POVIEDKA: Marja Holecyová - Kalkulačka smrti

Druhou finalistkou v súťaži Cena Fantázie 2012 je Marja Holecyová. Prečítajte si jej poviedku Kalkulačka smrti a od 6. októbra rozhodnite o víťazovi súťaže v hlasovaní.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu

Profesora som vtedy neznášal. Jeho prednášky ma po dvoch pokusoch omrzeli, a až do skúšky som ho nevidel. Neľutoval som to, lebo z požičaných poznámok mi bolo jasné, že svoj prístup nezmenil. Prednášal algebru tým najprimitívnejším spôsobom, aký si viete predstaviť. Nezachádzal do hĺbky, vety, dôkazy a príklady hraničili s triviálnosťou. Mal som pocit, že zbytočne strácam čas už i len čítaním tých jeho poznámok.

Samozrejme, moji spolužiaci boli z Profesora nadšení. Aby prednášajúci zaujal väčšinu, stačí naozaj málo – trocha humoru, jasnú interpretáciu, neveľké nároky. Hovorilo sa o ňom ako o najzábavnejšom prednášajúcom na celej univerzite. Z môjho uhla podľadu synonymum pre šaša. Pre premierného študenta to bol „chlapík, srandista, v pohode človek“, a tak ďalej. Veľmi ma to otravovalo, a keďže si ostatní všimli, že nie je múdre púšťať sa so mnou do slovnej bitky, v mojej prítomnosti sa téme Profesor zásadne vyhýbali.

Môj mozog nebol ochotný obdivovať ani uznávať človeka, ktorý chce od svojich študentov tak málo, a dokonca prednáša, akoby bol nejakým komediantom v divadle, ktorý bojuje o priazeň svojich divákov. To, čo stačilo priemernému divákovi, vonkoncom nemohlo stačiť mne.

V skutočnosti som bol ako barbar stojaci pred van Goghovým obrazom. Mal som ho priamo pred sebou, videl som ho zreteľne, ale nebol som schopný doceniť jeho hĺbku a genialitu. Čiastočným ospravedlnením by mohlo byť len to, že aj van Goghove obrazy sa dočkali uznania až po jeho smrti. Ja som to stihol skôr.

Zaklopal som na dvere Profesorovej pracovne. Bol som podráždený. Dovtedy som dúfal, že s Profesorom nebudem musieť prísť do styku. Pre absolvovanie jeho predmetu stačilo napísať písomku so smiešne ľahkými príkladmi. Známky zapisoval hromadne o deň neskôr. O to by sa niekto z môjho okolia už postaral. Jeho hodnotenie však celkom narušilo moje plány.

Po vyzvaní som otvoril dvere a vstúpil dnu. Trvalo mi dobrých pár sekúnd, kým som zhodnotil pracovňu. Sako visiace na vešiaku. Na prednášky ho nenosieval. Hromada papierov roztrúsená po celej miestnosti, pootvorená zásuvka, nepochybne plná ďalších zapísaných papierov. Obuté staré, dotrhané papuče. Diera na pravom palci. Okno pootvorené, veľká bzučiaca mucha po ňom lezie a snaží sa dostať von. V pracovni je horúco. Rukávy si vyhŕňa len teraz, keď ma vidí. Drahé strieborné pero zastoknuté v stojane na stole, spomedzi hromady papierov vytŕča zdobený rám.

„Dobrý deň,“ pozdravil som ho zdvorilo. Nebolo v tom pokrytectvo, len slušnosť. Vždy som si dával záležať na tom, aby som dobre pôsobil na svoje okolie. Bez ohľadu na to, aký som mal naň názor. Zdvorilosť mi dávala šancu neskôr ohúriť, arogancia by mi dvere k jeho uznaniu zatvorila.

Odzdravil a konce prstov si nenápadne utrel do papiera pred sebou.

„Prišiel som kvôli písomke,“ začal som.

„Vaše meno?“

Na okamih som stisol pery. Na škole bolo len málo ľudí, ktorí ma nepoznali. Usilovne som si budoval svoju povesť, ale zdá sa, že tohto muža obišla. Predstavil som sa mu, no zámerne som nepoužil prezývku, pod ktorou ma všetci poznali. Dúfal som, že mu moje skutočné meno napovie.

„Volajú vás Abel, že?“

Spokojne som prikývol. Tak predsa o mne už počul. Profesor sa vystrel na kresle, v očiach sa mu zaiskrilo.

„Koľko máte rokov?“ spýtal sa so záujmom.

„Osemnásť,“ odvetil som.

„A ste tu už tretí... rok, je tak?“

„Druhý, no som v treťom ročníku.“ Nemusím dúfam dodatočne vysvetľovať, že som bol mimoriadny študent.

Uznanlivo pokýval hlavou. „To je skutočne zaujímavé. Ale muž, podľa ktorého ste sa pomenovali, vyštudoval univerzitu v Osle za jeden...“ hlas sa mu zadrhol, no po chvíli dokončil: „rok.“

Vedel som to. No vedel som aj to, že na univerzitu nastupoval, až keď bol v mojom veku, ja som mal len šestnásť. Neprišiel som sa však dohadovať o detailoch života Nielsa Abela.

„Tú prezývku mi vybrali priatelia. Abel nie je mojím vzorom.“

„Samozrejme,“ prikývol. „Vy ste ambiciózny mladý muž, iste nemáte v pláne zomrieť ako Niels.“

V jeho tóne som postrehol smiech. Nechápal som, čo je na tom smiešne. „Na tuberkulózu v dnešnej dobe nezomiera veľa ľudí.“

Profesor sa poškrabkal nad zátylkom. „Nezomrel na tuberkulózu, ale pre lásku. Stav sa mu... zhoršil, keď v zime cestoval za svojou snúbenicou, nie?“

Prikývol som. Nikdy som nebol veľký romantik, táto časť jeho života sa mi zdala skôr tragická. Nebyť tohto Abelovho rozmaru, svet by nebol ukrátený o geniálneho matematika.

Profesor čakal na moju reakciu, keď ju však nedostal, prstom ukázal na písomku v mojej ruke.

„Niečo sa vám na mojom hodnotení nepozdáva,“ konštatoval.

„Za prvý príklad som dostal nulu,“ informoval som ho a položil mu papier na stôl. Ukázal som na veľkú nulu v dolnom rohu.

„Bol to najľahší príklad,“ usmial sa a zadíval sa na moje výpočty. „Olala, už si spomínam! Vy ste použili funkcionálnu analýzu.“

„Je na tom niečo zábavné?“ spýtal som sa zmätene. Profesor sa očividne bavil.

„Vraj ste tunajší génius. Tak povedzte sám. Nezdá sa vám, že to bolo ako riešenie rovnice 2+x=2 pomocou derivácie?“

„Je na tom niečo zlé?“ podráždenie som už neskrýval.

„Keby som vám dal za úlohu napísať esej, napísali by ste román, len aby ste ma ohúrili?“

„Neurobil som to preto, aby som vás ohúril!“ klamal som a nahnevane som rozhodil rukami.

Profesor sa na mňa zamračil.

„Chcel som vyskúšať na ľahkom príklade, či to pôjde aj takto,“ vysvetľoval som.

„Ale urobili ste hneď štyri chyby a nakoniec načmárali výsledok, ktorý je síce správny, ale...“

„Vypočítal som to z hlavy.“

Zodvihol zrak z písomky a prísne na mňa pozrel. „A ja vám verím. Ale urobili ste štyri chyby.“

„Lebo som použil matematiku, o ktorej sa väčšine mojich spolužiakov ani nesníva! Výsledok je ale správny.“

Pobavene sa usmial. „Venujem sa matematike od svojich desiatich rokov a môžem vás uistiť, že sa mi o nej nikdy nesnívalo.“

„Viete, ako som to myslel.“

„Viem to presne. No namiesto toho, aby ste na mňa zapôsobili svojimi vedomosťami, urobili ste zo seba šaša, čo sa predvádza.“

„A to počujem od vás?“ Spomínal som už, že keď sa nahnevám, rozprávam veci, ktoré potom hlboko ľutujem?

Profesora moja priamočiarosť nezarazila. „Predpokladám, že vám ide o motivačné štipendium,“ uvažoval. „Tým, že nebudete mať vďaka mne priemer 1.0, získate iba polovicu toho, čo by ste dostali, keby som bol zhovievavejší.“

„Máte pravdu.“

„Potom vás chcem o niečo požiadať.“ Napravil si okuliare a jeho výraz tváre bol dobrosrdečný. Svitla mi malá nádej. „Nechápte to ako osobnú zaujatosť.“

Odovzdal mi písomku. Bezmyšlienkovito som ju zobral do ruky a znechutene som sa naňho pozrel.

