Na tričku mal nápis I hate people a patrične nahlas hovoril, ako neznáša ľudí, čo si púšťajú nahlas muziku a nahlas telefonujú.
„Stretneme sa na diskusii,“ zavolala som kamarátke. Sedela práve pri hotelových raňajkách na festivale Divadelná Nitra. Keď zložila telefón, ozval sa muž v spoločnosti pri vedľajšom stole. „To vyrieši len fašizmus,“ vyhlásil.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Ten istý muž sedel o hodinu za diskusným stolom tvorcov českej inscenácie Mraky, ktorá sa predstavila v rámci hlavného programu festivalu. Muž mal na novom tričku iný, o niečo miernejší nápis a po celý čas nepovedal ani slovo.
Ostatní tvorcovia rozprávali o tom, ako vznikla dokumentárna, technicky náročná, krehká a pre mnohých dojímavá výpoveď ženy, ktorá odhalila rodinnú históriu, aby cez ľudskú frustráciu ilustrovala nacistické a komunistické zverstvá minulosti. Diváci sa pýtali, počúvali, súhlasili, obdivovali videoprojekciu a pohybové nápady, verili pocitom, ktoré tvorcovia opisovali, uznávali odvahu ísť takouto formou s kožou na trh.
A v nás dvoch vzbudilo zrazu celé to stretnutie akési pohoršenie a ľútosť. Nemohli sme sa ubrániť pocitu, že nás oklamali.
