Laco Teren: Ľudia chcú maliara, čo si odreže ucho

Chápe ľudí, ktorí nerozumejú umeniu. „Ani ja mu nerozumiem. Je to však čosi, k čomu sa dá dopracovať. Dôležité je, nenechať sa odradiť,“ hovorí maliar LACO TEREN.

Laco Teren (1960) – vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Patrí ku kmeňovým postavám generácie osemdesiatych rokov - medzi maliarov, čo nadviazali na postmoderný prúd neoexpresionistickej maľby. Nástup tejto generácie zároveň otvoril(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

V 21. storočí maľuje jeden z našich najvýraznejších maliarov Laco Teren kvety, akty a zátišia. Po dlhom čase vystavoval v Bratislave, no bola to skôr zhoda okolností než jeho cielená snaha.

Na výstave Veľký strážca boli maľby a objekty z ostatných piatich až siedmich rokov. Prečo ste robili výstavu až po takom dlhom čase?

„Vždy je pre mňa dôležitý priestor, ktorý sa mi musí páčiť. Potom je to fakt, že stále radšej venujem čo najviac času maľovaniu. A napokon, každá výstava je veľmi náročná a ja som príliš lenivý. Vystavovať v Soge mi navrhla Nina Gažovičová a vďaka ich dobrému servisu to tam bolo veľmi pohodlné, všetci tam na mňa boli milí.“

Kedysi ste vystavovali často, nechýba vám už konfrontácia s publikom?

„Zmenilo sa to. Keď je človek mladý, tak to potrebuje. Dnes už svoju energiu počítam inak. Každá výstava je aj veľmi nákladná a napokon aj taká vzrušujúca, že to človeka úplne rozruší, ba až vyruší. A ja mám momentálne veľmi rád svoj pokoj pri práci. V Tranzite organizujem výstavy iným umelcom, a to ma dostatočne napĺňa, čo sa týka komunikácie. Nie som žiaden solitér, ktorý by bol dakde zalezený. Naopak, väčšina ľudí má so mnou skôr ten problém, že keď začnem rozprávať, neviem prestať. Som veľký a hlučný. Nespĺňam kritériá meditatívneho umelca.“

Zaujíma vás vôbec názor na vašu prácu?

„Samozrejme, všetky pozitívne reakcie ma tešia a tie negatívne ma vedia neskutočne otráviť. (smiech) Kedysi som bol na akékoľvek reakcie vyslovene alergický. Našťastie, to už pominulo, ale stále neznášam, keď sa mi niekto snaží radiť.“

01_res.jpg

Solitude, 2011

Ale umenie potrebuje stret názorov, nie?

„Áno, ale to, čo považujeme za umenie, je široký pojem. Preto o sebe rád hovorím ako o maliarovi, o svojich veciach ako o maľbácha sochách. Mojím prvotným zámerom totiž nie je vytvárať umenie, zvlášť nie to súčasné. To totiž tak bazíruje práve na slovách súčasné a umenie, až mi to príde podozrivé.“

V čom?

„Je to súčasný trend. Ak by to ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, mysleli vážne a kriticky, tak by zistili, že to, čo je dnes súčasné, už zajtra súčasné nebude. Z toho vychádza aj čosi, čo je mi podozrivé najviac, a to že niektorí umelci sú súčasní už desaťročia.“

Ako by ste teda nazvali to, čo dnes vzniká?

„Nebazíroval by som na spomenutých slovách a už vôbec by som sa nehral hru na to, kto bol prvý. Obzvlášť umelci to majú radi, hoci takéto kvantitatívne posudzovanie niečoho, čo má kvalitatívne vlastnosti, nemá miesto. Pri športe sa to dá, ale v umení? Mňa primárne zaujíma maľovanie a jeho formálne problémy, lebo si s nimi dokážem poradiť. Je to pre mňa dobrodružné a zároveň je to moja vec, nikoho tým neohrozujem, ako napríklad architekti.“

11_res.jpg

Bojujete ešte niekedy s formou – s tým, ako čosi namaľovať?

