Jeden z vás ma zradí je názov výstavy Kláry Bočkayovej – podľa ústredného cyklu obrazov Posledná večera. Kolegovia zo združenia A - R pripravili pre ňu na vernisáži prekvapenie v podobe kolektívneho živého obrazu na túto tému: tentoraz nezradil nikto, a aj od Judáša – Vlada Kordoša (ktorý, podľa charakteristického autorského rukopisu stál za touto „živohrou“) dostala kvety.
Galéria 19 už dávnejšie vstúpila do povedomia kultúrnej verejnosti vyhraneným a ambicióznym programom, za ktorým stoja výtvarníci, členovia spomenutého voľného združenia A - R. Predstavujú sa tu v netradičných úlohách, ako kurátori. Dramaturg tohtoročného výstavného „turnusu“ maliar Marián Meško už stihol priviesť do galérie také mená ako Valoch, Šimotová či Novák i niekoľko mladších talentov zo Slovenska. Tentoraz však stavil na iné významné meno z domácej scény a predstavil najnovšiu tvorbu kolegyne Kláry Bočkayovej.
Spoločne patria k tej skupine tvorcov, ktorým sa hovorilo „neoficiálni“ a v bývalom režime sa nemohli presadiť aj preto, že alfou a omegou bola pre nich sloboda a nezávislosť umeleckej tvorby.
Jej meno netreba znalcom umenia predstavovať. Ale pre tých, ktorí sa vo svete výtvarného umenia necítia príliš doma, máme v jej prípade túto pozvánku: nebojte sa umenia, nebojte sa žien v umení a nebojte sa ani Kláry Bočkayovej. Nie je feministkou, i keď posudzovanie jej diel zvádza trochu k – dnes aktuálnemu, ale aj módnemu rodovému prístupu.
O čo ide? Bočkayová si pred časom privlastnila jednu banálnu predlohu, ktorú poznajú, dá sa povedať, všetci, ktorí sú na tomto našom svete trochu dlhšie a v detstve či mladosti strávili istý čas v dedinských či malomestských obydliach svojich starých rodičov. V izbách, ktorých neodmysliteľnou súčasťou boli vyšívané obrázky, nástenné „dečky“, nesúce často verbálne posolstvo – príslovie, porekadlo alebo moralizujúcu sentenciu odkazujúcu k akýmsi ideálnym predstavám o dokonalom živote.
Bočkayová (niekedy po polovici 70. rokov) pre seba objavila tento svojho druhu naivný produkt poklesnutej masovej kultúry, vidieckeho a mestského folklóru a začala s ním originálne – autorsky – narábať: odtláčať a prenášať jednoduché motívy na papier a plátno; fragmentarizovať, krčiť, posúvať, násobiť, prekrývať, prekladať cez seba. Všetky tieto prvky rozpohybovala na ploche, aby ich napokon prekryla šťavnatým maliarskym gestom.
Spisovateľ Ludvík Kundera napísal, že Bočkayovej „lyrický humor“ vznikol „povýšením kuchynského gýča do inej roviny“. Ani teraz nemožno autorke uprieť vysokú mieru výtvarnej kultivovanosti a maliarskej vitality, i keď sa zdá, že osteň „irónie“ sa akosi oslabuje. Z pestrofarebných obrazov preniká skôr istá dávka vážnosti (najmä pri cykle obrazov na motívy Poslednej večere, kde aj farebný kontrapunkt dôrazom na hlbšie tóny nabáda skôr k meditácii), ale aj sentimentálnej nostalgie a nehy, miestami groteskného, ale aj hravého veselia.
Zďaleka to nie je iba zľahka ironické rozjímanie nad pomaly zabudnutým ženským údelom v domácnosti. Skôr sa zdá, akoby chcela znovu viaczmyselne poukázať na niečo, čo sa stratilo a na čo sme vlastne v tomto našom pretechnizovanom a odosobnenom svete nejako pozabudli.
Autor: Katarína Bajcurová, autorka je historička umenia