***

Aj tentoraz som sa rozhliadol po pracovni a zhodnotil ju, ale trvalo to krátko. Nebola ničím výnimočná. Široká knižnica, bordové závesy, skrinky a zásuvky zatvorené, na stole uložená malá kôpka papierov hneď vedľa stojanu s luxusnými perami. Nijaká rodinná fotografia. Poriadok. Mäkký, čistý koberec, pohodlné kreslá, slnečná, vetraná izba. Dokonalé. Neosobné. Nudné.

Ak mal človek čas upratovať po sebe pracovňu tak, ako táto žena predo mnou, znamenalo to, že ju práca nebaví. Necíti tú vášeň, ktorá vás núti bezhlavo pokračovať a nestrácať čas vecami, ktoré vlastne nie sú podstatné.

„Sadnite si,“ ponúkla mi jedno z kresiel oproti. Šéfka, ako sme ju neskôr volali, bola uhladená, pestovaná dáma v stredných rokoch. Tmavé vlasy mala zviazané do uzla, drahé náušnice sa jej hojdali na malých ušiach, tmavomodrý kostým bol očividne fajnový, ale inak nudný ako celá jej osobnosť. Tieto ženské kostýmy akoby boli rovnošatou pre ženy, ktoré chcú dokázať svoju nadradenosť a dôležitosť. A nechtiac pri tom prejavia aj ohromujúcu absenciu fantázie.

„Máte dlhý zoznam bibliografie, ak vezmeme do úvahy váš vek,“ povedala a tenkú ruku natiahla k papierom uloženým na kraji stola. „A váš životopis je naozaj pôsobivý.“

„Tak ako vaša pevnosť.“

„Je to dom, nie pevnosť,“ mykla plecom. „Ale na prvý pohľad to tak môže pôsobiť.“

Pôsobilo to tak na mňa aj na druhý pohľad. Luxusné väzenie, pevnosť, nazvite si to ako chcete, ale pre mňa by to nemohol byť domov.

„Smiem sa spýtať, odkiaľ ste sa o mne dozvedeli?“ nadhodil som tému, ktorá ma najviac zaujímala, kým si listovala v mojom rozsiahlom životopise. Pred týždňom mi prišla správa so žiadosťou o zaslanie životopisu. Na takú čudnú výzvu by som rozhodne nereagoval, keby nemala jednu zvláštnosť. Namiesto podpisu tam bola poznámka: Odporučil mi Vás jeden priateľ. Tvrdil, že viete vyrátať 2+x=2 pomocou derivovania.

Nebol som si istý, či ide o Profesora. Niektoré časti z nášho rozhovoru som rozšíril medzi priateľov, keď som im vysvetľoval tú náhlu zmenu môjho postoja k Profesorovi. Jeden deň som ho nevedel vystáť, na druhý deň som ho obdivoval.

No predsa len, kto iný by použil takýto rafinovaný spôsob, aby ma nalákal na akýsi neznámy matematický projekt? Inštikt mi vravel, že to je on.

„Mám veľmi dobrý prehľad o matematických génioch v krajine,“ odvetila žena sebaisto a zdvihla zrak od papierov. „Dokonca by som povedala, že si z nich robím súkromnú zbierku.“

„Všetci máme nejakú slabosť, ja dávam prednosť filatelistike.“

Zľahka sa usmiala a začala mi klásť triviálne otázky o mojich pracovných skúsenostiach, matematickom zameraní, o rodinnom zázemí.

Po skončení nášho rozhovoru sa zdala byť spokojná. Na rade som bol ja.

„Ak máte taký prehľad, ako vravíte, iste viete, že mám veľmi dobre platenú prácu. Som s ňou spokojný. Nebyť tej poznámky na konci, neprišiel by som, a ak mi nevysvetlíte, od koho ste vedeli, že tým na mňa zapôsobíte, prácu neprijmem. A je mi jedno, koľko mi za ňu ponúknete.“

Nadvihla obočie. „Myslíte si, že vám ju chcem ponúknuť?“

„Áno.“ Tvár mala nečitateľnú, ale jej ruky už prestali zvierať môj životopis. Prestala ho vnímať, lebo bola rozhodnutá prijať ma. Inak by so mou nestrácala čas. Jasný dôkaz.

„Ak tá záhada bola vaša jediná motivácia prísť sem, prečo by som vám ju teraz brala?“

„Lebo rovnako rýchlo viem aj odísť.“

„Nie ste nenahraditeľný. Ak odídete, nedozviete sa, čo tu rieši štyridsaťdva najväčších hláv v krajine už osem rokov. Nedozviete sa, kvôli akému projektu som dala toto všetko postaviť. A už vôbec sa nedozviete, kto mi vás odporučil.“

Takéto citové vydieranie môže hlboko zasiahnuť iba človeka, ktorý nie je zvyknutý nechať problém nevyriešený, záhadu neodhalenú, výzvu neprijatú. Matematici sa živia riešením problémov, odhaľovaním záhad. Neboja sa výziev. Dopekla so ženskou, zdá sa, že medzi matematikmi strávila naozaj veľa času.

„Chcete sa dozvedieť viac?“ spýtala sa s pokojom, aký si môže dovoliť iba víťaz.

***

„Poznáte Occamovu britvu?“ spýtal sa ma Profesor vážne.

„Ak mi chcete povedať, že mám vždy hľadať to najjednoduchšie riešenie, nemusíte...“

„Alebo Princíp KISS?“ pokračoval.

Ten som nepoznal. Vetu som nedokončil a spýtavo sa naňho pozrel. Prirodzená zvedavosť prebila moju urazenosť. „Nie. Čo je to?“

„Veľmi priliehavé pre vašu situáciu. Inšpirované tvrdením Antoine Saint-Exupéryho: Dokonalosť nie je dosiahnutá vtedy, keď nie je čo pridať, ale vtedy, keď nie je čo odobrať.“ Myklo mu kútikom úst. „Vy ste úhlavným nepriateľom dokonalosti, Abel.“

„Je to akronym? Myslím KISS?“ vyhláskoval som.

Moja otázka vyvolala na jeho tvári ešte širší úsmev. „Ako inak. Znamená to Keep It Simple, Stupid.“

„To od vás nie je veľmi zdvorilé,“ zavrčal som. Už som si ani nepamätal, kedy naposledy ma niekto s takou ľahkosťou urazil.

Pokrčil plecami. „Nevymyslel som to...“ Po chvíli dodal: „Ja.“ Vtedy sa mi zdala jeho nesúvislá reč veľmi čudná. Až neskôr som ju považoval za špecifický štýl jeho vyjadrovania.

Napriek urazenej hrdosti som nezostal slepý a vedel som, čo mi chcel naznačiť. Teda okrem toho, že som hlupák. S tým som nesúhlasil, no rozum mi našepkával, že vo všetkom ostatnom má pravdu.

Každý idiot vie bezhlavo trvať na svojom a krútiť hlavou. Ja som však vedel, že inteligencia sa nespozná len podľa brilantných výpočtov, ale aj z istých povahových čŕt osoby. A medzi ne patrila schopnosť priznať si omyl. Na to ani netreba čítať Sokrata, aby vzdelaný človek vedel, že čím viac vie, tým zreteľnejšia je preňho pravda, že obsiahol iba mizerný zlomok poznania. Nemôžeme vedieť všetko, a predstierať opak je ako zatĺkať, že každý človek sa rodí ako negramotné batoľa.

„Máte pravdu.“ Po chvíle napätého ticha som dodal Sokratov výrok: „Scio me nihil scire.“

„Naozaj?“ Profesor nadvihol obočie. „Viete, že nič neviete a predsa ste presvedčený, že viete viac ako vaši spolužiaci alebo ja?“

„Nijaké zrnko prachu nie je také veľké ako druhé. Aj to málo, čo viem, musí byť väčšie alebo menšie ako to málo, čo vedia moji priatelia.“

„Alebo ja.“

Neodpovedal som, len som tuho zvieral svoju písomku.

„Dobre teda, mladý muž. Zapôsobte na mňa! Známku vám nezmením, ale možno zvážim, či mi budete stáť za to, aby ste pod mojím vedením písali záverečnú prácu.“

Toto ma vyviedlo z miery. Vedel som, že Profesor ako jediný z našich prednášajúcich nikdy nevypisoval témy pre záverečné práce a v celej kariére viedol iba jedinú.To môj názor o ňom veľmi nezlepšovalo.

Zatiaľ som neuvažoval nad tým, ku komu pôjdem, ale on rozhodne nebol na zozname mojich kandidátov. Vyslovil to však ako výzvu a ja nie som človek, ktorý sa uhne pred hodenou rukavicou. Zapôsobiť? To bolo mojím koníčkom už od detstva. Ako inak by som získal svoju povesť?

