V posledný septembrový deň, na sviatok sv. Hieronyma, prvého prekladateľa Biblie, majú svoj medzinárodný deň prekladatelia literatúry. Tí, čo prekladajú slovenské knihy, to majú zvlášť ťažké. Zápasia so špecifikami slovenčiny, aby im rozumeli cudzinci, ale ešte predtým musia presviedčať zahraničných vydavateľov, ktorí o Slovensku nevedia niekedy vôbec nič, že to stojí za to.
„Keď sa snažíme zaujať vydavateľstvá vo Veľkej Británii a USA slovenskými autormi, pohybujeme sa takmer po panenskej pôde. V istom nemenovanom anglickom vydavateľstve najprv prejavili záujem o Samka Tále, no keď si prečítali hotový preklad, oznámili, že váhajú, lebo by to bola prvá slovenská kniha, ktorú by vydali,“ hovorí prekladateľka a propagátorka slovenskej literatúry Júlia Sherwood.
Nakoniec na seba to riziko nevzali, no so Samkom Tále to aj tak dopadlo dobre. „Inke Martinovej sa podarilo vzbudiť záujem o Samka Tále u Donalda Rayfielda, ktorý už slovenskú knihu vydal, a nie hocijakú, ale rovno všetky tri diely Rivers of Babylon,“ dokončuje príbeh prekladu Júlia Sherwood.
11 eur za stranu
„Prekladateľ asi musí byť tak trochu šialenec, už preto, že sa z tejto roboty veľmi nedá vyžiť,“ myslí si Sherwood. Stále sa musí k náčrtu prekladu znova a znova vracať, upravovať ho, kým nie je jeho text zaujímavý, čítavý a kým nenesie v inom jazyku nielen autorovo posolstvo, ale aj jeho tón. „A to je veľa roboty, zvlášť za 11 eur za stranu,“ podotýka Janet Livingstone, Američanka žijúca v Bratislave, ktorá sa tiež venuje prekladom.
Pritom každý preklad kladie obrovské nároky na riešenie rôznych slovných hier, frazeologizmov, prísloví, hovoriacich mien a, pravdaže, aj reálií. Keď predsedníčka Slovenskej spoločnosti umeleckých prekladateľov Oľga Ruppeldtová prekladala do slovenčiny romány Roberta van Gulika, musela „niekoľko rokov žiť so sudcom Ti“, hlavným hrdinom knihy a ponoriť sa do sveta Číny.
„Študovala som všetko, históriu, geografiu, život rodiny a spoločnosti, vieru a náboženské obrady, pravdaže budhizmus, veštby, kalendár, ríšu duchov a démonov, ale aj liečiteľstvo a medicínu, vedu a techniku, umenie a umelecké remeslá, divadelné umenie a architektúru,“ opisuje.
O Slovensku po anglicky
Keď sa už zahraničný vydavateľ rozhodne vytlačiť preklad slovenskej knihy, prichádza na rad samotný preklad, ktorý robí prekladateľom často problém. Napríklad s kultúrnym kontextom. „V Anglicku, o Amerike ani nehovoriac, ľudia nemajú ani potuchy o Slovensku, o jeho dejinách, tradíciách či demografii a mnohé narážky im určite unikli,“ vysvetľuje Júlia Sherwood.
Napríklad keď Samko Tále čiže Daniela Kapitáňová, momentálne jeden z našich najprekladanejších autorov, v Knihe o cintoríne hlása, že najlepší Slováci sú na Detve, slovenskému čitateľovi sa okamžite vybaví množstvo asociácií, od Detvana až po folklórny festival. Keby sa kniha odohrávala trebárs v Nemecku a spomínal by sa tam Oktoberfest, čitatelia na celom svete by vedeli, o čo ide.
