POVIEDKA: Janka Javorka - CC 2.0

Treťou finalistkou v súťaži Cena Fantázie 2012 je Janka Javorka. Prečítajte si jej poviedku CC 2.0 a od soboty 6. októbra rozhodnite o víťazovi súťaže v hlasovaní.

Treťou finalistkou v súťaži Cena Fantázie 2012 je Janka Javorka. Prečítajte si jej poviedku CC 2.0 a od soboty 6. októbra rozhodnite o víťazovi súťaže v hlasovaní.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu

„Centrum služieb zákazníkom, Iveta pri telefóne, čo pre vás môžem urobiť?“

„Potreboval by som telefónne čísla...“ Na jeden hovor vám môžem vyhľadať len tri kontakty, potom je potrebné zavolať znova.

„Kedy mi ide autobus z rázcestia...“ Čakajte, prosím, vyhľadávam... Je mi ľúto, práve nám vypadol systém, môžem vám neskôr poslať sms správu s informáciou?

„Ako sa povie po fínsky...“ Po fínsky?! Čakajte, prosím, vyhľadávam.

„Pred pol hodinou som si u vás objednával taxík a stále neprišiel!“ U nás?! Mohla som vás akurát prepojiť na taxislužbu. Pozriem vám telefónne číslo?

„Poprosím vás jednu strednú šunkovú a litrovú kofolu.“ Nájdem vám číslo na donáškovú službu, v ktorom meste sa nachádzate?

„Dnes má byť prenos ligy majstrov. Neviete mi zistiť, kedy to začne?“ Čakajte, prosím, vyhľadávam televízny program.

„Urobím ti to do ucha.“ Ehm?! Na to sú inak spoplatnené linky. Chcem to zložiť, chcem to zložiť! Je mi ľúto, tieto informácie neposkytujeme, ukončite hovor, prosím!

„Sedím vo vlaku a všetci sa mi tu smejú, že sa veziem opačným smerom. Ide to na Košice?“ Hm. Bez vešteckej gule to nezistím.

„Teta, pošleš mi nejaké obrázky?“ Dieťa zlaté, to je spoplatnená služba, kde máš rodičov?!

„Za čo ste mi strhli z kreditu? Ja tam za vami prídem a porozbíjam všetko palicou!“ Čakajte, prosím, pozriem sa do systému. Aktivovali ste si zasielanie spoplatnených správ. Dobrovoľne.

„...“ Počujeme sa, prosím? Počujeme sa, prosím? Je mi ľúto, nepočujem vás, preto ukončujem tento hovor.

„Ako sa dostanem do dkowehwekl...“ Môžete mi to, prosím, vyhláskovať? „dksoeiwoeh“ Je mi ľúto, nerozumiem vám, môžete to, pros... „No dskoseiwhw, suka, čo ma tu odrbávaš!“ Ach!

„Aký je dnešný kurz..., počasie v Bibione na víkend..., čo znamená homologizácia..., kedy majú otvorené..., ako si deaktivujem..., dcéra si to kúpila a nefunguje..., vy máte veľmi príjemný hlas, neskočili by sme na kávičku?“ Ďakujem, neskočili.

„Hej, baby, tichšie! Volajúci sa ma pýta na farbu podprsenky, ktorú toľko ospevuješ! Akoby ste nevedeli, že všetko počuť,“ stlačila mute a sykla na rozveselené kolegyne, ktoré prišli rovno z obedňajších nákupov. Vrátilo sa jej hlasné nelichotivé pomenovanie zákazníka.

Zaevidovala posledný hovor a odklikla sa na prestávku. Zrak jej padol na náprotivnú stenu oblepenú výkonnostnými tabuľkami. Dnešným dňom tu končila. Službu ale mala do jednej hodiny po polnoci – po právnej stránke nezaplatená hodina v lufte. Chvíľu uvažovala, že sa zbalí a zdúchne z call centra o polnoci, no nedalo jej to. Linka by zostala obsadená len jediným operátorom v hlavnom meste, čo ani pri najlepšej vôli nestačilo pre plynulú prevádzku. Že to netrápilo nikoho z jej nadriadených, ju už neprekvapovalo. Nezmyselné plánovanie zmien, keď medzi šichtami mala častokrát len osem hodín, či obedňajšia prestávka dve hodiny po začatí, a nehovoriac o technických výpadkoch a nesystematických školeniach, keď sa o novinkách dozvedala od volajúceho zákazníka. Čo už, hlavne, že štatistiky mala stopercentné.

O to viac ju prekvapilo, keď bezprostredne po svojej výpovedi dostala telefonát od neznámeho. Pozval ju na pohovor do nového call centra druhej generácie. Nech to znamenalo čokoľvek, a i keď sa zaprisahávala, že už so žiadnou linkou nechce mať nikdy nič spoločné, na stretnutie šla. Ponuku nakoniec prijala s vedomím, že zajtrajším dňom sa jej začína nielen nová práca, ale i nový život.

***

Poobedňajšie slnko sa opieralo do presklenej fasády jednopodlažnej budovy. Parkovisko pred ňou nebolo plné, a tak si prichádzajúce auto rýchlo našlo voľné miesto. Stála v malom výklenku na poschodí a vediac, že ju zvonka nikto nemôže vidieť, hľadela na dve postavy, ktoré vystúpili z auta a zamierili k hlavnému vchodu. Vedela o nich všetko, čo sa dalo zistiť. Nazývala to teoretickou prípravou a nikdy ju nebrala na ľahkú váhu. Už ju čakali vo vestibule. Na chvíľu unavene privrela oči, akoby si ešte chcela postojačky zdriemnuť, no vzápätí rozhodným krokom vykročila k širokému schodisku na prízemie.