Hľadel som len do jeho očí, nerozhliadal som sa naokolo a odrecitoval som vo vysokom tempe: „Viem, že najradšej píšete ceruzkou, ale ten, kto vám daroval strieborné pero s luxusným stojanom to nevie. Darcom je pravdepodobne vaša zosnulá žena. Hoci nemáte ani päťdesiat rokov, máte už slabší sluch a často vás bolieva chrbát. O vašu domácnosť sa stará nejaká žena, ktorej vedľajšou úlohou je starať sa aj o vás, no vaša manželka to nie je. Nie je vám blízka, najskôr najatá gazdiná. Ste neporiadny, roztržitý, tak ako väčšina matematikov. No ste zásadový, milujete celú matematiku, nielen jej tajomstvá, ale aj osoby, ktoré sú s ňou spojené. Keď rátate, zabúdate na všetko. Zabúdate si dokonca aj vyhrnúť rukávy v horúcej miestnosti. Rád sa zahrávate s ľuďmi a odvádzate tak pozornosť od svojej osobnosti. Tá je zrejme ďaleko zložitejšia, ako sa zdá vašim obdivovateľom.“

Nebol ohromený, ale očividne som ho zaujal. „Iste očakávate otázku, ako ste na to prišli. Tak, prosím, dajte sa do... vysvetlenia.“ Už znova svoju reč na okamih prerušil a potom dodal posledné slovo.

Sebavedomo som sa usmial. „Cez túto hŕbu papierov síce nevidím, čím ste písali, ale utreli ste si špinavé prsty do papiera pred sebou, takže máte buď nekvalitné pero alebo ceruzku. Nekvalitné pero by ste určite vymenili za strieborné v stojane. Chodíte neupravený, určite si nepotrpíte na striebro, ale ste romantik, preto si to pero nechávate na stole kvôli niekomu, kto vám ho pripomína. Je to niekto blízky, inak by ste ho vyhodili.“

Nadýchol som sa. „Vaša žena nežije, aj keď na stole máte pravdepodobne rodinnú fotografiu. Keby žila, nechodili by ste v starom saku a nemali by ste na nohách roztrhané ponožky. Viem, že to nie je prvý raz, všimol som si to aj na prvej prednáške. Nerozviedli ste sa, lebo stále nosíte obrúčku na ruke. Ste nahluchlý, inak by ste tú muchu, čo lezí po okne už dávno zabili. Nelieta, len lezie, znamená to, že je tu už dlho a jej bzučanie vás nevyrušilo. Pri mne ste nezachovali veľa trpezlivosti, prečo by ste ho prejavili muche? Niekto sa o vás stará, inak by ste nenosili do práce sako, ktoré som na vás jakživ nevidel. Ale nie je zaprášené, ani skryté v skrini, preto je jasné, že ho každý deň používate. Cestou do práce a cestou z nej. Robíte to preto, aby ste nenahnevali niekoho, kto vás čaká doma a kontroluje. Bolí vás chrbát, lebo máte zakrivenú chrbticu. Keď vás zaujalo moje meno, vystreli ste sa. Preto viem, že vaša bežná poloha pri sedení je hlboko zhrbená ako u človeka so skoliózou. A aby som nezabudol, na raňajky ste mali sušienky. Odrobinky z nich máte na košeli.“

„Ste fanúšikom Sherlocka Holmesa?“ pobavene sa ma spýtal.

„Môj otec bol.“ Vďaka nemu som Sherlockovu „dedukčnú metódu“ zdokonaľoval už od ôsmich rokov. Detstká myseľ má oproti dospelej jednu veľkú výhodu – je plná bujnej fantázie. Využil som ju na maximum. Už v desiatich som z malých detailov indukoval lepšie ako môj otec. Pre bežného čitateľa, ktorý nevie rozlíšiť indukciu od dedukcie, dodávam, že hoci Watson nazval Sherlockove myšlienkové pochody dedukčnou metódou, v skutočnosti sa jednalo o indukciu.

„Trafili ste sa na osemdesiatpäť... percent,“ oznámil mi, a nikdy mi neprezradil, kde som urobil chybu. Aká škoda!

***

Po dvoch týždňoch som sa presťahoval do Šéfkinej pevnosti. Vyžadovala najvyššiu možnú diskrétnosť, preto všetci pracovníci bývali vo vedeckom krídle vo vkusne zariadených, priestranných apartmánoch. Mali sme k dispozícii všetko, po čom sme zatúžili, úžasné jedlo, sauny, bazén, posilňovňu, tenisový kurt, fit lopty v pracovniach. Šokujúci bol aj honorár.

No najviac ma ohromila moja pracovná pozícia. Náplň práce som sa dozvedel až po presťahovaní. Bol to veľmi šikovný ťah, lebo keby som to tušil skôr, nedostala by ma tam ani párom volov.

Kontroloval som štatistické dáta. Mojou úlohou bolo zaistiť, aby dáta boli kompletné, aby používali správne znaky a potom ich posielať na analýzy. Keď mi to oznámili, takmer mi zaškrípali zuby.

Je to, ako keby ste lekárovi dali za úlohu umývať podlahu v nemocnici. Viac by ma mohli ponížiť asi iba keby mi dali za úlohu vynášať smeti.

„Všetci sme si tým prešli,“ potľapkal ma po pleci jeden z nových kolegov.

„Je mi jedno, čím si prešli druhí,“ odvrkol som.

„Buď trpezlivý. Neskôr to nebudeš ľutovať.“

Pozrel som sa na dáta. Namiesto slov používali zvláštne znaky. Predpokladal som, že pôjde o interné značenie, ktoré nováčikovi ako ja nič nehovorilo. „Čo znamenajú tie znaky? Na čo je toto všetko dobré?“

Zasmial sa. „Trvalo mi rok, kým som dostal aspoň čiastočné odpovede na tieto otázky.“

Na chvíľu som sa zahľadel na zložité znaky v dátach. Rozhliadol som sa po obrovskej miestosti s najlepším vybavením, s akým som kedy pracoval. Čo motivuje jednu ženu, aby postavila toto obrovské laboratórium, aby vrazila toľko peňazí do projektu, s ktorým robí toľko tajností? Cítil som, že som súčasťou niečoho veľkého, no rozhodne som neplánoval stráviť rok čakaním na odpovede. „Mne to nebude trvať dlhšie ako jeden mesiac,“ rozhodol som sa. Kolega sa len súcitne usmial a začal mi vysvetľovať podrobnosti mojej novej, otravnej práce.

Po týždni som sa vo vedeckom labyrinte začal orientovať a zistil som, že sa nachádzam iba na jednom z dvoch oddelení. Štatistici a teoretici – tak nás rozdeľovali. Štatistikov som spoznal už v prvý deň, bývali sme v rovnakom krídle, pracovali a obedovali sme spolu. Zatiaľ som sa ale nestretol ani s jedným teoretikom.

„Tam sú tí najlepší,“ stručne mi vysvetľovali. „Všetci si prešli štatistikou, ale na rozdiel od nás sa dostali ďalej.“

„Viete, čo tam robia?“ pýtal som sa.

Dostal som len neurčitú odpoveď. „Máme o tom nejakú predstavu.“

Je medzi nimi aj Profesor? Bolo mi jasné, že ten by sa medzi štatistikmi dlho neohrial, veď jeho mozog mal na viac.

Odkedy som dokončil školu, nepočul som o ňom. Odišiel som do zahraničia, a keď som sa po troch rokoch vrátil, Profesor bol už na dôchodoku. Ale geniálne hlavy ako on neodchádzajú na dôchodok. Bolo by to preňho, akoby mal zrazu odložiť obe ruky.

Keď som sa naňho pýtal, zistil som, že štatistici o ňom ani nepočuli. Niektorí tam boli štyri roky, niektorí takmer od založenia celého projektu. Dokonca medzi nimi nebol nikto, kto by ma poznal, preto bolo jasné, že Šéfkin neznámy priateľ, ktorý ma odporučil, bol medzi teoretikmi. O dôvod viac dostať sa medzi nich čo najskôr.

Stačil by mi jediný rozhovor so Šéfkou, aby som ju presvedčil. No v priebehu mesiaca sa mi nenaskytla príležitosť porozprávať sa s ňou. Moja netrpezlivosť rástla každým dňom a upokojujúce slová kolegov ma ešte viac dráždili.

Napokon som sa rozhodol pátrať na vlastnú päsť a nečakať. Čo najhoršie by sa mi mohlo stať? Ak by ma aj chytili, upozorním na seba a konečne sa stretnem so Šéfkou.

