Je Brit, ale miluje Brno. Láka ho príbehom slávneho genetika aj známej vily Tugendhat. Tak vznikli knihy Mendelov trpaslík a Sklenená izba, za ktorú bol nominovaný na prestížnu Bookerovu cenu. Teraz sa tam SIMON MAWER opäť vrátil predstaviť najnovší román Dievča, ktoré spadlo z neba. Príbeh mladej špiónky v druhej svetovej vojne je inšpirovaný skutočnými udalosťami a práve vychádza v češtine.
Narodili ste sa v Anglicku, žili ste na Cypre, Malte a v Taliansku. Ako vás formoval tento kočovný život?
„Môj otec bol zamestnancom Kráľovského vojenského letectva a každé dva-tri roky sme sa sťahovali. Preto som chodil do internátnej školy. Tam, obklopený množstvom 'kamarátov', som si stvoril vnútorný svet a získal túžbu byť spisovateľom. Internátna škola ma naučila, že fantázia sa môže rozvíjať bez ohľadu na to, kde sa nachádzam.“
Prečo ste sa rozhodli usadiť práve v Taliansku?
„Britských autorov odjakživa priťahuje Stredomorie, bol to aj môj sen. Chcel som žiť na Malte, moja žena je odtiaľ. Potom som našiel inzerát na miesto učiteľa v Ríme a povedal si: to je výborné! Odvtedy žijeme kúsok od Ríma.“
Ako z odstupu vnímate Britániu?
„Vracať sa do Británie je veľmi zaujímavé. Chodievam často a mám tam veľa priateľov, ale je to úplne iný svet. Nikto nemôže povedať, že nie som Brit – a predsa je to cudzina. Je zvláštne byť takto izolovaný, ale myslím si, že pre písanie je to výhoda.“
Váš otec aj starý otec pracovali pre vojenské letectvo. Vás to nelákalo?
„Netušil som, čo by som mohol robiť. Zvažoval som aj vojenské letectvo, ale som neskutočne rád, že to nevyšlo. Po vojne sa letectvo len zmenšovalo, videl som súmrak impéria. Nebol by som tam šťastný. Aj tak by som nemohol lietať, mávam migrény, čo som neprezieravo na〜písal do lekárskeho formulára. Ani otec, liberálny muž, nijako zvlášť nestál o to, aby som vstúpil do letectva.“
Čo robíte, keď inšpirácia neprichádza?
„Píšem epizodicky, niekedy je ťažké nájsť tú správnu vetu, ktorou by som mohol nadviazať na predchádzajúci úsek. S ľútosťou odcitujem Hemingwaya, ktorého inak príliš neuznávam: Stačí napísať jednu dobrú vetu, zvyšok je jednoduchý. Áno, každá epizóda sa musí začínať správnou vetou, tá určí tón textu. Na takú vetu sa čaká.“
Marian, hrdinka novej knihy, má niekoľko identít. Môžete ich trochu osvetliť?
„Keď som písal o Marianinom nočnom zoskoku, okamžite sa mi vynorila paralela s Alicou v krajine zázrakov, so snovým padaním králičou norou. Alica v krajine zázrakov a Za zrkadlom sú veľmi múdre a fascinujúce knihy, pre mňa dve najdôležitejšie, ktoré boli napísané v angličtine. Tie hry slov, výstrednosť, akési bláznovstvo sú veľmi anglické. Preto som Marian vybral krycie meno Alice. Zároveň je však aj Anne-Marie. Toto meno som zvolil zámerne, pretože moja mama sa skutočne poznala s jednou zo žien z Veliteľstva zvláštnych operácií, agentkou Anne-Marie Waltersovou, teda Colette, ktorej je kniha venovaná.“
Aké sú reakcie na Dievča, ktoré spadlo z neba?
„Deprimovali ma recenzie, ktoré knihu kritizovali za to, že nie je Sklenenou izbou. Keď som písal Sklenú izbu, nebolo mojím cieľom vytvoriť hlbokú knihu. Pri Dievčati, ktoré spadlo z neba som chcel napísať rýchly a vzrušujúci príbeh, pretože je za ním reálna skúsenosť ľudí, ktorí také životy žili. Keď hlavná hrdinka Marian zoskakuje v noci s padákom na územie Francúzska, vraví si: Môže byť niečo takto vzrušujúce? Chcel som vyjadriť vzrušenie a strach – dve emócie, ktoré je ťažké rozlíšiť. Ale pokračovanie bude celkom iné.“
Píšete pokračovanie?
„Polovicu mám už hotovú. Mnohí z tých, ktorých naverbovali do špeciálnych jednotiek, mali veľmi ťažký povojnový život. Obdobie mieru je nudné a oni si často nevedeli nájsť miesto vo svete. Zaujíma ma i povojnová Británia, trochu si ju pamätám. Až do rokov 1952 - 1953 fungoval prídelový systém. Británia bola sivá, ekonomicky zdevastovaná vojnou. Fascinuje ma predstava hrdinu vracajúceho sa z dobrodružnej výpravy, ktorý musí zapadnúť do pochmúrneho sveta.“
Ktorú časť nového románu máte najradšej?
„Poslednú kapitolu. Nechcem však prezrádzať dej tým, ktorí knihu nečítali. Iba dúfam, že ich zasiahne.“
Autor: Barbora Škovierová