Inšpektorka Zacharová si zavesila na krk šnúrku s návštevníckym preukazom s jej menom a názvom zamestnávateľa – Hlavného úradu verejného zdravotníctva. Mladý kolega, ktorý ju sprevádzal, spravil to isté, a teraz sa rozhliadali po rozľahlom a moderne vyzerajúcom vstupnom priestore. Distraktor v elegantnom striebristom ráme v podobe trojdimenzionálneho recepčného, oblečeného vo firemným farbách, sa nečujne vznášal hneď vedľa nich a po privítaní sa usiloval o nezáväzný rozhovor. Bolo jej to proti srsti. Tento výdobytok doby a neuveriteľná príležitosť pre národný a časom i medzinárodný trh, ako to hrdo označovali verejne činné osoby, prevalcoval život snáď všetkým ľuďom najskôr v meste, a potom sa priam rýchlosťou svetla rozšíril do odľahlejších lokalít. Hoci to bolo už pred niekoľkými rokmi, nemohla si zvyknúť na to, že na všetkých zákazníckych linkách sa zhovárala už len s akousi univerzálnou operátorkou, a že prvé línie v hoteloch, reštauráciách, predajniach a dokonca už aj v niektorých úradoch prevzali distraktory, typizované projekcie zasadené do pevných rámov. Preto, keď od schodov začula blížiace sa kroky, si v duchu vydýchla, že sa bude rozprávať s človekom. Živým.

„Vitajte u nás, inšpektorka. S vaším kolegom, pánom Antalom, sa už poznáme od poslednej návštevy. Volajte ma Iveta, prosím, som na to zvyknutá,“ privítala ich vysoká žena s príjemným hlasom a vyzvala ich, aby ju nasledovali.

„Pán konateľ sa ospravedlňuje, ale neodkladné povinnosti ho zdržali mimo mesta. Ja, ako jeho, takpovediac, pravá ruka a supervízorka call centra, vám však budem úplne k dispozícii.“

Takže kancelárska krysa. Zacharovú to sklamalo. Dúfala, že sa bude rozprávať s niekým, kto má praktické skúsenosti a neteoretizuje len spoza stola na mítingoch. Na počiatočné rozčarovanie však zabudla v okamihu, keď prešli cez široké presklené dvere do útrob budovy. Antal neklamal, keď sa naposledy vrátil do úradu z kontroly firmy a ešte niekoľko dní sníval o tunajšom úžasnom vybavení.

Celé prízemie obsadili priestranné kancelárie so stenami z príjemne tmavého dreva a skleneným priečelím. Panoval tu čulý ruch, no atmosféra sa jej vôbec nezdala napätá. Do chodieb ústili výklenky s kuchynkami, oddychovými zónami, interaktívnymi panelmi a množstvom zelene. Jemné rozptýlené svetlo a príjemne nastavená klimatizácia len dopĺňali obraz ideálneho pracovného prostredia. Bolo to skoro až neuveriteľné, že len pred pár rokmi bola budova bývalých obchodných skladov na okraji centra mesta nočnou morou každého architekta a určená na zbúranie.

Keď však vyšli na prvé poschodie, mala čo robiť, aby nezabudla na svoju profesionálnu nestrannosť a nezostala stáť v nemom úžase. Takmer celé podlažie predstavoval otvorený priestor. Ani zďaleka však nebol prázdny. Za priehľadnou stenou boli do podlahy na nízkych okrúhlych podstavcoch osadené desiatky zariadení, podobajúce sa na otvorené nadrozmerné ulity. Z ich vnútra vyžarovalo teplé tlmené svetlo, v ktorom sa črtali ľudské postavy, takže jej pripomínali drobné útulné domčeky. Naľavo od schodiska bolo ešte niekoľko menších miestností, taktiež s množstvom týchto záhadných zariadení, ponorených do pološera.

Ivetina kancelária, do ktorej ich voviedla, bola naproti tomu takmer prázdna, až strohá. Stôl, stoličky, vstavaná skriňa, dokonca nikde nebolo vidieť žiadne zakladače, kopy papierov či počítač.

„Myslím, že si všetci uvedomujeme vážnosť situácie,“ ozvala sa Zacharová, keď im Iveta priniesla snáď tú najlepšiu kávu, akú kedy pila.

„Uisťujem vás, že vám budeme počas vyšetrovania vychádzať maximálne v ústrety. Je to pochopiteľne i v našom záujme.“

„Tretie úmrtie v priebehu necelých dvoch rokov na vašom pracovisku vyvoláva určité obavy,“ zapojil sa do rozhovoru Antal, „bol som tu s tímom policajných vyšetrovateľov, keď došlo k poslednej smrteľnej nehode. Výsledky vyšetrovania sú vám už určite známe. Tak ako v predchádzajúcich prípadoch, nebol preukázaný trestný čin, pitva neodhalila cudzie zavinenie a na mieste sa nenašlo nič podozrivé.“

Keď si ráno Zacharovú zavolal šéf úradu, tušila, že vyšetrovanie, ktoré jej pridelili, bude iné ako ostatné. Neskrývane kládol dôraz na to, aby postupovala obzvlášť opatrne a uvážlivo, nakoľko sa o prípad zaujímajú tie najvyššie miesta. V podstate to nebolo ani veľmi prekvapivé. Firma vznikla pred niekoľkými rokmi akoby z ničoho a prevalcovala prakticky celú konkurenciu v oblasti poskytovania služieb zákazníkom. Za krátky čas sa stala strategickým miestnym zamestnávateľom a ťahala za sebou nespočetné množstvo ďalších subdodávateľov vyrábajúcich distraktory, poskytujúcich technickú podporu a ďalšie veci, o ktorých Zacharová nemala ani tušenia. Opakované smrteľné nehody však vrhali na dobré meno spoločnosti zakrádajúci sa tieň a jej úlohou teraz nebolo nič iné, ako preskúmať stav veci a na základe zistení navrhnúť alebo zamietnuť zatvorenie firmy. Ekonomické následky na národnej úrovni by v takom prípade mohli byť nedozerné. Inšpektorka však nemala v úmysle robiť žiadne ústupky.