„Keď som začínal, tak som s tým mal veľký problém. Ako hovorí môj priateľ básnik Jiří Olič, nie je nič horšie ako dobrý nápad. Ja som mal úžasné nápady, ale nevedel som ich zrealizovať. Na vysokú školu som prišiel z gymnázia a myslel som si, že tam sa naučím maľovať. Moji spolužiaci z umeleckých stredných škôl to už vedeli. Mal som aj dobrých učiteľov, ktorí sa mi to snažili tisíckrát vysvetliť. Neskutočne ma to trápilo, bol som nešťastný. V jednej chvíli sa to zmenilo. A dnes na otázky, prečo maľujem trebárs uhorky či tekvice, spokojne odpovedám slovami Maxa Ernsta: vždy som maľoval iba to, čo som dokázal. (smiech) Keď sa stretávam s mladými, ktorí riešia rovnaký problém, vravím im, nech počkajú. Vždy sa to ukáže samo a časom. To súvisí aj s originalitou, lebo aj tá je otvorená každému, kto vydrží.“

Kedysi ste sa vraj desili maľovania figúr a zátiší, dnes patria medzi základ toho, čo robíte. Prečo?

„Rád robím naprieky, som škodoradostný a zdá sa, že najlepšie sám k sebe. Inak sa to vysvetliť nedá. Na škole som po dvoch rokoch maliarskej prípravky, kde sme maľovali najmä figúry a zátišia, utiekol na reštaurátorstvo. Nevedel som si predstaviť, že by som mal čosi podobné ešte niekedy maľovať. Nešlo mi ani reštaurovanie, ale akoby proti svojej vôli som sa naučil veľa vecí, ktoré mi dochádzali až postupne. Potom sa to zrazu niekde spojilo a po rokoch som začal maľovať podľa modelu, postavil som si zátišia. Mám však pocit, že som k tomu prišiel aj trochu vedome, lebo viem, že také čosi sa v 21. storočí skrátka nerobí – maľujem kvety, akty a zátišia, to je predsa úplne mimo.“

Je to však evidentne to, čo vám vyhovuje.

„Áno, je. Skvelý však bol napríklad Peter Bartoš, ktorý chodil po mojej výstave a ako to on má vo zvyku, v češtine kričal: Položme si otázku, kde jsou hranice kýče? A má pravdu – pre neho som určite gýčiar. On je pre mňa človekom, ktorého tvorbu mám veľmi rád, ale mne pechorenie sa za niečím, čo neexistuje, príde smiešne. A možno preto je to, čo nazývame umením, aj čosi, kde človek nájde svoju cestu, svoj pokoj. Rovnováhu medzi tým, čo dokáže, čo chce a o čom dokáže iba snívať. Keď niekto povie, že umenie je terapia – súhlasím. Odporúčal by som to každému. Jedinou nevýhodou je, keď k tomu prichádzajú umelecké ambície. Tie sú, ako všetky ostatné ambície, neskutočne smiešne.“

Vaše ambície sú už splnené?

„Samozrejme, že nie sú a sú smiešne, ale ja sa rád smejem.“

02_res.jpg

Putovanie diletantov z výstavy Veľký strážca, ktorá bola v Soge.

10_res.jpg

Často nás zaujíma, ako obrazy vznikajú, aké sú ich príbehy. Prečo je to tak?

„Umelci oddávna radi používajú stratégie. Niekto hrá rozorvanú dušu, iný je bohém, jeden predáva, iný nepredáva... Je to dobrá finta, cesta k úspechu. Samozrejme, najlepšia stratégia je tá, ktorej sami veríte, nepredstierate ju a žijete ňou. Klišé umelca sa nezmenilo. Ľudia chcú stále vidieť maliara, čo si odreže ucho pre prostitútku alebo niekoho, kto ležiac na chrbte maľuje Sixtínsku kaplnku. A automaticky chcú od autora poznať skryté významy diel a ich príbehy, lebo oni vedia, že v umení je niečo tajomné. A majú pravdu, niečo magické tam je, ale to závisí najmä od toho, čo tam človek dokáže vidieť.“

To je však náročné.

