Pred šiestimi rokmi ohlásil odchod, ale predčasne. Zatiaľ nikam neodchádza, pokračuje v kariére, darí sa mu pracovne aj osobne. RICHARD MÜLLER by chcel veriť, že to zlé v jeho živote už pominulo.
Ako sa vám koncertovalo v Londýne na olympiáde?
Bolo to fantastické, ľudia sa odviazali. V Londýne sme už síce hrali aj na lepších miestach, ale publikum bolo veľmi príjemné a to je hlavné.
Stihli ste nejaké športové podujatie?
Bol som si pozrieť atletiku žien. Bolo to dosť zvláštne. Predstavte si, že sedíte, hľadíte na plochu štadióna, moderátor vyzýva štyri strany divákov na potlesk.
Prichádzajú guliarky, nato ľudia tlieskajú žrdkárkam. Hneď ako tam zaostríte, na druhej strane štadióna sa začínajú rozbehy. Neviete sa vyznať v tom, čo sa deje, nič nestíhate sledovať. Nemal som z toho nijaký zážitok.
Kedy to má hudobník zabaliť
Pred šiestimi rokmi ste ohlásili koniec kariéry...
To bolo tak dávno?
V roku 2006. Ale potom prišiel návrat, nové albumy a ďalšie vypredané turné. Keď budete nabudúce ohlasovať koniec, máme tomu veriť?
Nabudúce nebudem nič ohlasovať, len to tíško zabalím. V období, o ktorom hovoríte, som sa necítil najlepšie po zdravotnej, osobnej ani profesionálnej stránke.
Keď som sa na slávikoch poobzeral a okolo videl samých mladých interpretov, zrazu som mal pocit, že toto by mala byť mladá muzika pre mladých a že sa na to asi vykašlem.
Čo rozhodlo o opaku?
Ľudia v mojom okolí ma motivovali. Postupne vytvorili schopný a ľudsky príjemný kolektív, prišli s hotovými nápadmi, koncertným programom. Bez toho, aby som sa niekam pchal, som sa dostal do centra diania a bolo to príjemné.
Ako spoznať moment, kedy odísť?
To je každého súkromné a subjektívne rozhodnutie. Keby som pracoval v štátnej funkcii, tak môžem mať výčitky, že utrácam peniaze pracujúceho ľudu. Lenže ja nestojím pred ministerstvom kultúry, nežiadam o dotáciu a minimálne v tomto sa nemusím nikomu zodpovedať, či má moja činnosť zmysel.
My sme aj v časoch hlbokého socializmu fungovali ako kapitalisti, sami sme si všetky veci vybavili, nahrávali, zohnali a pozvárali po garážach. V tomto necítim pred publikom nijakú zodpovednosť. Vo všetkom ostatnom ju cítim.
Inými slovami, rozhoduje vnútorný pocit umelca?
Keď sa bude predávať čoraz menej albumov a páčiť sa nebudú ani mne, vtedy to zabalím. Ale kým mám z hudby radosť, je mi jedno, koľko sa jej predáva.
Trendy veľmi nesledujem
Aký skvelý koncert ste naposledy videli?
Predvčerom Red Hot Chili Peppers v Prahe.
Čo bežne počúvate?
V aute väčšinou len motor. Inak je u nás hudba pustená stále, aj keď v mojom prípade to väčšinou nebýva sústredené vnímanie hudby ani rozjímanie nad kvalitou produkcie. Jednoducho mi hrá hudba rôznych žánrov.
Jediné, k čomu nemám nijaký vzťah, je extrémne country typu španielka pri ohníčku. Na opačnej strane škály počúvam akýkoľvek džez vrátane free jazzu. Priznám sa, nepočúvam vážnu hudbu, zostala mi vzdialená. Ale inak všetko.
Minulý rok po slávikoch ste vyhlásili, že do stredného prúdu sa nehodí vaša hudba ani tvár. Kam inam by pasovali?