„To, čo sa stalo, nás nesmierne mrzí. Pozostalým rodinám sme zakaždým poskytli čo najväčšiu podporu, či už po nemateriálnej alebo finančnej stránke,“ precitla Iveta tichým hlasom prezrádzajúcim nehrané pohnutie, „o našich zamestnancov sa staráme nadštandardne, o čom sa môžete kedykoľvek presvedčiť. Vaše návštevnícke karty vám umožňujú neobmedzený vstup skoro do všetkých firemných priestorov dvadsaťštyri hodín denne.“

„Podľa podkladov išlo vždy o operátorku v trvalom pracovnom pomere počas služby,“ prelistovala inšpektorka papiere, ktoré vytiahla z tašky. Podvedome jej pohľad zaletel k ulitám na druhej strane chodby.

„Áno. Našu zamestnaneckú základňu okrem technických a administratívnych pracovníkov tvorí asi šesťdesiat interných operátoriek.“

„Len operátoriek?“ začudovane ju prerušil Antal, „u vás nepracujú žiadni muži?“

Iveta sa akoby na ospravedlnenie zľahka usmiala. „Interne nie, nejde však o žiadnu diskrimináciu. Z dlhodobého hľadiska sme zistili, že ženy sú kompatibilnejšie so systémom. V call centre pracujú samozrejme aj muži, tento prvok je pre nás nesmierne dôležitý, prináša so sebou autentické skúsenosti. Ale predstavuje len malé percento zamestnancov na lízing.“

„Implantujete im čipy,“ Zacharová o tejto skutočnosti vedela už z podkladov, no tá predstava, že by si kvôli práci dala dobrovoľne do svojho tela voperovať kúsok kovu, jej nebola dvakrát príjemná.

„Áno, ale opäť sa to týka len interných zamestnancov, u ktorých je predpoklad dlhodobého pracovného pomeru. Tieto operátorky sú tak samozrejme niekoľkonásobne výkonnejšie ako bez čipu, ktorý im umožňuje priame a rýchlejšie spojenie sa so systémom.“

„Najlepšie bude, ak nám to všetko ukážete na mieste,“ zdvihol sa Antal a obe ženy ho nasledovali.

Antal priložil svoju kartičku k čítačke vedľa priehľadných dverí a spoločne vstúpili do srdca firmy. Zacharová podvedome pocítila takmer posvätnú úctu k tomuto miestu. Akoby vošla do čudesného chrámu. Odkiaľsi z diaľky k nim doliehal tlmený veselý rozhovor, inak tu vládlo mäkké ticho sem-tam prerušované náznakmi, že v obrovských ulitách sú ľudia. Iveta ich zaviedla k jednej z prázdnych buniek, ktorá náhle ožila a zvnútra k nim preblesklo teplé svetlo. Inšpektorka zvedavo nakukla dnu. Vnútri sa nachádzalo anatomicky tvarované, polohovateľné lôžko a v mieste, kde zvyčajne bývala hlava, vyčnieval kruhový objekt. Na náprotivnej strane sa nachádzala obrazovka s rotujúcim firemným logom, takže ak niekto sedel v ulite, mal ju rovno pred očami.

„Nazývame to aura,“ ukázala Iveta na vystupujúci prvok nad hlavou, „zabezpečuje prenos vĺn a umožňuje spojenie so systémom i bez implantovaného čipu. Konkrétne v tejto bunke sme našli Lauru...“

Zacharová sa rýchlo stiahla, akoby v ulite zazrela prízrak. Lôžko však bolo, pochopiteľne, prázdne, priam lákalo svojou pohodlnosťou schúliť sa vo vnútri bunky.

Po každej z nehôd boli všetky zariadenia dôkladne skontrolované, technici ich doslova rozpitvali na úroveň skrutiek. Technika opakovane prešla záťažovými testami. Bunky, v ktorých sa našli mŕtve operátorky, okamžite vyradili, hoci nevykazovali ani tú najmenšiu poruchu.

„Ako to vlastne celé funguje?“ spýtala sa inšpektorka, aby zakryla svoje rozpaky.

„Princíp je v podstate veľmi jednoduchý. Senzory prijímajú a vysielajú toky informácií, ktoré operátorky vo svojom vedomí spracujú, a po prefiltrovaní systémom sa vracajú naspäť do siete. Odtiaľ sa v zlomkoch sekundy odosielajú na miesto určenia, kde dostávajú konkrétnu podobu. Či už vo forme hlasového prejavu na linke alebo projekcií. Jedna operátorka sa tak dokáže podieľať na desiatkach prípadov súčasne. Navzájom sa učíme riešiť rôzne situácie, aby sme s pomocou zozbieraných údajov mohli primerane reagovať na všetky požiadavky zákazníkov. Taktiež nám pomáhajú senzory nainštalované v distraktoroch alebo analyzátory hlasu na linke, ktoré nás zásobujú informáciami o rozpoložení zákazníka, jeho neverbálnom prejave, telesnej teplote,“ Iveta sa s očividným potešením pustila do vysvetľovania a poukazovala obom návštevníkom vybavenie ulity. Bola to celá spleť funkcií a technických vymožeností vytvárajúca až neuveriteľne komplexné zázemie call centra. Každá skúsenosť sa archivovala, vytvárali sa modely akcií a reakcií, ktoré bolo možné vyvolať v zlomkoch sekundy, takže si operátori dokázali primerane poradiť s každou situáciou.

Náhle Iveta stíchla a bez vysvetlenia vykročila k druhému radu ulít. Do ich zorného uhla vstúpila mladá žena v pohodlnom oblečení a so šálkou v ruke.

„Evka, čo sa deje?“ oslovila ju supervízorka tichým hlasom a zúčastnene sa naklonila k útlej dievčine.

Zdalo sa, že Eva ani nemieni zastať a pokračovala vo svojej ceste k malej kuchynke vo výklenku. „No čo asi?!“ odvrkla za pochodu, „tú piatkovú zmenu som chcela ja a dostala ju znova Marta!“

„Nie je to nič, čo by sme nevedeli vyriešiť. Stačilo povedať. Napíš mi, prosím, do mailu, o aké časy ide a pozriem sa na to,“ pokúsila sa ju Iveta zastaviť pokojným hlasom, no operátorka si len čosi namosúrene zamrmlala.