„Nejde len o to, ale aj o akúsi záľubu ľudí vo výmysloch a klamstvách, v tragédiách a škandáloch. Pravda je jednoduchá a pre niekoho nie je dosť sexi, hoci nie že by nebola krásna. Preto je bulvár taký silný. Nedá sa mu to ani vyčítať, lebo on iba používa našu náklonosť k hlúpostiam, ktoré k svojmu životu nepotrebujeme. Ale práve preto sme ľuďmi, lebo sa radi obklopujeme vecami, ktoré nepotrebujeme, napríklad obrazmi.“

Obrazy nepotrebujeme?

„Niečo na nich potrebujeme, ale neviem presne, čo to je. Pociťujem to napríklad vo chvíli, keď sám maľujem alebo keď sledujem diela iných. Rád chodím do divadla, na operu, mám rád literatúru a výstavy. Je to pre mňa veľmi dôležité. Je to akýsi druh stravy, ktorý ma napĺňa a myslím si, že by to mohla byť strava aj pre iných. Ja predsa nie som nijako výnimočný, odlišný. Vo všeobecnosti však umenie nepotrebujeme, čo najlepšie vystihuje situácia, ktorá u nás nastala po roku '89. Zosobňuje ju názor, že kultúra sa musí živiť sama. Nie – nemôže, je to predsa absurdné. Kultúru musíme živiť my, ale nie tým, že si niekam zaplatíme vstupné. Musí byť dotovaná, podobne ako trebárs školstvo a zdravotníctvo, pretože je určitým spôsobom štátotvorná. Ide o príliš dôležitú vec na to, aby sa to nechalo napospas nejakému špekulovaniu.“

Čo máte na mysli?

„Odvolávanie sa na čísla, ktoré majú vyjadrovať kvalitu, hoci hovoria len o kvantite, na reči o tom, že kultúra si má na seba zarobiť sama, prípadne že keď sa čosi nepáči dostatočnému počtu divákov, tak to nebudeme vysielať... Sú to hlúposti. Máme tendenciu odvolávať sa na iné krajiny, hoci o nich nič nevieme. Veď aj v tých, v ktorých vládne silný symbol peňazí, je kultúra dotovaná, inak by predsa neprenikla do celého sveta, ako napríklad tá americká. Je to však oveľa zložitejšie, keďže kultúra je aj o tom, ako sa správame k okoliu, prírode či pamäti, k sebe samým.“

03_res.jpg

Detail z Putovania diletantov (2010), vzadu obraz Povstanie Boxerov a objekt Ženský strom.

04_res.jpg

Zlatá loď túžby, Maslová loď nádeje (2005)

Bavili vás v posledných rokoch ako človeka primárne sa venujúceho maľbe reči o smrti maľby a jej znovuzrodení?

(smiech) „To je len nejaká stratégia či priam ideológia. Smrť maľby – a prečo? Nechápem dôvod. Pre niekoho je mŕtva, aj keď sa jej venuje. A to sa môže stať kedykoľvek aj mne. Niekto sa nazdáva, že keď prišla fotografia a film, vytlačili maľbu, ale to nie je pravda. Sú to odlišné kategórie, vychádzajú zo seba, dokážu sa prelínať, ale nie sú navzájom nahraditeľné. Maľba je pritom najkonkrétnejšia, fotografia najabstraktnejšia. Žiaden objektív nevidí tak ako ľudské oko. Ale nech si ktokoľvek hovorí o smrti maľby, nech sa aj zblázni, je mi to jedno.“

Nedávno ste písali o veľkých výstavách maliarov Davida Hockneyho, Luciena Freuda či Gerharda Richtera. Je niečo, na čo by ste sa ich spýtali, keď ste stáli pred ich maľbami?

„Ani nie, za tie roky, čo ich sledujem, už viem, čo je za tým. Páči sa mi ich tvorba, ale aj spôsob, akým svoje diela komentujú v knihách či rozhovoroch. Rozumiem im, aj ich obrazom, ale nemyslím si, že to, čo človek potrebuje, keď ide na výstavu, je dokonale všetkému rozumieť. Čo ma vždy najviac teší, je fakt, že keď tie obrazy vidím naživo a v rôznych súvislostiach, odrazu sú celkom iné. Celkom magické. Napríklad Freud bol pre mňa vždy zaujímavý, ale spôsobom maľovania veľmi vzdialený. Až keď som videl pekne pokope jeho diela od ranej tvorby po tie posledné, tak som si povedal, že je to fakt dobré, ba fantastické. To isté platí o Richterovi či Hockneym. Ten je mojou láskou aj v akejsi ľudskosti. Jeho návrat ku krajinkám mi príde neskutočne poetický. Špeciálne tým, že ako starý pán sa vrátil z Kalifornie do rodného Anglicka a maľuje to, čo máme aj my všade naokolo, ale nikto sa na to nedíva. On ukázal, že sa to dá aj dnes a že tie obrazy sú krásne. On pre mňa vrátil do umenia dlho zatracovaný výraz krásne.“