Vzhľadom na charakter knihy však vysvetlivky v texte neprichádzali do úvahy, preto spravila prekladateľka ku knihe kratší predslov s vysvetlením niektorých základných pojmov a výslovnosťou mien, bez čoho by sa nerýmovali veršíky, ktorými Komárňania prekárajú Samka. „Z reakcií anglických čitateľov mi je teraz jasné, že úvod nebol dostatočný a keby náhodou hrozilo ďalšie vydanie, určite by som ho rozšírila,“ hovorí Sherwood.
Aj prekladateľka Janet Livingstone pripomína, že pri prekladoch zo slovenčiny nečelia len jazykovým, ale aj širším kultúrnym výzvam. Napríklad na ironické vyhlásenia o tom, ako dobre bolo „za socíku“ či na vtipy o ROH, spartakiáde alebo o Trabantoch sa americký či anglický čitateľ nemôže chytiť. Pri zmienke o eštebákovi si ešte tak predstaví sovietskeho špióna z akčných filmov. „Môžete akurát tak veriť, že svojím prekladom vyvoláte u čitateľa vágny pocit utrpenia, ktoré sa s humorom stávalo znesiteľnejším,“ opisuje Livingstone.
Ako by ste do angličtiny preložili napríklad „výklepok“, keď už ani Slováci pomaly nevedia, čo to je? Pasáž o výklepkoch má Pavel Vilikovský v románe Večne je zelený a jeho prekladateľ Charles Sabatos musel v tomto prípade použiť tzv. gloss translation a v texte vysvetliť, že ide o naťuknuté vajcia, ktoré sa predávali za polovičnú cenu.
Slovenčina je príliš pekná
Druhým základným problémom je, že medzi angličtinou a slovenčinou sú jednoducho veľké rozdiely. „Angličtina má sled krátkych slov, vo vetách je centrálne sloveso. Má aj veľmi striktnú vetnú skladbu. Naproti tomu v slovanských jazykoch je ťažiskom vety podstatné meno, okolo ktorého sa všetko točí. To robí slovenčinu v mnohých prípadoch plynulejšou, efektívnejšou či jednoducho krajšou,“ myslí si Livingstone.
A potom sú tu naše obľúbené zdrobneniny, všetky tie polievočky či topánočky. „V angličtine ich prakticky nemáme, nevieme pridávať navyše písmenká k slovám, aby sme ich urobili chutnejšími. Mohli by sme síce povedať niečo ako ´cute little soup´, ale to by vyznelo hlúpo.“
Vyskúšala si to na preklade románu Ireny Brežnej Na slepačích krídlach, ktorý má celé pasáže o zdrobneninách. Jeho hlavnou hrdinkou je totiž 11-ročné dieťa, ktoré rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, celý román je vlastne mozaikou absurdných socialistických sloganov videných z pohľadu dieťaťa.
-ová a iné problémy
Aj v Knihe o cintoríne je časť humoru priamo naviazaná na špecifiká slovenčiny. Samko Tále napríklad na jednom mieste špekuluje nad tým, či môže existovať niekto s menom Bagala, „on ani vôbec nie je muž, lebo my sme sa v škole učili, že bola jedna taká, čo sa volala Timrava a bola žena, naozaj, ja si nevymýšľam, žena sa volala Timrava a nie Timravaová...”
Ako vysvetľuje Júlia Sherwood , keďže angličtina nepozná príponu –ová, čitatelia by vôbec nepochopili, o čo tu ide. Po konzultácii s autorkou sa teda rozhodla do textu doplniť vetu v Samkovom štýle, že predsa každé poriadne ženské meno sa končí na –ová, ako napríklad Darinka Gunárová, jedna z hlavných postáv knihy.
Do koča aj do voza
Nočnou morou všetkých prekladateľov sú príslovia a porekadlá. Sherwood pri prekladaní Vilikovského textu Pes na ceste narazila napríklad na úryvok, v ktorom autor využíva hneď niekoľko prísloví naraz, ba ešte ich aj rozvádza: „Slovenským ideálom je žena do koča aj do voza, dokonca sa tak v zoznamovacích inzerátoch aj samy ponúkajú. Pritom Slovák väčšinou nijaký koč nemá, ba nemá ani koňa a do voza chce ženu iba zapriahať. Nakoniec, keď nie je iná možnosť, ťahajú tú káru aj spolu – jeden čihí, druhý hota, a občas si niektorý aj zastrečkuje.“ Aj tento oriešok sa však chystá celý rozlúsknuť.