V noci, tridsiateho druhého dňa v Pevnosti, som sa prechádzal po záhrade, popri múre, ktorý oddeľoval štatistický blok od teoretického. Rád by som sa pochválil, že na jeho prelezenie som použil nejaké geniálne matematické výpočty, no v skutočnosti mi stačilo lano, ktoré som ukradol z telocvične, a umelo vytvorený hák z toho, čo som našiel u našich technikov. Do karát mi hralo presvedčenie staviteľov, že nik z nás sa nebude snažiť preliezať. Neboli tam ani kamery ani drôty. Lezenie mi napriek tomu zabralo viac ako polhodinu (nie som práve športový typ) a bál som sa, že to za tú námahu ani nebude stáť.

Teoretický blok ma na prvý pohľad sklamal. Bol presnou kópiou štatistického, len zrkadlovo otočený. Rovnaké vybavenie, rovnaké budovy, dokonca aj stromy v záhrade boli vysadené rovnako. No aspoň som okamžite vedel, kde mám hľadať laboratórium.

Z vnútra sa ešte ozývali hlasy. Napravil som si okuliare a sebavedomo vošiel dnu.

„Zdravím, páni!“ zvolal som. Dvaja starší, šedivejúci muži sa práve skláňali nad hŕbou papierov. Musel som sa pousmiať. Hoci mali k dispozícii najnovšie výdobytky techniky, svoje výpočty si zapisovali na papiere. Osvetľovalo ich svetlo z obrovskej obrazovky pred nimi. V sekundových intervaloch sa tam menili čísla a znaky, ktoré som už poznal z mojej každodennej pracovnej tortúry.

Zmätene sa na mňa pozreli. Predstavil som sa.

„Veľmi sa teším na našu spoluprácu,“ dodal som.

„Nikto nás neinformoval o novom kolegovi,“ ozval sa vyšší muž s červenými vlasmi posiatymi šedinami. Vrásky mu lemovali celú tvár, no aj tak som odhadoval, že nemá viac ako štyridsaťpäť rokov.

„Takže toto je ono?“ ukázal som na veľkú obrazovku. Jeho poznámku som ignoroval.

„Áno,“ znela strohá odpoveď.

Chvíľu som hľadel na znaky a snažil sa uhádnuť ich význam. Nehovorilo mi to o nič viac ako dáta v mojom počítači.

„Dopekla, vyzerá to ohromne!“ zvolal som, no bol som skôr nahnevaný.

„Kedy ste sa k nám prisťahovali?“ spýtal sa ma ten istý muž. Jeho kolega sa ponoril do svojich výpočtov a nevšímal si nás.

„Len dnes večer, pred malou chvíľou. Nemohol som to vydržať, musel som to okamžite vidieť. Ani neviete, ako dlho som čakal, kým sa sem dostanem.“

Pokyvkal hlavou. „Hm, hm.“

Pozrel som na ich papiere. „Čomu sa venujete?“

„To by bolo na dlhé vysvetľovanie. A čomu sa tu máte venovať vy?“

Pokrčil som plecami. „To uvidím zajtra, dnes som sa prišiel len ubytovať.“ Druhý matematik zatiaľ načmáral niekoľko matíc a zdalo sa mi, že sa snaží urobiť ich singulárny rozklad. K čomu to má viesť?

Rukou prekryl svoje čmáranice, akoby vycítil môj zvedavý pohľad. Pochopil som, že od nich sa nedočkám nijakého vysvetlenia, a tak som sa rozhodol vstúpiť na ten najtenší ľad.

„A čo Profesor? Počul som, že by tu niekde mal byť.“

Podozrievavo na mňa pozreli. „Profesor?“ nechápavo zopakoval matematik, ktorý sa dovtedy nezapájal do diskusie.

„Kto ste?“ opýtal sa druhý, už istý tým, že som k nim nepatril.

Musel som potlačiť sklamanie. Nepoznali ho. Nebolo to teda Profesorovo odporúčanie.

Muži potom rýchlo privolali ochranku. Kým prišla, sedel som na stoličke, pozeral sa na blikajúcu obrazovku a premýšľal. Cítil som sa ako Alica, keď prepadla cez zajačiu noru a prvý raz sa rozhliadla naokolo. Všetko bolo zrazu nejasné, akési rozmazané. Zaspomínal som si na Profesorove slová.

***

Profesor ku mne otočil zarámovanú fotografiu a naznačil mi, aby som ju dôkladne preskúmal. Na pozadí zelenej a modrej stáli tri rozmazané postavy, žena medzi dvoma nižšími osobami, zrejme deťmi.

„Rodinná fotografia?“ skúsil som.

„Takáto je matematika,“ povedal mi. Zmätene som sa pozrel na rozmazanú fotografiu.

Moja nechápavosť ho samozrejme rozosmiala. „Nevidíš to?“ spýtal sa. „Matematika je univerzálny jazyk, ktorý skôr či neskôr bude používať každý vedný odbor. O naše modely sa už dnes opierajú bankári, chemici, ekonómovia, fyzici. Aplikujú ich do reálneho života a opierajú sa o ne, ako sa slepec opiera o svojho sprievodcu, keď prechádza cez križovatku.“

Pri pohľade na nedokonalý obrázok mi začínalo pomaly svitať. „Ale naše modely nie sú dôveryhodným sprievodcom.“

„Keď chceš vyrátať trajektóriu strely, zanedbávaš trenie, keď chceš zistiť úroveň vzdelanosti v krajine, urobíš prieskum na malej časti obyvateľstva a rozšíriš svoje hypotézy na celý národ. Chceš vyrátať, aké rezervy by mala mať banka, aby neskrachovala? Odhadneš ich.“

„Matematika zachytáva len obrysy, je to tak?“

„Áno. Ako táto fotografia. Nevieš ani rozoznať tváre týchto postáv, nevieš odhadnúť ani ich pohlavie. Ale predsa ti to dáva nejakú predstavu o týchto troch ľuďoch. Tí, ktorí využívajú matematiku často zabúdajú, že sú to len nedokonalé okuliare, vďaka ktorým možno uvidia terč, no nedáva im záruku, že sa do toho správneho miesta aj trafia.“

„Ale aj zlé okuliare sú lepšie ako nijaké,“ namietol som.

„Nie, ak si myslíš, že sú dôveryhodné. Radšej by som neprešiel na druhú stranu ulice, akoby som mal svoj život vložiť do rúk nedôveryhodného sprievodcu. Preto si tak dávam záležať na správnosti výpočtov.“

„Napríklad v mojej písomke?“ zahundral som.

„Keď urobí kuchár chybu, nahnevaný zákazník mu vynadá. Keď sa lekár dopustí chyby, pacient môže... zomrieť. Účtovník zle naúčtuje platy a zamestnanci budú protestovať. Ale keď my urobíme chybu a nevšimneme si ju, iba realita nám dá časom na frak. Nikto sa proti nej neohradí, lebo okrem matematikov tomu nikto iný... nerozumie. Náš model jednoducho len nebude fungovať. No nenesieme o nič menšiu zodpovednosť ako lekár. Pre naše chyby môžu investori na burze skrachovať, farmaceuti môžu zle namiešať lieky, seizmológovia... môžu neskoro varovať pred zemetrasením.“

„Ja som svojou chybou predsa nikomu neublížil.“

„Štyrmi chybami,“ zodvihol prst.

„Štyrmi chybami,“ opravil som sa.

„Máš pravdu, neublížil si tým nikomu, len sebe. Verím, že táto nepríjemná skúsenosť na teba hlboko zapôsobí, poučíš sa a v budúcnosti budeš opatrnejší. Ak nie, budem rovnako prísny ako... teraz. A dám ti ešte jednu radu: vyberaj si najjednoduchšie riešenia, vyvaruješ sa tak množstvu chýb. Ber to ako radu do života, nielen pre tvoju matematickú kariéru.“

Chvíľu som ešte hľadel na rozmazanú fotografiu. Nestála ani za deravý peniaz, no on ju nazval Matematikou a zrazu získala nový význam. Ani Warholov štvorček na bielom plátne nemal význam, kým nedostal meno. Zvláštne, ako jedno slovo dokáže dať význam aj tým najväčším absurditám a vysvetliť aj tie najzložitejšie myšlienky lepšie ako celé knihy. Jednoduché riešenie.

Prikývol som. „Ďakujem za lekciu.“

***

Ochranka ma odviedla do môjho apartmánu a nechala ma spať až do šiestej rána. Zobudil som sa na trieskanie na dvere a oznámenie, že o pol hodinu sa mám hlásiť u Šéfky.

Nechal som ju čakať iba päť minút, potom som so svojím netrpezlivým gorilým sprievodom vyšiel z izby. Viedli ma cez dlhé, spletité chodby vyzdobené vzácnymi obrazmi. V teniskách, ktorými som sa v noci prechádzal po záhrade, som kráčal po tmavočervenom koberci a zanechával po sebe stopy, až kým z nich neopadalo všetko zaschnuté blato. Mal som takú dobrú náladu, že som si takmer popiskoval.