Tomu sa ani vy nezvyknete brániť, naopak, akoby práve to bola vaša stratégia.

„A prečo nie? Veď keď počúvate napríklad Bacha, tak nezačnete rozprávať o matematických rovniciach, ale ostanete ohromený a poviete, že je to krásne. Veď umenie spadá pod kategóriu krásna, je o kráse. Samozrejme, ako hovoril Picasso, krása môže byť aj desivá a niekedy taká musí byť. Chcem, aby moje veci boli krásne. Radšej krásne ako súčasné. Moja stratégia je teda krásna, ale obávam sa, že nie veľmi súčasná.

06_res.jpg

Lúčna harfa (2008)

Je pre umelca dôležité vedieť o svojej tvorbe rozprávať?

„Nie je to nevyhnutné. Mňa to však zaujíma a rád o maľbe hovorím. Zároveň je to dôležité aj ako spôsob učenia sa nejakým základným pravidlám. Musíme vedieť, na čo veci slúžia a čo od nich môžeme očakávať. Možno to znie hlúpo, ale ak sa človek podobné pravidlá naučí, môže lepšie spoznávať sveta spätne aj sám seba.“

Tí, čo vravia, že nerozumejú umeniu, teda iba nevedia, čo od neho môžu očakávať?

„Mnohí sa vyhýbajú galériám, lebo sa tam cítia neisto, boja sa, že sa zosmiešnia, že ich tam neprijmú. Nevyznajú sa, cítia sa neisto. Ja ich však chápem. Tiež väčšinou umeniu nerozumiem. To sa treba učiť, postupne sa k tomu dopracovať, pričom nejde o akési racionálne pochopenie veci. Možno to súvisí aj so snahou zvyknúť si. Obzvlášť, keď ide o niečo nové, je to veľmi náročné. Keď ideme na cudzie miesto, snažíme sa tam zorientovať, aby sme nadobudli istotu. To podľa mňa znamená rozumieť v tomto prípade – nejde o pochopenie toho, čo chcel autor povedať či toho, čo napísali teoretici. Nemusíme sa o tom vyjadrovať, nemusíme to dokonca ani pochopiť, keď sa nám nechce. Ale oveľa dôležitejšie je nenechať sa odradiť. Umenie je bezpochyby pre všetkých, nemyslím si, že je iba pre nejakú elitu. Dokonca si nemyslím, že nejaká elita vôbec existuje.“

05_res.jpg

Detail z maľby Soshun.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  3. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  4. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  5. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  6. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  9. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  10. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  1. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  2. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  3. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  5. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  6. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  7. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  8. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 18 449
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 4 717
  3. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 933
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 932
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 237
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 099
  7. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 1 928
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 767
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 297
  10. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 285

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Valach: Sagan a choroba? Je v poriadku a trénuje naplno

Dva roky za sebou priviedol Valach ako tréner mužskej reprezentácie Sagana k titulu majstra sveta.

BRATISLAVA

Nivy zatvoria. Pozrite si, kde vystúpite v Bratislave z autobusu

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.

DOMOV

Na smrti trojročného chlapca má podiel nemocnica, zle ho liečila

Úrad zistil, že nitrianska nemocnica v liečbe chlapca pochybila.

Neprehliadnite tiež

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.

Yoko Ono zasiahla proti poľskej limonáde. Aj keď právo na to celkom nemá

Novovzniknutá firma nemala šancu, Yoko vlastní značku John Lennon.

BBC bude cez víkend pripravovať reláciu o slovenskej hudbe

World Music Festival v Bratislave pomôže zviditeľniť našu hudbu.