A čo má robiť prekladateľ s textom, ktorý sa pohráva navyše aj s rozdielmi medzi slovenčinou a češtinou, ako to rád robí aj spomínaný Vilikovský? Charles Sabatos hovorí, že Vilikovského knihu Večne je zelený prekladal práve pre jeho ironický prístup k jazyku, chcel totiž sprostredkovať text, ktorý by ukázal zábavnú a rafinovanú stránku slovenskej prózy. „Mal som šťastie, že autor sám je významný prekladateľ z angličtiny,“ hovorí Sabatos. Preklad teda mohol konzultovať s ním, ale aj s ďalšími dvomi americkými profesormi.
Istý druh problémov si ušetríme pri prekladoch do slovanských jazykov. „Aj reálie sú dosť blízke, mali sme podobnú kultúrnu históriu,“ hovorí o slovenskom a srbskom kontexte čerstvá držiteľka Ceny Pavla Országha Hviezdoslava, prekladateľka Zdenka Valent-Belic, ktorá preložila do srbčiny osemnásť literárnych diel slovenských autorov.
Samozrejme, ani podobnosť jazyka nevylúči prekladateľský omyl. Jeden srbský prekladateľ Rúfusových básní sa napríklad oduševňoval nad obraznosťou spojenia „dieťa má sviečku pod nosom“. Rozčarovalo ho, keď pochopil, čo to vlastne znamená.
Problémy bývajú aj s mierou expresivity výrazu. „Mne sa veľmi páči, ako Slováci, na rozdiel od Srbov, nevedia zahrešiť. V najhoršom prípade spomenú nejakú zeleninu,“ smeje sa Belic.
Ako by ste preložili napríklad takýto odstavec?
Niektoré z typických „hlášok“, ktorými Daniela Kapitáňová prešpikovala svoju knihu o Samkovi Tále, sa dali preložiť viac-menej doslova. Napríklad spojenie „veľká umelkyňa ohľadne klavíra“ sa dalo s rovnakým komickým účinkom preložiť ako „she is a great artist regarding the piano“.
Pre iné musela prekladateľka dlho hľadať vhodný výraz. Napríklad vetu „ja mám veľmi inteligenciu“ nakoniec uviedla ako „I’ve got IQ“. Prekladateľ sa však občas musí zmieriť aj s tým, že pre niečo nenájde vhodný ekvivalent.
„Výrazy ako „bude povedaný a popoťahovaný“ jednoducho v anglickom preklade znejú oveľa menej expresívne,“ tvrdí Sherwood. Aby to vykompenzovala, na iných miestach zas pridávala Samkovi skomolené slová. „Musel asom si však pri tom dávať pozor, aby neznel ako cudzinec, ktorý sa zle naučil po anglicky.“
Pavel Vilikovský, z knihy Večne je zelený
„Dávno som už túžil obcovať s prostým slovenským ľudom a ani tri dni strávené priamo na slovenskej pôde – oni sami ju volajú hruda, a musím povedať, že výstižne: je strašne hrudovitá – nedokázali túto túžbu v mojej hrudi celkom udusiť. Vravel som hrudi, h-r-u-d-i, nie hrude.“
Charles Sabatos, anglický preklad:
„I had longed to connect with simple Slovak people and even three days spent directly on Slovak soil — Slovaks themselves call it lumpy, aptly, I must say: it is terribly lumpy— did not manage to completely stifle this longing in my soul. I said ‘soul’ this time, s-o-u-l, not soil.“
• pozn. Autor sa pohrával so slovom “soil“ (po anglicky pôda) a mýlil si to akože so slovom soul (po anglicky duša).
