ich oponenti hlásajú doživotnú abstinenciu a volajú po iných formách zábavy.
Vľavo nemusí znamenať haváriu
V tomto zborníku dominujú „abstinenti“. Dosť bolo bezbrehého trhu. Nie je možné donekonečna privatizovať verejné služby. Štát sa má pokúsiť ovládnuť trhy a nezmieriť sa s podriadenosťou voči akciovým krivkám a investorskej arogancii.
Riešenia, ktoré sa zvyknú označovať za ľavicové, sú v našom prostredí skompromitované históriou a ich hlásateľmi. Tieto hlasy v spoločenskej diskusii na Slovensku žalostne chýbajú. Médiá sa zľakli plurality. Zdvihnúť čo i len nesmelý hlas v prospech silnejšej úlohy štátu a proti fundamentalistickej viere v slobodný trh sa považuje za neslušnosť.
„Pravá ľavicovosť“ bola bezostyšne ukradnutá politickými pragmatikmi Ficovho druhu. Pritom práve postoj doľava mal byť výsadou idealistov, romantikov uprostred zvlčilej doby a zasnívaných básnikov medzi neľútostnými účtovníkmi. Sociológ Jiří Pribáň upozorňuje, že ekonomický neoliberalizmus bol poslednou fázou marxizmu, ktorý sa tiež domnieval, že všetky sociálny problémy sú vlastne problémami ekonomickými. Ak je zmyslom kapitalizmu zvyšovať osobný prospech (vyjadrený v číslach a peniazoch), potom je aj korupcia tou najprirodzenejšou vecou. Vedie predsa k vytúženému obohateniu a je čímsi na spôsob tzv. sociálneho kapitálu.
Iba zdanlivo výnimočná situácia
Ešte stále dávame hlavné slovo údajným expertom, hoci práve oni krízu v mnohom spôsobili. Rozmýšľanie o kríze je podľa Bělohradského príležitosťou na poznanie „rozvratnej“ pravdy. Schopnosť excesov proti tradíciám a inštitúciám je jedným zo znakov kultúry a civilizačným statkom. Toto je najfascinujúcejšia (a tak málo chápaná) súčasť krízy. Bez priestoru revolty, vzbury proti tomu, čo sa už etablovalo, sme od skutočnej kultúrnosti ďaleko.
Nechýba polemika (u nás opäť zriedkavá) s tvrdením, ktoré vyvoláva zatiaľ absolútny súhlas realistov: „Nie je správne zadlžovať budúce generácie. Dlhy sa musia splácať.“ Dlh je prísľub budúcnosti a zároveň je v intímnom vzťahu s mocou. Je to cena, ktorú mocní uvalia na tých, ktorí potrebujú prístup k nejakým dobrám a nemajú čím platiť. Zadlženosť je už dávno realitou pre všetkých, ktorí si musia požičať aj na základné životné potreby (bývanie). Ak je dlh poburujúci, dávno konáme pomýlene.
Máme sa teda pripraviť na krach kapitalizmu? Václav Bělohradský ponúka odpoveď, ktorá sa síce podobá aforizmu, ale je šokujúco presná. Kapitalizmus je systém, ktorý maximalizuje zmeny. Všetko, čo je zmena, je v jeho vnútri. Samotné myslenie v pojmoch „alternatívy k systému“ je minulosťou, pretože systém si každú zmenu osvojí.
Koniec kapitalizmu je vlastne zle postavená otázka. Potreba nových dôrazov nie je vôbec akútna záležitosť. Šlo a zase pôjde o nájdenie zmyslu pre nepeňažné bohatstvo, ochotu strážiť obsah demokracie a uchrániť verejný priestor pred totálnou privatizáciou. Jednoducho ide o výzvy vo všetkých významoch nezávislé od Lehman Brothers.
