Hoci Gusto Dobrovodský vyštudoval sociológiu, rozhodol sa pre život v undergrounde.
„Pre mňa znamená hra to, že aj keď prší, môže byť pekne,“ znela jedna z replík filmu Dušana Hanáka Deň radosti, ktorý otvoril nedávny dvojdňový Letný festival Augustína (Gusta) Dobrovodského v bratislavskom Tranzite. Znalci vedia, že autorom vety bol práve človek, podľa ktorého je rozbiehajúca sa filmová prehliadka pomenovaná.
Súčasne s festivalom mala vernisáž aj výstava o tejto neprehliadnuteľnej postave neoficiálnej bratislavskej kultúrnej scény. Veľké priestory Tranzitu tentoraz nie sú vyplnené výtvarnými artefaktmi, ale množstvom fotografií a ďalších dokumentov o neúnavnom výmyselníkovi happeningov, organizátorovi džezových „karnebálov“ i ochranárskych aktivít, básnikovi a vždy natešenom a rozkošne insitnom hudobníkovi.
S činelom proti búrke
Ale tiež o vyštudovanom sociológovi, ktorý v normalizácii odmietol profesijné kompromisy a radšej robil kuriča. Nie náhodou sa výstava, usporiadaná k Dobrovodského nedožitým 65. narodeninám, volá Kuričom v letnom kine. Tým skôr, že, ako sa raz vyznal, „som tam, kde nie som / a nie som tam, kde som / námorník na suchu / kurič v letnom kine“.
Medzi desiatkami fotografií dominujú zábery z milovaných Brízgaliek, kde trávil letné mesiace. Okrídlená veta jeho priateľa, pražského chartistu, básnika a filmového kritika Andreja Stankoviča, že „básnik je ten, kto nastaví činel hromu“, je na výstave dokumentovaná sériou snímok, kde sa Gusto šplhá s činelom na obrovitý buk.
Pravda, práve Stankovič bol tým človekom, ktorý už dávno spoznal, že jeho kamarát je „nielen“ básnikom života, ale aj píšucim poetom. Slovko spoznal je namieste, lebo o Dobrovodského básňach či skôr o ich roztrúsených fragmentoch („nežne sychravo akurát tak / na dobre nedokončenú báseň“) jeho okolie takmer nevedelo, v lepšom prípade ich prijímalo s kamarátskou zhovievavosťou.
„Tam, kde vstupuje / do inej krajiny / dal som si do herbára oblak / namiesto inej kvetiny / tak málo stačí / aby bolo veľa,“ veršoval si už dávno a vlastne len vďaka dvom knižkám, ktoré Stankovič zostavil, Dobrovodský nenápadne vystúpil z undergroundovej literatúry. Ukážky z jeho veršov striedajú na stenách výstavy fotografie a celkovú koncepciu kurátora Laca Terena dopĺňajú vitríny s novinovými článkami a nepočetnými, o to vzácnejšími memorabíliami.
Oživovaná pamäť
Je nielen príjemné, ale rovnako užitočné, že Tranzit sa venuje aj takýmto výstavám. Istá magickosť tohto priestoru, evokujúca časy neoficiálnej kultúry, je na to priam predurčená. Prejavilo sa to nedávno napríklad aj pri expozícii projektu Pracovná pamäť a ako na vernisáži zdôraznil Laco Teren, v tomto trende mienia pokračovať. Jedným z námetov je bratislavský „fenomén Stonáček“, a nikoho neprekvapilo, že sa v spoločnosti Dobrovodského objavil už aj na tejto výstave.
Keď Gusto Dobrovodský nečakane zomrel v januári 1999, Jan Placák, jeho priateľ z českého undergroundu a súčasný antikvárnik v pražskej Ztichlej klike, kde aj krstil jeho prvú knihu, povedal: „Už nemám prečo chodiť do Bratislavy.“
Gustova jedinečnosť obsiahnutá v tejto vete je však neustále sprítomňovaná - naposledy touto výstavou, ale i predošlými spomienkovými podujatiami, ktoré preňho po jeho úmrtí pripravujú verní kamaráti. Samozrejme, bez čo len teoretickej šance sa priblížiť k nekonečnému množstvu kúzelných a nezabudnuteľných nápadov človeka, ktorý zostal svojej predstave slobody vždy verný.