Moje meškanie nekomentovala, ani moje neformálne oblečenie, ktoré bolo v ostrom kontraste s jej eleganciou a vlastne aj s celým domom. Len jej strohý pohľad hovoril za všetko. Premerala si ma a ukázala na stoličku oproti stola. Práve raňajkovala a mávnutím ruky ponúkla aj mňa. Gorily sa zatiaľ vzdialili.

Nadvihla obočie. „Takže?“

„Trpezlivosť nepatrí k mojim silným stránkam,“ zobral som si krajec chleba a začal ho natierať maslom.

„V tom prípade by som mala byť vďačná, že ste mesiac hrali podľa mojich pravidiel,“ jej hlas bol rovnako neutrálny ako môj.

„Trhol som rekord,“ odhryzol som z chleba a s mľaskaním prežúval.

Vzdychla si. „Viete, obdivujem matematikov. Čo by som len dala za to, aby som mala čo i len zlomok vášho talentu. Odmalička som túžila rozumieť číslam, chcela som mať kalkulačku v hlave ako vy a chcela som svoje okolie ohurovať svojím intelektom. Aké hlúpe.“ Odkrojila si kúsok zo šunky a elegantne ho vložila do úst. Zrejme si dala záležať, aby boli jej pohyby na rozdiel od mojich jemné a distingvované. „Nedokázala som pochopiť ani obyčajnú sústavu rovníc.“ Hlas jej zosmutnel. „Mala som najlepších doučovateľov, ale bola som nemožná. Veľmi som sa preto trápila.“

„Je to len mýtus,“ ozval som sa.

Zamračila sa.

„Myslím tú kalkulačku v hlave. Vôbec to nie je pravidlom. Skutočný matematik nepoužíva veľa čísiel, skôr premenné. Kalkulačka už nestačí na naše počítanie, používame skôr zložité počítačové algoritmy, ktoré si sami naprogramujeme. Vystačíme si s malou násobilkou a logickým rozmýšľaním. Mnohí z nás už zabudli, koľko je 13 na druhú.“

„Budem si to pamätať.“ Rozhostilo sa medzi nami ticho. Mlčky sme jedli a občas sme sa na seba skúmavo pozreli.

„Čomu ste sa teda venovali, keď ste v matematike zlyhali?“ spýtal som sa napokon.

„Stredovekým dejinám. Rozhodla som sa lúštiť záhady minulosti, keď to s číslami nešlo.“

Odhodil som taktnosť a spýtal sa: „To vás priviedlo k tomuto nechutnému bohatstvu?“

„K tomu ma priviedol môj zosnulý manžel,“ usmiala sa a posunula ku mne misu so syrmi. „Len si dajte, nehanbite sa.“

Zasmial som sa a ochotne som sa ponúkol.

„Stretávam sa s matematickými géniami už dlhé roky a všimla som si, že aj vy sa delíte do dvoch skupín.“

„Štatistici a teoretici?“ posmieval som sa.

Pokrútila hlavou. „Nie. Toto delenie je len účelové pre môj projekt. Vidím to tak, že aj medzi vami sú ľudia, ktorí majú fantáziu, a potom takí, ktorí ju stratili. Títo sú schopní ísť do podrobností, analyzovať a prehlbovať teóriu. A tí, čo majú fantáziu, vynikajú v aplikovaní ich teórie, sú praktickejší, lebo sú schopní využiť matematiku v rozmanitých oblastiach života. Čo myslíte, kam patríte vy?“

Nikdy by som nás takto nerozlišoval. Veril som, že aby bol niekto dobrým aplikovaným matematikom, musí byť aj geniálnym teoretikom. A teoretický matematik by zase mal mať predstavu o tom, či je a na čo je dobré rozvíjať danú teóriu. „Som oboje,“ tvrdil som.

„Včera ste mi dokázali, že máte fantáziu. Nik pred vami sa nepokúsil o to, čo vy. Aj keď ste drzý a namyslený grobian, máte predstavivosť.“ Odpila si z kávy a uprene sa mi pri tom pozerala do očí. „A práve takých ľudí potrebujem. Potrebujem tento projekt už dokončiť. Potrebujem niekoho, kto konečne vymyslí spôsob, ako to vypočítať.“

„Posielate ma k teoretikom?“

„Neavizovali ste už náhodou svoj príchod?“

Bolo to ešte jednoduchšie, ako som dúfal. Povzbudený jej slovami, odvážil som sa na ďalší krok.

„Kto ma odporučil? Dúfal som, že to bol Profesor, ale tí dvaja teoretici ho nepoznajú...“

„Bol to Profesor,“ odvetila a uložila príbor vedľa seba. Vstala a naznačila, aby som to isté urobil aj ja. Nechal som teda nedojedné jedlo na tanieri a nasledoval ju.

„Kde sa s ním môžem stretnúť?“

Dychtivosť v mojom hlase ju pobavila. „Tak veľmi ho túžite vidieť?“

„Je to už šesť rokov...“

Otvorila dvere a vošli sme na chodbu, kde na náš už čakala jej ochranka. Spoločne sme sa vracali späť k vedeckým krídlam Pevnosti.

Ozvala sa až po dobrej minúte ticha. „Bude lepšie, keď naňho zabudnete,“ poradila mi. „Tento výnimočný génius zomrel.“ Rukou mávla smerom k teoretickému bloku. „Zomrel priamo tu. Pred piatimi rokmi.“

Srdce mi stislo, myšlienky sa mi rozutekali.

***

„Tak teda, sadni si sem,“ Profesor ukázal na stoličku pred stolom. Usadil som sa, no musel som natiahnuť krk, aby som naňho videl spoza haldy papierov. „Povedz mi, aké máš predstavy o svojej záverečnej práci.“

„Zatiaľ som nad tým veľmi neuvažoval,“ priznal som a cítil som sa nepríjemne. Ešte som mu ani nepovedal, že jeho ponuku prijímam, a už sa máme rozprávať o téme?

„To je v poriadku. Máš ešte čas, no predstavu by si už mal mať. Taký génius ako ty už musí mať nejaké plány do budúcnosti. Akému odboru sa chceš venovať, čo chceš dosiahnuť?“

„Chcem dosiahnuť...“ zamyslel som sa. Pomrvil som sa na stoličke. Už odmalička som chcel byť veľkým matematikom, ktorý sa zapíše do dejín. Ale v mojej hlave to zrazu znelo veľmi detinsky.

„Aké poslanie si si vybral?“

„Poslanie?“ zopakoval som v pomykove. Len hlupák opakuje otázku, ktorá mu bola položená, a práve tak som sa cítil. Profesor ma začínal znervózňovať.

„Alebo chceš byť iba slávny?“ v hlase sa mu ozývalo sklamanie.

„Nie,“ protestoval som. „Tak by som to nepovedal.“

Profesor netrpezlivo prevrátil oči. „Nehanbi sa, si len obeťou dnešnej doby. Akoby každý vedec zabudol, že všetko naše poznanie pochádza z filozofie.“

„Filozofia ma zaujíma,“ bránil som sa.

„Ale jej podstata ti nič nehovorí. Aj ty patríš do toho stáda volov, ktoré sa hrnie bezhlavo dopredu. A dnešná filozofia?“ zasmial sa. „Sme pragmatici, analyzujeme jazyk, rozmýšľame nad voľbami ľudskej existencie, kričíme, že Boh je mŕtvy, iní kričia, že je stále a všade s nami. Uspokojili sme sa s ideou, že vysvetliť dôvod nášho bytia, zmysel nášho života, je nad možnosti našich mozgov a prestali sme sa tým zaoberať. Na svete chceme zanechať svoje meno, túžime po sláve a peniazoch, správame sa ako jelene v ruji. Nerozmýšľame nad tým, čo je správne, čo je spravodlivé. Zmysel nášho života vidíme v sebeckých pohnútkach, nie vo všeobecnom blahu, lebo to je často na úkor osobného pohodlia.“

„Chcete, aby som povedal, že som sa rozhodol nastoliť svetový mier?“

„A prečo nie? Prečo by si nemohol mať veľké idey?“

„Pretože to nie je možné, ak teda nechcem vyvraždiť väčšinu populácie.“

„Vidíš, človek už nie je idealista, zmenili sme sa na cynikov. Vieš si predstaviť svet, v ktorom by sa každý rozhodol venovať tomu, čo dá zmysel jeho životu a bude pomáhať spoločnosti? Keby sa každý zamýšľal nad tým, čo robí, prečo to robí a s akým poslaním?“

„Naozaj si myslíte, že to nerobíme?“

„A k čomu si sa dopracoval? Že chceš byť uznávaný a obdivovaný? Bohatý?“

„Chcem sa venovať niečomu, čo pomôže spoločnosti. Ale áno, chcem byť za to uznávaný a náležite ohodnotený.“

„V tomto poradí sú tvoje priority?“

Na okamih som zaváhal, ale aj tak som prikývol. Profesor si moje zaváhanie všimol a usmial sa úsmevom mudrca, ktorému viac netreba hovoriť. Podráždilo ma to.