Iveta spravila niekoľko rýchlych krokov a chytila dievča za rameno. „Ak ťa niečo trápi, príď mi to povedať osobne, ale nepúšťaj mi to do siete!“ dôraz v jej hlase nenechával nikoho na pochybách, že si nemieni nechať skákať po hlave. Vzápätí jej však pustila ruku a pokojne sa vrátila k hosťom, aby pokračovali v prehliadke.

Zacharová hneď na druhý deň zašla za lekárom, ktorý vykonal poslednú pitvu. Našla ho práve v okamihu, keď si robil prestávku na kávu a ochotne jej odpovedal na otázky.

„Nenašli sme absolútne nič, čo by nasvedčovalo cudziemu zavineniu. Zaujímal som sa o ten prípad trochu bližšie a dostal som sa i k predchádzajúcim dvom pitevným správam. Pri prvej sa našla drobná skrytá srdcová chyba, čo mohlo byť jediné rozumné vysvetlenie. Hoci s ňou mohla prežiť celý život bez toho, aby sa na to prišlo. Ostatné jednoducho zomreli,“ rozhovoril sa so zanietením ponad pariacu sa šálku.

Hoci ho zdržala dlhšie, nič nové, čo by prinieslo trochu svetla do celej situácie, z neho nedostala. Tie ženy zomreli, hoci boli mladé a v podstate zdravé. Poďakovala sa mu za jeho čas a otočila sa na odchod.

„Akoby jednoducho zhasli,“ dodal lekár zamyslene.

„Ako to myslíte?“ prekvapene sa k nemu otočila.

„Nemám na to žiadne odborné vysvetlenie. Skrátka, akoby sa rozhodli, že majú tohto života dosť a doslova zhasli,“ pokrčil plecami a nechal ju stáť na poloprázdnej chodbe.

Kým sa Zacharová vrátila do úradu, Antal si splnil svoje povinnosti. Na stole ju už čakali staré i nové policajné správy, zápisy z vypočúvaní a minulých šetrení, výsledky záťažových testov, technických kontrol a previerky osvedčení. Firma v priebehu svojho fungovania získala všetky povolenia a certifikáty, aké len boli potrebné pre spustenie prevádzky a vykonávanie činnosti. Inšpektori sa celé hodiny prehrýzali stohmi papierov, robili si poznámky a pokúšali sa nájsť niečo, čo si vyšetrovatelia pred nimi nevšimli.

Keď referentka z právneho oddelenia už po tretíkrát prišla upozorniť Zacharovú, že šéf ešte stále čaká na správu z prvého dňa, nahnevane odhodila pero a vystierajúc stuhnutý chrbát sa otočila ku kolegovi, ktorý ťukal do počítača posledné zistenia.

„Ideme po vychodených chodníčkoch. Týmto všetkým sa už pred nami prehrabali iní a nič nenašli. Tie mašiny skrátka idú ako hodinky.“

Antal sa na ňu spýtavo pozrel. Poznal ju natoľko, aby vedel, že myslí na niečo konkrétne.

„Niekde to tu mám...,“ zhodila niekoľko fasciklov na zem, aby sa dostala k modrému zakladaču, „vo firme majú predsa školiace centrum pre nových zamestnancov. Je to prvý kontakt s technológiou, takže žiadne čipy, nič. Možno prídem na niečo, čo sme si doteraz nevšimli, ak to tiež vyskúšam.“

Antal zostal na ňu civieť v nemom úžase. I jeho rozčuľovala tá vyleštená firemná fasáda, hlavne, keď sa im tam z času na čas objavovali mŕtve zamestnankyne. Takýto postup by mu však nenapadol ani vo sne.

Bolo to až prekvapivo jednoduché, stačil jeden telefonát. Zacharová teraz stála vedľa tmavej ulity a uvažovala, či by nemala svoje rozhodnutie ešte zmeniť. Call centrum na druhej strane chodby bolo plné, linky bzučali. Iveta jej ukázala, kam má priložiť svoju kartičku, a nechala ju vstúpiť do oživenej bunky.

„Nemusíte sa ničoho báť,“ naklonila sa k nej supervízorka s upokojujúcim úsmevom a zľahka sa dotkla jej ruky, „nebudete tam sama.“

Zrazu sa pod ňou kreslo akoby otvorilo a ona vkĺzla do mäkkého čalúnenia. Obklopila ju trblietavá tma. Nestihla sa ani preľaknúť, keď ju niečo jemne objalo a postrčilo dopredu. Začala rozpoznávať farby, zvuky k nej doliehali stále z menšej diaľky. Už rozoznala konkrétne vnemy. Všetko sa rýchlo vyostrovalo a dostávalo jasné tvary. Prijímala neuveriteľné množstvo informácií, pocitov, vnímala požiadavky neznámych ľudí a akoby samé od seba sa pred ňou zjavovali odpovede a riešenia. Na mnohé veci reagovala inštinktívne, zo svojej podstaty, iné jej zas boli podsúvané bez akejkoľvek nepríjemnej dotieravosti. Teraz už takmer s ľahkosťou vnímala jednotlivé otázky a problémy, vytvárajúce spleť farebných obrazov, každá intonácia hlasu či žmurknutie oka zapadalo na svoje miesto. Rozumela im. Chápala cudzie potreby, túžby i rozčúlenie. Odkiaľsi zvnútra však prichádzala nepoznaná istota a pokoj, zakrývala všetko negatívne a s neskrývaným potešením vysielala jednoznačné odpovede. Napĺňala ju úprimným zadosťučinením ako po dobre odvedenej práci, rozptyľujúc obavy zo zlyhania. Pomáhala, radila, ukazovala cestu, s neuveriteľnou ľahkosťou prenikala k jadru problémov.

Náhle jemné objatie povolilo a Zacharová pred sebou uvidela monitor na náprotivnej stene ulity. Čosi v jej vnútri tichučko zastonalo, akoby jej prišlo ľúto, že sa spojenie prerušilo. Hoci si zrazu vôbec nemohla spomenúť na konkrétne vnemy, zdalo sa jej, že pripojená na sieti musela stráviť niekoľko hodín.