O tom, že sa nehodím medzi klasické postavy československého popu, ako je Karel Gott, nemusíme debatovať. O sebe si myslím, že sa nachádzam kdesi voľne vo vzduchu a preto ma stále prekvapuje množstvo ľudí, ktorí moju hudbu prijímajú aj napriek tomu, že vonkoncom nie je prvoplánová.
A s mojou tvárou? To je hádam jasné.
Majú Slováci konzervatívny hudobný vkus?
Nemám pocit, že by sa výrazne odlišoval od zahraničia. Línia vkusu je podľa mňa všade rovnaká.
Príklad – pesničkár Bon Iver či kapela Arcade Fire dostali v Amerike ceny Grammy a bežne ich tam púšťajú v supermarkete, kým u nás je to stále ´alternatíva´ pre menšinu znalcov a čudákov. Nemáme vkus posunutý?
To je možné, ale trendy vôbec nesledujem. V istom čase som ich nezachytil a keď som si uvedomil, že to definitívne nestíham, už som sa k nim nevracal.
Bola slovenská pop music ďalej ako česká?
Určite vždy bola. V Bratislave sme všetci za socializmu počúvali rakúske rádio Ö 3, pozerali viedenskú televíziu a vstrebávali vtedajšiu svetovú produkciu.
Na také veci ste len ťažko natrafili v Prahe, ktorá žila vlastným undergroundom, kapelami ako boli plastici, Jasná páka, Garáž. Bratislava bola úplne iná ako Praha, bola otvorená svetu. Dodnes tu máme množstvo dobrej muziky. Len jednej veci sa obávam.
Akej?
Či sa niekomu podarí dostať sa von. Zatiaľ to tak nevyzerá, čo je škoda, pretože tu vidím kapely, čo na sebe makajú a zaslúžili by si to.
Napríklad ktoré?
Napríklad kapela Lavagance. Keď som na nich dostal tip, vybral som sa na koncert Duran Duran, hrali ako predkapela. Šiel som tam iba kvôli nim – keď dohrali, mohol som ísť pred hlavným programom spokojne domov.
Mindráky z Ameriky
Gitarista Andrej Šeban niekde spomínal komplex celej svojej generácie z amerických hudobníkov, z toho, že musia byť vo všetkom ďalej ako tí naši. Vy ste s Američanmi nahrávali album 44. Tam to bolo bez mindrákov?
Ja som nemal mindráky. Samozrejme, keď sme prišli do Ameriky a kľučky na štúdiu nám začali otvárať hudobníci ako bubeník Omar Hakim, najprv som si nevedel predstaviť, že niekto, kto hrával s Milesom Davisom či Stingom, bude spolupracovať na albume so mnou.
Ale veľmi rýchlo som pochopil, o čo vlastne ide. On len prijal prácu. Bulvárne povedané, ak dychovka z južného Slovenska osloví a zaplatí Omara Hakima, tak on príde a bude bubnovať s dychovkou.
To ste si uvedomovali vtedy alebo až spätne?
V tomto som mal jasno hneď. Príjemné zistenie, ktoré prišlo neskôr bolo, že keď už muzikanti takého formátu prácu vezmú a podpíšu zmluvu, potom idú naplno.
V štúdiu máte profesionálov, čo vás počúvajú na slovo a skôr sú prekvapení, keď ich požiadate, aby sa k vašej produkcii vyjadrili tvorivo, nielen z hľadiska najatých inštrumentalistov. Na to nie sú zvyknutí, pretože ich bežná práca je počúvať producenta a plniť jeho predstavy, nech sú akokoľvek obmedzené.
Čo ma na našej spolupráci skutočne tešilo, bolo, že oni sa boli ochotní vyše týždňa venovať aj turné a prísť zahrať na Slovensko. Pre mňa to bol zážitok, na ktorý nezabudnem, pretože koncerty sú niečo úplne iné ako je nahrávanie albumu po stopách. Tam šlo o to, že sme sa ocitli spolu na pódiu a za chrbtom som mohol cítiť hudobníkov, o akých som ani nesníval.
Ako ste si sadli?