„A čo teda robíte vy? Čomu sa vy venujete?“ pýtal som sa ho jedovato.

Tajomne sa usmial a preložil hŕbu papierov, ktorá nás oddeľovala, na druhú stranu stola. Niektoré spadli na zem, ale neunúval sa ich zdvihnúť. Ani ja. Profesor ma v priebehu pár minút nazval sebcom, cynikom, šašom, volom a jeleňom v ruji. Mohol byť rád, že som hneď neodišiel.

***

Šéfka mi odmietla povedať, ako Profesor zomrel.

„Ste jeho rodinný príbuzný? Syn? Vnuk? Alebo aspoň synovec?“ podpichla ma.

„Mal som ho veľmi rád. Nevidím dôvod, prečo by som to nemohol vedieť.“

„Ja áno.“ Tým celú tému uzavrela.

V duchu som hromžil, mal som chuť vytriasť z nej dušu. Prekliata namyslená mrcha.

Zaviedla ma do teoretického bloku a priamo do preplneného laboratória. Viac ako dvadsať vedcov sa tam hemžilo ako muchy na kravskom lajne. Nadobudol som pocit, že jedinou osobou, ktorá má záujem dokončiť projekt, je Šéfka. Ostatní by sa museli vzdať pohodlného miesta, a tak sa radšej motkali z miesta na miesto. Matematici na mňa z času na čas vrhli kradmé pohľady, ale ani tí dvaja, s ktorými som sa v noci rozprával, mi nevenovali veľkú pozornosť. Kývla na najstaršieho muža sediaceho priamo pred obrazovkou. „Voláme ho Wiktor,“ vysvetlila mi. „Mužská verzia wikipedie, veľmi rozhľadený človek. Neurazte ho, nie je taký tolerantný ako ja.“

Predstavila nás a požiadala ho, aby ma zasvätil do tajomstiev projektu DEBL. Predtým ako sa s nami rozlúčila, vrhla na mňa varovný pohľad. „Profesor tu svojím spôsobom stále žije. Návrh tohto projektu pochádza od neho.“

Potom odišla a ja som zostal nemo civieť na obrazovku pred sebou. Profesorov projekt! Je to možné?

Wiktorove rozprávanie som vnímal len na pol ucha: „Dáta, ktoré vidíte, sú hrubou charakteritikou života človeka. Používame znaky, aby to bolo ľahšie čitateľné pre naše programy, ale aj preto, aby štatistici netušili, čo robíme. Dodržiavame tu prísnu diskrétnosť. Mal by som vás varovať, že odísť odtiaľto už nie je možné. Nie, kým projekt nedokončíme a s veľkou slávou ho neukážeme svetu.“ Nedočkal sa nijakej reakcie, nuž pokračoval ďalej: „Na základe týchto charakteristík rozdeľujeme osoby do komponentov a snažíme sa odhadnúť všeobecné rozloženie skúmanej vzorky. Podľa komponentov vypočítavame maticu, v ktorej sú uložené.“ Odmlčal sa. Z môjho neveriaceho pohľadu usúdil, že mu nerozumiem. „Možno bude lepšie, keď vám to ukážem v podobe vzorcov.“

„Myslím si, že vám začínam rozumieť.“

„Ale aby ste chápali, čo je naším cieľom... máme obrovskú databázu ľudských osudov. Na základe nich sa snažíme predpovedať budúce osudy. Chcem tým povedať, že sa snažíme vyrátať...“

„Viem,“ prikývol som a opäť som sa v pamäti vrátil k môjmu prvému rozhovoru s Profesorom.

***

„Chcem odhadnúť princípy našich životov,“ oznámil mi Profesor a lišiacky sa usmial na mojom nechápavom pohľade. „Výstižnejšie by som to nemohol opísať.“

„A mohli by ste to skúsiť? Alebo aspoň rozviť?“ požiadal som ho a pomaly som sa začínal vracať k myšlienke, že matematika mu rokmi troška pomútila rozum. Nebol by prvý a ani posledný vedec, ktorý strávil v abstraktnom svete toľko času, že stratil kontakt s tým reálnym. Je to akoby ste celé roky chodili do jedného obchodu a zabudli sa orientovať v tom na druhej strane ulice, ktorý ste navštevovali v mladosti.

„Poznáš nejaké porekadlá?“

Ihneď som si spomenul: „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne?“

„To je príslovie.“

Jeho prísny pohľad ma zahanbil. Vždy som si to mýlil, jazyky žiaľ nikdy nepatrili k mojim prednostiam.

Profesor sa pomrvil. „Ale dobre teda. Porozmýšľaj, koľkokrát si toto príslovie už použil? Koľkokrát si zažil situáciu, ku ktorej sa to hodilo?“

„Nespomínam si presne...“

„To od teba ani nechcem.“

„Určite to bolo veľakrát,“ úsudil som a nejasne sa mi začínal vytvárať obraz toho, kam tento rozhovor povedie. V hrudi som pocítil šteklivý záchvev vzrušenia.

„S ľudovými múdrosťami vyrastáme, preto sa nad nimi veľmi nezamýšľame. V skutočnosti nám však veľa hovoria o tom, aké situácie sa v živote človeka najčastejšie vyskytujú a k čomu vedú. Vyjadrujú mnohé skúsenosti našich predkov, ktorých podstata bola vždy tá istá. Oni to len premenili na peknú metaforu. Je prirodzené, že sa nám ťažko premýšľa o veciach, ktoré považujeme za prirodzené. Prečo dýchame? Prečo v našich žilách koluje krv a nie olovo? Prečo máme radi umenie? Prečo máme len jedno srdce, ale dvadsať prstov? Prečo je súčasťou civilizácie zahaľovanie? Prečo nechodíme nahí?“

„Na to by sme vedeli nájsť odpovede,“ namietol som.

„Nehovorím, že nie. Ale kladieš si tieto otázky? Prečo je svet farebný? Vo svete s gravitáciou sme žili odjakživa, ale až Newton si to v 17. storočí uvedomil. Veď ako si môže človek, ktorý od narodenia žije v bubline, uvedomiť, že sa v nej nachádza? Položím ti teraz zásadnú otázku: Ako je možné, že sa vekom stávame múdrejšími?“

„Učíme sa.“

„Z čoho sa učíme?“

„Zo skúseností... z kníh, z chýb druhých, od druhých skúsenejších ľudí...“

„Je to tak,“ prikývol. „Učíme sa zo skúseností nášho okolia, literárnych a filmových postáv, aj... zo svojich. Lenže keby tieto skúsenosti niečo nespájalo, keby medzi nimi neboli tenké nitky, ktoré vychádzajú z jedného stĺpu, nevedeli by sme ich zúžitkovať. Áno, máme fantáziu a niektoré súvislosti si vieme domyslieť, aj keď sme sa s nimi nikdy nestretli. Ale istú podobnosť s predchádzajúcimi skúsenosťami tam nájdeme vždy. Keď sa pozrieš na farebné spektrum, vidíš množstvo farieb a ich... odtieňov. Ale stále ti to ukazuje jedno a to isté – farby. Každý deň prežívame iné príbehy, ale stále nám ukazujú jedno a to isté – stĺpy, o ktoré sa opiera život. Niečo, čo majú spoločné a čo si všimli už naši predkovia a zovšeobecnili to do porekadiel, prísloví. Nachádzame sa aj v citátoch známych ľudí, v príbehoch fiktívnych postáv. Svet funguje na istých pravidlách, rovnako ako fyzika či geometria. Červené, zelené, modré, fialové, oranžové stĺpy... je ich pravdepodobne veľmi veľa, ale aj farby sa dajú zredukovať na tri základné, z ktorých vychádzajú všetky ostatné. Tri!“ Ohromene rozhodil rukami. Všimol som si, že keď bol tak zahĺbený do rozprávania, jeho reč bola súvislejšia.

„Chcete teda zovšeobecňovať životné pravdy, až kým nenarazíte na nejaké spoločné piliere?“ opatrne som sa spýtal. Vyznievalo to smiešne.

„Neverím, že by sa dali popísať. Starší ľudia sú múdri len vďaka tomu, že majú viac skúseností. Poznajú tieto piliere lepšie ako mladí, aj keď ich nevedia popísať. Príliš preceňujeme jazyk, v skutočnosti je veľmi obmedzený.“

„Tak potom?“

„Zabúdaš, čo som povedal. Chcem ich iba odhadnúť. Matematicky. Na rozdiel od jazyka, matematika nemá také obmedzené hranice.“

Môj skeptický výraz ho očividne sklamal. Zrejme dúfal, že budem nadšený, no ja som nemal dôvod predstierať niečo, čo som vôbec necítil.