Pohľad jej spočinul na Ivete stojacej na boku ulity. Antal, ktorý jej podal ruku a pomohol vstať, sa pobavene uškŕňal.

„Bola si tam asi minútu. Ani sa tomu nečudujem, jeden operátor spracováva naraz množstvo požiadaviek a systém to potom len vytriedi. Všetko musí ísť strašne rýchlo,“ oznámil jej, keď sa mu pokúšala opísať, čo sa dialo v ulite.

Takmer s nevôľou sa musela primäť, aby pokračovala vo vyšetrovaní, nakoľko mali dohodnuté stretnutie s operátorkami pracujúcimi na rovnakých zmenách ako zosnulé. Pokúšali sa nájsť niečo, na čo sa vyšetrovatelia pred nimi nepýtali. Vo všetkých prípadoch išlo o mladé ženy s každodennými starosťami – hádka s kamarátmi, neverný priateľ či potláčaná zlosť. Skrátka, úplne bežné situácie, ktoré prináša život, no nič, na čo sa umiera.

Konečne si na ňu našiel čas i konateľ firmy, Ing. Lipovský. Netajil sa tým, že ho zdržuje od obzvlášť dôležitých rokovaní. Z papierov vedela, že pôvodne pracoval ako vývojár a v podstate toto všetko pred rokmi postavil na nohy. Odvtedy však pretieklo veľa času a stal sa z neho naslovovzatý manažér. Stihol sa jej pochváliť, že od predminulého mesiaca už zastrešujú linky všetkých telefónnych operátorov v krajine a od posledného i distribúciu elektrickej energie v meste. Výkonnosť systému sa napriek tomu udržovala na utešene vysokých a mimoriadne stabilných hodnotách. Samozrejme, na úplnú spokojnosť investorov. Sľúbil, že povie Ivete, aby jej vytlačila všetky tabuľky.

Áno, ide o unikátne riešenie, hoci spočíva na všeobecne známych technologických princípoch. Nie, v súčasnej dobe nemajú konkurenciu. A nie, technológia sa nedá skopírovať, ba ani ukradnúť. Takže, ak aj je niekomu ich úspech tŕňom v oku, neexistuje reálna možnosť sabotáže. Smrteľné nehody si nevie vysvetliť, rovnako ako polícia. Prerušenie prevádzky z technického a ekonomického hľadiska neprichádza do úvahy.

„Takže ste zo začiatku mali aj nejaké problémy so systémom,“ rýchlo nadviazala Zacharová na jeho poznámku o počiatkoch firmy.

„Práveže naopak, systém fungoval až príliš dobre. Nepotreboval kontakt s aurou a napájal sa priamo cez všetky dostupné siete alebo vysielače. Od začiatku funguje nepretržite, bez prestávky. Museli sme to skresať, zjednodušiť, inak by na sieti nastal chaos a nemohli by sme sa do toho pustiť masovo,“ jeho odmietavo založené ruky dávali inšpektorke jasne najavo, že by tento rozhovor rád ukončil.

„Z prvej fázy nám zostal už len prototyp aury prepojený s jedným aktívnym čipom,“ pravou rukou nedbalo mávol smerom k osamelej ulite za priehľadnou stenou.

„A kto ho má?“

„Predsa Iveta. Veď by ani nemohla robiť svoju prácu.“

Zacharová sa pootočila na stoličke, akoby sa o tom chcela presvedčiť na vlastné oči. Vo vzdialenom rade medzi ulitami sa črtala vysoká postava, bdejúca nad rozsvietenými bunkami. I keď jej nevidela do tváre a nemohla počuť žiadne zvuky prichádzajúce z call centra, ten pohľad ju naplnil akýmsi pocitom bezpečia. Všetko je tak, ako má byť.

„Takže ona tiež pracovala ako operátorka?“ adresovala otázku skôr sebe, no Lipovský jej pohotovo odpovedal.

„Keby len to. Celá idea fungovania call centra bol jej nápad. Okrem toho sa stará o to, aby boli spokojní nielen naši zákazníci, ale aj zamestnanci,“ zhovievavo sa usmial, „myslím, že len jej zásluhou zostal tím stabilný i po tých strašných nehodách. Má na ľudí skrátka dobrý vplyv.“

Pripomenul jej, kvôli čomu ju sem vlastne poslali, poďakoval sa jej za snahu a vypoklonkoval ju na chodbu odovzdajúc rovno do rúk Ivety. Inšpektorka ešte stihla upozorniť na sľúbené tabuľky a už za nimi zavrel presklené dvere.

Zacharová postávala pri veľkokapacitnej tlačiarni, odkiaľ vyliezali papiere. SIVT – prehľad aktivity, SIVT – vyťaženosť kapacity, SIVT – percentuálna úspešnosť odozvy. Zjavovali sa postupne grafy a parametre. Stopercentné hodnoty mierne poklesli len vo všetkých troch inkriminovaných časoch.

„Bol to len minimálny pokles aktivity, systém sa rýchlo vrátil na úroveň optimálnej výkonnosti," vysvetľovala supervízorka rozkolísané čiary smerom nadol, zatiaľ čo tlačiareň chrlila ďalšie stránky z neznámeho zdroja. Výkyv kopíroval čas smrti operátoriek.

Snažila sa rýchlo zbaliť papiere do tašky a vypadnúť. Hnevalo ju, že napriek všemožnému úsiliu nedokáže nájsť jednoznačné rozhodnutie, ako naložiť so situáciou. Nestávalo sa jej to často, vždy sa jej podarilo zhromaždiť dostatok informácií a dôkazov. No teraz, obklopená všetkými tými technickými hračkami, a pod narastajúcim tlakom z úradu, sa blížila k svojim hraniciam.

„My dve sme si v niečom podobné. Nezostalo nám nič iné, len naša práca,“ Iveta ju spaľovala pohľadom, akoby od nej nemohla odtrhnúť oči. Možno bola supervízorka len unavená a spánok by jej spravil dobre. Možno to bolo stresom pod tlakom okolností. Sama toho mala už dosť.