Veľmi otvorený a neodolateľne kamarátsky bol Hiram Bullock. Uňho sa to pritom nevylučovalo so sebavedomím, ktoré malo reálne základy. Popri gitare zvládal prakticky akýkoľvek nástroj, napokon, už od detstva ho pokladali za génia - historka hovorí, že ako šesťročný vystúpil s detským prejavom v OSN.
A vidíte, kam to celé dotiahol – nahral album so slovenským spevákom.
V Amerike nemal veľmi na výber?
V Amerike to majú hudobníci zložité. Koluje o tom jeden dobrý vtip: saxofonista v New Yorku hľadá úver na dom. A to je celé, aj s pointou - saxofonistov v New Yorku je totiž toľko, že získať úver pre nich je nemožné. Nie každý mal šťastie ako Omar Hakim, keď v osemdesiatych rokoch chytil lano u Madonny.
Ostatným ostáva hrať po kluboch a drieť. Sám som videl, ako to funguje. Pod pódiom je nádoba na šampanské, kam ľudia hádžu dolár, maximálne päť. Ak sa muzikantom ujde 15 dolárov na hlavu, môžu byť nadšení.
Zo Slovenska to vidíme skreslene a z Ameriky vnímame len ultrahviezdy, čo sú ozaj za vodou. Nevnímame priemerné podmienky, v ktorých žijú bežní špičkoví muzikanti, napriek tomu, že im patrí celý svet. Toto je obdivuhodné v porovnaní s nami, ktorým to tu patrí od Bratislavy po Košice, alebo od Tatier po Šumavu.
S Ivan Táslerom sme stále kamaráti
Kto stojí za zvukom vašich albumov? Producent, teda Ivan Tásler pri poslednej nahrávke?
Ivan sa veľkou mierou zaslúžil o album Ešte. Síce sa väčšinou zúčastňujem na nahrávaní a mixovaní, ale ak už niekoho oslovím na produkciu albumu, tak mu potom do toho nezasahujem. Nanajvýš ho korigujem, ak sa jeho predstava zásadne líši od mojej. U Ivana som mal pripomienky málokedy.
Kamarátstvo v hudbe pomáha?
Zo začiatku som bazíroval na tom, aby ľudia, s ktorými pracujem, boli veľmi blízki kamaráti. Potom som si uvedomil, že na tom nezáleží.
Nemôžete sa nenávidieť, to nedôjdete nikam. A môžete byť veľmi dobrí kamaráti, no výsledok sa nedostaví. Pre mňa je teda dobrý spolupracovník kategóriou nad všetkými kategóriami kamarátstva.
S Ivanom Táslerom ste teraz čo? Kamaráti?
Mám pocit, že s Ivanom sme boli kamaráti vždy. Len občas sa stávalo, že vyletelo slovo, ktoré sa v tlači odprezentovalo inak, ako sme to mysleli a na niektoré výstupy sme boli možno precitlivení. Momentálne cítim, že je to za nami. S Ivanom sa vždy rád stretnem a porozprávam sa s ním o muzike.
Nie je v tom vzťahu potreba? Čosi ako: nemusíme si vždy rozumieť, ale Slovensko je malé, spevák potrebuje hudobníka a hudobník textára?
No, potreba.... Mám to v tvorbe pestré. Sú albumy, kde píšem kompletné texty a hudbu, inde iba texty alebo tam mám skladby vlastné aj cudzie.
Čo vám najviac sedí?
Mne je to jedno. Mne záleží na materiáli, aby bol, aby sa mi pozdával a aby som si mohol za ním stáť.
Spolupráca s Jarom Filipom stála na textoch, ktoré ste chŕlili často cez jedinú noc. Ako vám to píše teraz?
Pri poslednom albume sa stalo, že text vznikol za jediné popoludnie. Také požehnané chvíľky sa však vyskytujú raz za niekoľko rokov. Na druhej strane, sám seba si neviem predstaviť písať spôsobom - ráno sa osprchovať, naraňajkovať sa, doobeda písať texty a potom ísť von so psom.