„S akou pravdepodobnosťou sa v danej situácii potvrdí tvoje príslovie: Kto druhému jamu kope, sám do nej padne?“ spýtal sa. „Verím, že ak by sme mali dostatok skúseností a správne by sme popísali našu situáciu, vedeli by sme vypočítať túto pravdepodobnosť.“

„Čo si predstavujete pod tými skúsenosťami?“

„Údaje. Štatistické údaje.“

„Toto by ste bežnému človeku veľmi ťažko vysvetlili.“

„Bežný človek nie je matematik.“

„Potrebujete na to veľa peňazí. Ak by ste aj našli investora, určite by to nebol matematik.“

„Áno, odhalil si kameň úrazu,“ zasmial sa. „Nijaký investor, pokiaľ by to nebol matematik, nie je dosť inteligentný na to, aby zacítil ten potenciál.“

„Vy asi nemáte vysokú mienku o ľuďoch, ktorí nie sú matematici.“

„Matematika je jazyk sveta. Ak by si jej nerozumel, ale tvrdil by si, že inak si inteligentný...“ zamyslel sa, „bolo by to, akoby si hovoril, že síce nevieš hovoriť čínsky, ale inak čínštine rozumieš.“ Do jeho tónu sa vkradla trpkosť, ktorej som nerozumel. A na moje prekvapenie som si uvedomil, že s ním nesúhlasím. Schopnosť porozumieť matematike som považoval za úžasnú výsadu, v mojich očiach to nikdy nebola nevyhnutná podmienka inteligencie.

„Aj tak,“ zapochyboval som, „k čomu by to viedlo? Čo presne by ste rátali?“

„To, o čom získaš údaje najľahšie, lebo sú všade. To, čo je našou istotou a prvým pilierom nášho života.“

Prvý raz počas nášho dlhého rozhovoru som sa usmial. „Smrť.“

Profesor sa víťazoslávne uškrnul. „Aby sa dostali do pohybu masy, stačí fráza hlupáka. Koľko času však treba rozumnému človeku, aby jedného jediného presvedčil o svojom názore? Názor Wilhelma Raabeho sa opäť potvrdil.“

***

Hlupák by mohol začať kričať, že ak som teda taký génius, už dávno som si mohol domyslieť, že Šéfka sponzoruje Profesorovu kalkulačku smrti. Múdry čitateľ čaká na vysvetlenie.

S Profesorom som bol v intenzívnom kontakte celé dva roky. Pracovali sme na mojej záverečnej práci, trávili dlhé hodiny rozhovormi o filozofii, matematike, živote. Veľmi rád mi rozprával vtipy a ešte radšej si zo mňa uťahoval. No od prvého rozhovoru už ani raz nespomenul svoje sny o vypočítaní smrti. Táto téma pre mňa zostala len jeho snom, akousi ilúziou unavenej matematickej duše, ktorá chcela dokázať niečo veľkolepé ešte pred odchodom na druhý svet. Nevracal sa k tomu zrejme z jediného dôvodu – vycítil, že aj keď ma trochu presvedčil, v budúcnosť toho projektu som neveril. Za najväčší kameň úrazu som považoval nedostatok spoľahlivých dát, nedostatočnú pamäť pre dobrú databázu a s tým súvisiaci nedostatok peňazí.

Našťastie, Šéfka bola štedrý sponzor. Nanešťastie, aj veľmi prísny. Štatistikov nenavštevovala, takmer ju nepoznali, a preto z nej nemali strach. Teoretici ju poznali až priveľmi dobre. Wiktor mi často opakoval, že z projektu sa neodchádza. Keď sa už jedného dňa staneme jeho súčasťou, neodídeme, kým nebude hotový.

„Len traja ľudia sa o to pokúsili,“ vravel pri jednej našej partii šógi. Bola to japonská verzia šachu s malými zmenami, no s veľkými dôsledkami. Figúrky, ktoré som protihráčovi vyhodil, som mohol v ďalšom ťahu položiť na hraciu plochu a hrať s nimi ako s vlasnými. Wiktor bol perfektný hráč, ideálny rival pre mňa.

„Čo sa s nimi stalo?“

„Dvaja tu zostali. Šéfka ich nejako prinútila. Ani jeden z nich nepovedal, čo sa stalo, aké prostriedky použila, no odvtedy už poslúchajú ako vystrašené mačiatka.“

Usmial som sa, ale chápal som jej pohnútky. Ak by sa o DEBL (Death Expected, Break Life) dozvedel niekto iný a dokončil to, jej osemročné úsilie by vyšlo nazmar. Kým projekt nie je dokončený a nie je tam jej meno, neexistuje. Ani ja by som nedopustil, aby niekto so všetkými citlivými informáciami odišiel, a tak priamo ohrozoval moje obrovské investície.

„A tretí odvážlivec?“ spýtal som sa. Neskoro som si všimol, že mi zablokoval kráľovnú, zúfalo som hľadal únik.

„O tom sa nehovorí.“

„Môžete mi to napísať?“

Zasmial sa a žiaľ, zlikvidoval moju kráľovnú. „Nerád robím unáhlené závery. A všetko, čo o tomto prípade viem, hraničí s klebetami.“

„Keď nie sú k dispozícii fakty, vystačia aj klebety.“

„Pozrite...“ naklonil sa ku mne a popri tom vložil moju kráľovnú späť na hraciu plochu. Použil ju proti môjmu kráľovi a začal som ustupovať. „Nemám rád melodrámu, preto vám nebudem hovoriť, aby ste sa nepokúsili spýtať sa na to niekoho iného, lebo by mohol byť menej diskrétny ako ja. Ani aby ste sa radšej držali svojho remesla a nestrkali vec do toho, do čoho vám nič nie je...“

Náhle som ho prerušil: „Ide o Profesora?“

Nepoprel to.

„Ako zomrel?“

„To nevieme. Jedného dňa proste odišiel a už sa nevrátil. Dovtedy to tu viedol.“

„To sú fakty. A čo klebety?“

Pokrútil hlavou a sklonil hlavu k hracej ploche. Bolo už len otázkou času, kedy mi zasadí posledný úder.

Prudko som vstal a bez slova odišiel. Vrátil som sa do laboratória k svojmu stolu a prečítal som si svoje neusporiadané poznámky. Triasli sa mi ruky, v hrudi ma čosi bolestivo zvieralo. Aj keby som poznal tie klebety, ktorých obsah som si dokázal ľahko domyslieť, neboli by to fakty. Len smiešne dohady ľudí, ktorí príliš dlho žili v tomto malom svete Pevnosti.

Musel som hľadať fakty. Potreboval som dokončiť Profesorov projekt a pomocou neho zistiť, ako Profesor zomrel. A či mu k tomu niekto dopomohol.

Proti silnému odhodlaniu stojí jediný nepriateľ – čas, ale toho som mal dostatok. V Pevnosti som strávil takmer rok, kým som projekt konečne dokončil. Dodávam, že je to veľmi krátka doba na tak zložitú matematiku.

Hovorí sa, viac hláv, viac rozumu. Mne však prekážalo, keď sa do mojej práce montoval niekto ďalší. Pracoval som sám poháňaný šialeným odhodlaním dozvedieť sa pravdu o Profesorovej smrti. Ostatných matematikov som zapájal len vtedy, keď to bolo nevyhnutné, preto aj v tú noc, keď som program dokončil, bol som v laboratóriu sám.

Prial by som každému, aby zažil ten neopakovateľný pocit. Predstavte si športovca, ako stojí na stupni víťazov Olympijských hier, horolezca, ktorý vyliezol na Mount Everest... alebo si predstavte vedca, ktorý dosiahol nový objav, ktorý zmení svet. Adrenalín sa šíril celým mojím telom, srdce mi vzrušením divoko bilo a v mysli sa mi vznášal čudný, malátny pokoj. Dosiahnuť fyzický orgazmus nie je zďaleka takou výzvou, ako dosiahnuť duševný orgazmus. Tak hádajte, ktorý chutí lepšie!

Všetko potrebné som nahral na disk a vybral som sa za Šéfkou. Na ten okamih som sa dlho pripravoval.

Musím oceniť jej dôvtip. Na vrátnici som oznámil iba toľko, že sa s ňou chcem okamžite stretnúť. O jedenástej v noci to bola rozhodne nezvyklá požiadavka, no vyhovela mi.

Zavolala ma do svojej pracovne. Vyzerala rozrušene.

„Máte to?“ opýtala sa ma, len čo sa za mnou zatvorili dvere.

Na stôl som položil disk.

Opatrne ho chytila do rúk. Oči sa jej leskli.