Zacharová sa bez slova zvrtla a zbehla po schodisku nadol. Poznanie, že má pravdu, ju mrazilo. Odkiaľ to mohla vedieť? O osobných veciach sa skoro s nikým nerozprávala a po tom, ako prišla pred rokmi o manžela, postupne prerušila takmer všetky kontakty mimo úradu. Nad vodou ju držalo len vedomie, že práca dáva jej osamelému životu aspoň nejaký zmysel.

Keď rýchlym krokom smerovala domov, mala hlavu plnú myšlienok, neutíchajúcich trápení. Vždy ich dokázala nejako upratať či potlačiť, nechcela si ich púšťať bližšie k telu. Zamyslená si všimla na konci ulice zbiehajúcich sa ľudí. Niekto čosi vykríkol, určite sa tam niečo stalo! Pridala do kroku, čo ak niekto potrebuje pomoc?!

Keď sa priblížila k hlúčiku ľudí, spoza rohu sa vyrútila sanitka, ktorej sirénu bolo počuť už zďaleka. Na chodníku ležala žena v strednom veku, pri nej kľačal muž v obleku a neúnavne jej masíroval oblasť srdca. Zdravotníci ho okamžite vystriedali a po chvíli sa im ženu podarilo stabilizovať natoľko, aby ju mohli naložiť do auta.

„Dobrá práca,“ úchytkom sa dotkol lekár v krikľavej uniforme pleca muža v obleku a sanitka sa vydala na rýchlu cestu do nemocnice.

Muž zostal kľačať na chodníku, trasúcimi sa rukami si vyberajúc z ucha headset. Ľudia sa pomaly začali rozchádzať.

„Ste lekár?“ spýtala sa ho potichu Zacharová.

Muž k nej prekvapene vzhliadol a pomaly vstal. Na spánkoch sa mu črtali kvapky potu a v tvári bol desivo biely.

„Kdeže,“ pozrel sa na drobný headset v dlani, „volal som práve na asistenčnú linku, keď tá žena predo mnou padla na zem. Ani sám neviem, ako sa to zbehlo, len som povedal, čo sa stalo, a oni zavolali sanitku a začali mi hovoriť, čo mám robiť. Len som robil presne to, čo mi hovorili. Ja ani neviem ako...,“ pokrčil rozpačito plecami.

Zacharová ho nechala stáť a so sklonenou hlavou pokračovala v ceste. Zadržiavané slzy ju spaľovali zvnútra. Takmer nedýchala, keď vrazila do svojho bytu a zatreskla za sebou vchodové dvere. Už nebola schopná spraviť ani krok. Zviezla sa do kúta ku dverám, kde ju premohol plač. Chcelo sa jej vyplakať celé vnútro, všetok ten prehltnutý smútok a žiaľ, ktorý ju nahlodával celé roky. Prečo neexistovala takáto asistenčná služba už vtedy?! Jej muž mohol ešte žiť. Stačilo tak málo, aby mu niekto z tých, čo ho našli, poskytli prvú pomoc. Nevedeli ako, snáď sa ani nepokúšali. A pritom to mohlo byť také jednoduché. Len vytočiť číslo, v zlomku sekundy dostať spojenie a nechať sa viesť operátorkou, ktorá vedela všetko. Krok za krokom k ďalšiemu životu s ňou.

Kartičkou si otvorila presklené dvere do dlhej chodby zaliatej umelým osvetlením a vykročila k nepriehľadným dverám na druhom konci. Keď priložila preukaz k čítačke, nestalo sa nič. Zámok nešťukol, kontrolka nezablikala, dvere sa nepohli ani o milimeter. Skúsila to niekoľkokrát, no výsledok bol rovnaký. Nezostávalo jej nič iné ako zaklopať.

Vo dverách sa zjavil hnedovlasý muž držiaci v pravej ruke nahryznutú bagetu. Keď pred sebou zbadal neznámu ženu, prehltol rozžuvané sústo a spýtavo sa na ňu pozrel.

„Som inšpektorka z úradu verejného zdravotníctva a práve vyšetrujem vašu firmu,“ začala Zacharová, no vtom sa za mužom zjavil ďalší a roztvoril dvere dokorán.

„Jasné, hovorili nám, že ste tu. Potrebujete niečo?“ spýtal sa bez okolkov.

Zaváhala. Vlastne tu nehľadala nič konkrétne, prilákali ju nepriehľadné dvere, jedny z mála v celej budove.

„Je toto výpočtové stredisko?“ ozvala sa napokon, keď už jej mlčanie začínalo byť trápne.

„Dá sa to tak nazvať, i keď my to tak už nevoláme,“ usmial sa muž s bagetou.

„Ale odtiaľto riadite celé call centrum, nie?“ nechcela na sebe dať poznať rozpaky.

„No, skôr sme len takí údržbári. V skutočnosti systém pracuje úplne samostatne, my riešime problémy s externými firmami a zálohujeme komunikáciu,“ na jeho hlase bolo badať, že ho toto odhalenie trochu zamrzelo.

„Tomu nerozumiem... Ako môže systém fungovať sám? Veď to všetko sa musí niekde programovať, riadiť. Len tak od seba predsa ísť nemôže.“

„Pozrite, ja vám tu nemôžem vysvetľovať všetko. Skrátka, systém sme dostali hotový, bežal naplno, my len evidujeme jeho vyťaženosť, zapájame aury do siete. Ešte nikdy nedošlo k nejakému výpadku a povedali nám, že ani nedôjde. Ostatné je mimo mojej kompetencie,“ technik začínal strácať trpezlivosť, keď ten druhý zrazu zdvihol zrak a drgol ho do pleca.

„Ide včelia kráľovná,“ sykol potichu a zmizol v miestnosti.

Inšpektorka sa obrátila práve v okamihu, keď Iveta vstúpila do chodby a zamierila si to k nim. Technik s bagetou v ruke zostal odovzdane stáť v pootvorených dverách.

„Môžem s niečím pomôcť?“ spýtala sa Iveta s úsmevom.