U mňa písanie prichádza následkom akejsi inšpirácie, alebo si na to musím počkať. A čím dlhšie čakám, tým som nervóznejší.
Hudbu predávate na iTunes, fanúšikom odkazujete cez Facebook, vlaňajší album Ešte vyšiel – trendovo – i na vinyle. Sledujete kam sa uberá hudobný marketing?
Do toho sa absolútne nerozumiem. Ja ani netuším, čo je iTunes.
Čie sú to nápady?
Denne sa o to stará tím, ktorý má šesť-sedem ľudí. Ale všetko so mnou konzultujú.
Tvorcovia Cigaretky na dva ťahy v roku 1998. S Jarom Filipom vyrábali pesničky ako na bežiacom páse, s Andrejom Šebanom ich v podobnom tempe nahrávali, okrem iného aj na výborný album LSD. Foto - Peter Procházka
LSD je tvrdý album
Z vašich nahrávok akoby vytŕča album LSD. Vznikol v roku 1996 a od tých ostatných ho odlišuje, že vždy priťahoval aj časť alternatívnej mládeže.
To si nemyslíte jediný. Dodnes za mnou chodia mladí ľudia, pýtajú sa či náhodou nechystáme vydanie na vinyle. A ja sa snažím sa dopátrať, čím to je.
Ten album mám veľmi rád, aj keď to extra nedeklarujem, keďže je, aký je.
Čiže aký?
Uletený, tvrdý. Vždy mi však pripomenie mi úžasnú atmosféru, v akej vznikal. Nahrávali sme u Martina Karvaša v štúdiu Ebony, ktoré už neexistuje. S Andrejom Šebanom sme sa mali veľmi radi, z mnohých vecí sme sa tešili.
Od začiatku ste plánovali taký tvrdý zvuk?
Od prvej pesničky. Bola to titulná skladba LSD, ktorú sme nahrali s Andrejom Šebanom a bubeníkom Marcelom Buntajom v prázdnom štúdiu: gitara, bicie, basa.
Keď som ju priniesol do Fun Rádia, kde som v tom čase vysielal, tak tam stáli v pozore, vraj, že toto nie je možné.
Ako vznikla Cigaretka na dva ťahy?
Ľahko. S Jarom Filipom sme robili pesničky ako na bežiacom páse. Dohromady ich mohlo byť šesťdesiat a Cigaretka bola z tých, ktoré sme vyberali na album.
Vidím to pred sebou ako dnes - Andrej sedí na stoličke a na gitare začína hrať úvodnú vyhrávku. Inak, tá pesnička je zaranžovaná dosť originálne, bez basy.
A aký z nej vznikol hit.
Nikdy by mi niečo také nepadlo. Pozoruhodné je, ako rozdielne Cigaretku prijímajú Slováci a Česi. Zatiaľ čo u nás ju na koncerte kompletne odspievajú, v Česku zostáva viac-menej neznáma. Neviem, prečo je to tak, a len ťažko s tým niečo urobím, pesnička žije svojím vlastným životom.
Politika rádií je neprijateľná
S Andrejom Šebanom ste sa potom názorovo rozišli a on sa nechal počuť, že Müllera na hudbe zaujímalo jedine to, ako zložiť hit. Čo na to vravíte?
Pravda je taká, že hitom som sa nikdy nebránil. Ale za tie roky vrátane obdobia s Andrejom som prišiel na to, že je úplne zbytočné pokúšať sa o to.
Ako-tak to ešte šlo za socializmu, keď pesničku stačilo pretlačiť do do televíze, dvakrát ju zahrali v jedinom hudobnom programe a už z nej bol hit. No odvtedy je márne usilovať sa o to.
Pretože recept neexistuje?
Pretože politika rádií, súkromných, aj štátnych, je úplne neprijateľná. Viete si predstaviť, čo by som musel absolvovať, aby som mohol zložiť hit? Dnes kapely bežne nahrajú z pesničky vzorku s refrénom a bežia za hudobným redaktorom mienkotvorného rádia, nech posúdi, či skladbu budú hrať.