„Predvediem vám to,“ ponúkol som sa ochotne.

„Ani nevieš, čo to pre mňa znamená,“ hovorila o disku, mňa veľmi nebrala na vedomie. V jej hlase som postrehol dojatie.

„Viem si predstaviť, vrazila si do toho ohromné prachy,“ zamrmlal som. Keď mi môže ona tykať, budem aj ja jej.

Vážne sa na mňa pozrela. „Je to pre mňa viac ako dobrá investícia. Tento projekt je moja srdcová záležitosť.“

„Vyskúšame to?“ navrhol som opäť.

Prikývla a dovolila mi, aby som si posunul stoličku vedľa nej. Zapojili sme disk do jej notebooku a čakali, kým naskočí okno s nápisom DEBL. Pobavene som sa usmial. Skutočne len Profesor bol schopný vymyslieť taký neúctivý názov pre svoj sen.

„Mali by sme to otestovať na údajoch niekoho, koho podrobnosti o smrti poznáme,“ uvažovala.

„Máš úplnú pravdu. Ak dovolíš, rád to otestujem na jednej špeciálnej osobe, ktorú sme obaja dobre poznali,“ začal som a nastavil som dátum o šesť rokov dozadu.

Ruka, ktorú mala vyloženú na stole, jej stŕpla.

„Tak už asi vieš, o kom hovorím.“

„Dovoľ, aby som to testovala ja,“ protestovala.

„Nie,“ odvetil som tónom, aký používala ona, keď chcela uzavrieť nepríjemnú tému.

„Takže, bude to päťdesiatdvaročný muž,“ hovoril som a postupne som vypĺňal všetky údaje o tom, kde Profesor žil, čomu sa venoval, aké choroby prekonal (o tomto som nemal najlepšie informácie), akým športom sa venoval, vdovec... trvalo to takmer polhodinu a ona zatiaľ meravo sedela vedľa mňa. Ani nemukla.

Údaje už len stačilo potvrdiť.

„Chcela by si niečo dodať?“ spýtal som sa. V očiach sa mi nebezpečne zablyslo. Vedela, že nebudem mať zľutovanie, no ani jej nenapadlo, čo som si prichystal pre prípad, že sa moje podozrenie potvrdí. Keby to vedela, už dávno by privolala svoju ochranku.

„Nechcem, aby si to stlačil,“ prísne vyhlásila. Z tváre jej už zmizla všetka farba.

„Môžeš to urobiť ty.“

Pokrútila hlavou.

„Tak potom ja,“ usmial som sa a stlačil som ENTER. Vedel som, že program bude spracúvať informácie aspoň päť minút, a tak som sa spýtal: „Nechceš mi zatiaľ povedať, čo sa stalo?“

„Nebudem sa ti spovedať,“ odvrkla jedovato.

„Takže to súvisí s tebou?“

Rád by som opísal svoje myšlienkové pochody, aby sa nik nečudoval, keď si o chvíľu dozvie, čo sa stalo. Šéfka bola evidetne mocná a bohatá žena. Z peňaženky jej veľmi neubralo ani postavenie kolosu pre viac ako sto ľudí. Vyhrážala sa minimálne dvom mojim kolegom a tí mali dosť rozumu, aby sa na políciu neobrátili a poslúchli ju. Čakať, že práve ju dostihne spravodlivosť? To je akoby som postavil proti všetkým figúrkam na hracej ploche jediného pešiaka.

Nemohol som s ňou hrať nijakú hru, prehral by som. A tak som zvolil ťah, ktorý bol proti pravidlám.

Na obrazovke monitora sa objavili tieto výsledky:

8% utopenie – vo veku 60-70 rokov

43% smrť v spánku z rôznych príčin - vo veku 90-100 rokov

41% násilná smrť – vo veku 50-60 rokov

7% rakovina – vo veku 50-60 rokov

0% zadusenie – vo veku 60-70 rokov

(výsledky sú zaokrúhlené)

Rakovinu nemal, o tom by som vedel, a nedožil sa viac ako päťdesiatdva rokov. Záver bol jednoznačný.

Šéfkina smrť bola pomalá. Sám výstup programu mi našepkal, ako to urobiť. Vrhol som sa na ňu skôr, ako stihla vykríknuť a poriadne sa brániť. Využil som moment prekvapenia, s rukami na jej hrdle som z nej pomaly vysával dušu. Ešte keď trochu dýchala. Jemne som povolil zovretie, usmial som sa a do programu som jednou rukou naťukal jej údaje.

„Overíme, či naozaj funguje,“ vysvetlil som jej.

Zúfalo lapala po dychu, chrčala, a čo som si všimol až neskoro, podarilo sa jej stlačiť alarm, ktorý mala na spodnej časti stola.

Mal som o nej len málo informácií, no tie ani neboli potrebné. Do špeciálnej kolónky, ktorú sme vytvárali v spolupráci s lekármi, som uviedol jej momentálny zdravotný stav.

Na monitore svietil jednoznačný rozsudok: 100% násilná smrť – vo veku 30-40 rokov

„Gratulujem,“ povedal som jej veselo. „Funguje to.“

Dvere sa roztvorili a dnu sa nahrnula jej ochranka. Bolo už ale neskoro, opäť som ju mal vo svojej moci a skôr, ako stihli zasiahnuť, dokázal som, že môj program perfektne funguje. Predtým, ako naposledy vydýchla, vyšlo z jej hrdla: „Papa.“

Až keď jej telo ochablo, pozrel som sa pred seba a zachytil som pohyb vychudnutej, ťažkopádnej postavy vo dverách. No Šéfkine gorily ma zrazili k zemi a videl som už len staré papuče. Nebránil som sa, napriek tomu ma niekoľkokrát surovo udreli a kopli.

Potom ma prinútili vstať, ruky mi nemilosrdne zvierali. Kričali na seba, kričali na mňa. Bolo mi to všetko jedno. Pozeral som sa do očí starého, zmäteného muža vo dverách a mal som chuť zabiť aj seba. Bodaj by som bol hlúpejší, bodaj by som nikdy nepochopil svoj omyl. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

Profesorov prázdny pohľad vystrašeného dieťaťa ma nenechal na pochybách. Ruky sa mu triasli, niečo nesúvisle bľabotal, bol dezorientovaný. Šéfka skutočne neklamala, Profesor zomrel v jej laboratóriu. Zomrela tam osobnosť, akou býval. Keď sa u neho odhalili príznaky Alzheimerovej choroby (medzi inými aj nesúvislá reč, ktorá mi spočiatku tak vadila) diskrétne ho presunula domov a starala sa oňho, aj keď o sebe už roky nevedel. Ostatných nechala veriť, že ho zabila, aby v nich vyvolala strach a odradila ich od myšlienok na odchod. Ani mne radšej nepovedala pravdu, lebo jej zrejme ani nenapadlo, že program potvrdí klebety. A už vôbec nepredpokladala, že sa na ňu okamžite, bez možnosti obhajoby, vrhnem.

O Profesora sa nestarala z čistého altruizmu.

Bol to jej papa a ona jeho dcéra. Nedocenená dcéra, o ktorej nezvykol rozprávať, dokonca v nás vyvolal dojem, že nemá deti. Nemala hlavu na matematiku, preto sa za ňu hanbil. Čo by len dala za to, aby mala zlomok môjho matematického talentu! Škoda, že jej otec už nikdy nestihne oceniť, čo preňho urobila, koľko peňazí a úsilia vložila do jeho sna. Nestarala sa oňho gazdiná, ako som predtým hádal. Bola to jeho vlastná dcéra, s ktorou nemal blízky vzťah.

Kto by vložil toľko peňazí do tak pochybného plánu, keby nemal aj osobné dôvody? Kde som nechal rozum?

Keď ma odvádzali z pracovne, poriadne dobitého a zakrvaveného, plakal som. Pozrel som sa na Profesora a srdce mi stislo od ľútosti.

„Urobil som chybu,“ dostal som zo seba. „Urobil som chybu. Jednu chybu.“ Brali ma od neho čo najrýchlejšie preč, no ja som sa začal brániť, potreboval som mu to dopovedať: „To ten model! Prepáčte mi to. Prepáčte...“

ico

Cena Fantázie 2012

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované stránke Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 6. októbra 2012 a ukončené v nedeľu 21. októbra 2012. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2012.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 649
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 10 194
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 380
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 668
  5. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 035
  6. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 962
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 687
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 518
  9. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 250
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 247

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.

EKONOMIKA

Bankomaty majú výročia. Takto vyzerali pred 50 rokmi

Prvý bankomat dali do používania v roku 1967 v Londýne.

ŠPORT

Nórsky divák nevedel, že Sagana na Tour de France vylúčili

Ľudia v Nórsku si majstrovstvá sveta v cyklistike užívajú.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.