„Nie, ďakujem,“ odtušila Zacharová, „len sa tu obzerám. Ale zistila som, že som zabudla na úrade tie grafy výkonnosti systému, čo ste mi vytlačili,“ narýchlo si vymýšľala dôvod, prečo sa vrátila tak neskoro do firmy.

„To nie je problém. Michal,“ obrátila sa Iveta na technika vo dverách, „vy tu predsa archivujete vytlačené kópie všetkých grafov. Ukáž ich, prosím, inšpektorke. Budem v call centre, ak ma budete ešte potrebovať.“ Kývla na pozdrav, zatiaľ čo technik na chvíľu zmizol v miestnosti a vrátil sa s niekoľkými zakladačmi.

„Aké obdobie potrebujete?“

„Keď došlo k tým nehodám,“ hlesla a hoci to vidieť nepotrebovala, nechala ho listovať v papieroch.

„Tu to máte. Posledný prípad,“ natočil jej roztvorený zakladač.

Chcela sa mu poďakovať a otočiť na odchod, keď ju zrazu čosi upútalo.

„Čo znamenajú tieto červené úseky?“ ukázala na drobné farebné štvorčeky vo vrchnej časti grafu. Na papieroch od Ivety nič také nebolo.

„To predstavuje výkonnosť nad sto percent. Nestáva sa to často, systém vtedy koriguje nejaké negatívne udalosti. Smrť operátorky bola zrejme dôvodom výkyvu,“ dodal opatrne.

Nechala ho nalistovať i obe staršie obdobia. V každom prípade výkonnosť systému vybehla do červených čísiel.

„Nie je to nič zlé, práve naopak. Ide o zvýšenú aktivitu, ktorá zaručuje, že všetky funkcie pobežia naplno. Pozrite, napríklad vtedy výkonnosť vzrástla skoro o tretinu nad štandard,“ snažil sa technik podať nejaké vysvetlenie, keď videl inšpektorkino prekvapenie.

Nevedela, čo si s touto novonadobudnutou informáciou počať. Prečo jej ukázali dva rozdielne údaje a prečo by činnosť systému mala práve vtedy stúpať? Veď to bolo nelogické! Priestory firmy boli vďaka presklenému interiéru priehľadné takmer do každého kúta a predsa tu bolo niečo, k čomu nevedela alebo nemohla preniknúť. Požiadala technika, aby jej poslal na mobil správu, ak by náhodou zaznamenali podobnú zvýšenú aktivitu a opustila budovu.

Hoci sa Zacharová v prípade vŕtala ešte niekoľko dní a s Ivetou neustále v pätách prekutrala hádam každý centimeter vo firme, príčinu nehôd si vysvetliť nevedela. Neustále ju prenasledovala spomienka na tých pár sekúnd pripojenia do siete. Vtedy mala pocit, že svet je akýsi lepší, bezpečnejší, že jej niekto ukáže cestu a zaženie zlé myšlienky. Bolo to však neuchopiteľné a každým dňom vzdialenejšie.

Na ďalší večer sa rozhodla požiadať Ivetu o neformálne stretnutie v malej reštaurácii neďaleko centra. Antal meškal, a tak si ženy našli voľný stôl, ku ktorému sa ihneď natočil distraktor v elegantnom drevenom ráme, aby ich obslúžil.

Zacharová chvíľu hľadala správne slová a vyhýbala sa Ivetinmu skúmavému pohľadu.

„Viete, myslím, že by ste mali vedieť moje rozhodnutie skôr, ako sa ho dozviete oficiálne,“ nakoniec začala a mala čo robiť, aby si zachovala neutrálnu tvár. Stále viac si totiž uvedomovala, že jej je to ľúto. Že jej je vlastne ľúto Ivety.

„Keďže momentálne nedokážeme zistiť príčinu nehôd a je určitý predpoklad, že by sa to napriek dobrému technickému stavu zariadení mohlo zopakovať, rozhodla som sa zajtra podať návrh na zatvorenie firmy.“

„Čože?!“ zdesenie v Ivetinom hlase bolo skutočné. V tom istom okamihu sa zrazu všetky distraktory prudko natočili k ich stolu a miestnosť naplnila skreslená ozvena. „Čože?!

Obe ženy sa strhli a Zacharová vyvalila oči na Ivetu. Od okolitých stolov sa ozývali prekvapené hlasy, no projekcie sa už opäť venovali svojej práci – obsluhovaniu a spríjemňovaniu pobytu hostí v reštaurácii.

„Možno pôjde len o dočasné riešenie, kým...,“ pokúsila sa inšpektorka o zmiernenie dopadu svojich predchádzajúcich slov.

„Vy tomu nerozumiete,“ Ivetin hlas bol zrazu tichý, no jasne bolo rozumieť každé slovo. Na tvári sa jej však zrazu zračila únava, niečo, čo na nej inšpektorka doteraz nebadala, nech ju zastihla v ktorúkoľvek hodinu. Oči zmatneli, líca mala bledé, pery sa jej takmer nebadane chveli.

„Neexistuje dočasné riešenie, ani odklad... vytvorili sme úplne iný svet, nový, možno aj lepší, v ktorom každému dokážem podať pomocnú ruku. Všetko to boli nehody. Nikdy som nikomu nechcela ublížiť, no ani som nemohla pustiť ich starosti do siete. Tak to robím už celé roky. Som tak strašne unavená,“ takmer zašepkala.

„Ľudia sa už odnaučili hovoriť ďakujem, popriať pekný deň,“ zdvihla zrak a mimovoľne sa pohrávala s gombíkom na blúzke, „čo i len jediným slovíčkom na záver. Akoby sme boli stroje, necitlivé automaty, len ten syntetický hlas či nehmotné obrazy.“

Zacharová takmer nedýchala. Distraktor visel v bezprostrednej blízkosti, na svojom líci mohla cítiť drobné výboje projekcie. Pulzovala. To isté sa dialo so všetkými projekciami v jej zornom uhle, no neodvážila sa otočiť hlavu. Iveta náhle vstala a rukou prudko odsotila drevený rám, ktorý narazil do steny a jeho mechanické vnútro sa rozprsklo do ozdobných kvetináčov.