Redaktor im poradí, ktorá pasáž je príliš rýchla a podobne, kapela ju uteká prerobiť a to celé sa mnohokrát opakuje. Na konci je odobrený výsledok s poznámkou, nech tam, preboha, nedajú sólo. Takýmto spôsobom sa u nás vyrábajú hity. Andrej musí vedieť, že čosi také bolo pre mňa vždy neprijateľné.
Rádiá sa bránia, že sú demokratické a hrajú len to, čo si ľudia žiadajú.
Všetci vieme, akú demokraciu predstavuje ´call-out systém´ v rádiách. Oni zatelefonujú reprezentatívnej vzorke – my ale nevieme, čo presne to znamená – a cez telefón púšťajú ľuďom úryvok pesničky v dĺžke sedem sekúnd. Neznámy človek si ho vypočuje, zhodnotí a ľudia v rádiu si urobia čiaročku.
Hlavný argument rádii, aké skladby hrať, teda tvoria čiaročky od poslucháčov, čo pri šoférovaní alebo pečení chleba na základe siedmich sekúnd rozhodujú, čo sa im páči a čo nie. Toto má podľa nich vypovedať o tom, či skladba zaujme aj v normálnejších podmienkach. Naše rádiá, žiaľ, zaujíma všetko okrem hudby.
Vás predsa hrajú, sťažovať sa nemusíte.
To by som netvrdil, hrajú hlavne moje staré veci.
Na hranici života a smrti
Za sebou máte skúsenosti s drogami a viete, čo sa strhne na Slovensku, keď o tom verejne známa osoba začne rozprávať médiám. Nedávno vznikol škandál, keď poslanec parlamentu Poliačik v rozhovore pre noviny priznal skúsenosti s tvrdými drogami, čitateľov však najviac zaujímal titulok, ktorý znel: ´Vyskúšal som pervitín a heroín´. Je to šťastný spôsob, otvárať debatu o drogách škandalizovaním osoby?
(ticho) Rozmýšľam, čo by som vám o tom povedal.
Posunuli sme sa niekam v debate o drogách?
Nemám pocit, že by sme sa niekam posunuli. Ja som bol ten prvolezec, ktorý tému spustil a dôvod, prečo som ju spustil, bol ten, že som mal vtedy ďaleko od čistej hlavy. Drogy sú však téma, ktorá, najmä u známych ľudí, vždy bude mať rozmer istej škadalóznosti.
Môžem k tomu povedať len jedno. S drogami som si prežil svoje a nikomu to neprajem. Na začiatku to býva lákavé, inšpiratívne, veselé, ale pád je potom likvidačný. Takže čo kto skúšal a chce o tom hovoriť, je jeho vec.
Mali by sme o drogách rozprávať inak? Odbornejšie?
Veľmi nepoznám takúto debatu. Osobne si myslím, že ak sa o drogách debatuje iba teoreticky, je to príliš vágne. Ak o tom namiesto bývalých narkomanov rozprávajú ľudia, ktorí to neodskúšali na plné „pecky“, tak tá debata je viac-menej bezpredmetná.
Chvalabohu, mám taký pocit, že fet je už na ústupe. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, akoby mladá generácia bola príliš bystrá, aby si rozbíjala telo drogami.
Chcem veriť tomu, že to tak bude, aj keď viem, že vždy bude existovať menšina experimentujúca s drogami. Ale to zrejme nijaká agitácia nezlepší.
Po zlých časoch sa vám darí pracovne aj osobne, nedávno sa vám narodil syn. Aký máte z toho pocit? Zle už bolo?
(pauza). Chcel by som tomu veriť, akurát nikto nevie, čo príde. Zle bolo v mojom živote už niekoľkokrát, dokonca aj na hranici života a smrti.
Vieme veľmi dobre, že ľudia bývajú nepoučiteľní, nechcem teraz tvrdiť, že som to ja. Hovorím len toľko, že uvidíme.