„Chcem už len, aby mi dali všetci pokoj, nech môžem spať,“ povedala neurčitým smerom a všetky projekcie v miestnosti jednohlasne zašepkali posledné slovo. Spať! Náhle sa zvrtla a rozbehla sa k dverám, takmer sa zraziac s prichádzajúcim Antalom.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa strnulej Zacharovej a mávol mobilom v ruke smerom k dverám. „Práve mi volali z policajnej centrály, že sa im všetky linky doslova zbláznili. Odpovedajú na veci, ktoré sa ich nikto nepýta, úplne chaoticky a nedajú sa zastaviť.“

Zacharovej mobil položený na stole zavibroval. Mlčky si prečítala krátku správu, pod ktorú sa podpísal technik z firmy. Výkonnosť SIVT prekročila sto percent a stúpa. Všetko jej zrazu začalo dávať zmysel. SIVT. Žiadny systém informačno-vizuálnych technológií, ako si pôvodne mysleli. Esívété. Nič komplikované, jednoducho systém Iveta.

Náhle poznanie v nej zmobilizovalo všetku energiu, schmatla mobil a zdrapila Antala za rameno: „Rýchlo k autu!“

„Veď sme to mali rovno pred očami!“ rozhadzovala v rozčúlení Zacharová rukami, zatiaľ čo Antal kľučkoval autom ulicami zaliatymi pouličným osvetlením.

„Nerozumiem ti ani slovo,“ snažil sa jej kolega skočiť do reči.

„Celý čas sme boli na nesprávnej stope a hľadali príčinu v technike! A pritom všetko fungovalo na jej povel. Stačila len jedna myšlienka a otvárali sa pred ňou dvere, správy sa písali a tlačili akoby samé od seba. Vedela všetko, na čo si hocikto pripojený do siete pomyslel,“ hlavou jej prebleskovali spomienky na pár sekúnd pripojenia, „niečo tam bolo vtedy so mnou, len som doteraz nevedela, že išlo o Ivetu. Cítila som, ako čerpá z mojich skúseností a bráni negatívnym myšlienkam dostať sa k zákazníkovi. Preberala nado mnou kontrolu, pripravená ma odpojiť. Tak to muselo byť aj u tých operátoriek, len zatlačila príliš a priame spojenie cez čip urobilo svoje.“

Antal uprene hľadel na cestu a jednou rukou začal šmátrať vo vačku po mobile.

„Ide do call centra? Zavolám policajnú hliadku,“ Zacharová mu prudko zastavila ruku dvíhajúcu telefón.

„Nie, veď ona všetko počuje.“

Obaja sa odmlčali, keď sa pred nimi otvorilo poloprázdne firemné parkovisko. V tom istom okamihu si to uvedomila v plnej miere. Iveta nielenže počula, ona všetko musela i cítiť. Každý drobný záchvev či intenzívny výbuch na sieti. Všetko, čo prichádzalo cez linky, tak muselo najskôr prejsť cez ňu, akýsi živý filter. Rovnako, ako neúnavne chránila operátorov v call centre pred nepríjemnými zákazníkmi, chránila pred neochotou či nechuťou zamestnancov i volajúcich. To boli tie korekcie systému, jej dobré úmysly so smrteľnými následkami. Systém však musel bežať za každú cenu.

Antal nestihol ešte ani vytiahnuť kľúče zo zapaľovania a Zacharová už prikladala kartičku k čítačke a rozrážala vstupné dvere. Distraktor vo vestibule pulzoval jasným svetlom, no nedal sa rozlíšiť žiaden konkrétny obraz. Nevenovala mu pozornosť a rútila sa po schodisku na prvé poschodie. Koľko je operátoriek na nočnej? A koľko ich je práve on-line?

Tlmene vykríkla, keď sa v ohybe chodby zrazila s tmavou postavou. Muž zdvihol ruky v obrannom geste, no keď spoznal inšpektorku, ustrnul uprostred pohybu. Bol to Michal z technického oddelenia. Od neho dostala správu o narastajúcej aktivite.

„Čo sa deje?“ vyštekla otázku. V tom istom okamihu ju konečne dobehol Antal.

„Nemám tušenia! Výkonnosť systému prudko rastie a odpája aury,“ bezradne sa rozhliadol okolo seba, akoby očakával, že sa tu náhle zjaví pomoc.

Zacharová vedela, koho hľadá. Za normálnych okolností by už Iveta stála vedľa nich. Až vtedy si všimla, že väčšina ulít na podlaží je ponorených do tmy a ostatné postupne zhasínajú. Na chodbu vybehlo niekoľko operátoriek a hlasno sa dožadovalo vysvetlenia. Zacharová pokynula Antalovi.

„Kde je Iveta?“ obrátila vzápätí svoju pozornosť na technika. Ten len bezradne pokrčil plecami.

„Čo sa stane so systémom, ak bude výkonnosť narastať?“

„Preťaží sa. Už teraz dosahuje neuveriteľné hodnoty. Ak nerozloží svoje aktivity do viacerých bodov...,“ samotná desivá predstava škôd na technológii a previazaných službách mu nedovolila dokončiť vetu.

V tom okamihu si na ľavej strane chodby pozdĺž call centra inšpektorka všimla bledý svit. Vychádzal z jednej z menších miestností, a čím viac ulít zhasínalo, tým viac bol viditeľný. Prototyp!

Takmer prevalcovala technika a rozbehla sa k školiacim miestnostiam. Osamelé kreslo za presklenou stenou bolo skutočne zapnuté, no otočené chrbtom k chodbe. Rýchlo priložila kartičku k čítačke, dvere sa však ani nepohli. Prudko zabúchala na sklenený panel, až sa rozvibroval a bolestne sa udrela. Ak aj niekto bol vnútri, na jej krik a búchanie nereagoval.

Vedľa nej sa zjavil zadýchaný Antal: „Všetci z call centra sú vonku a v poriadku. Nikomu sa nič nestalo, len...,“ otočil sa a Zacharová jeho pohľad nasledovala.

Celé call centrum už bolo ponorené do nepreniknuteľnej tmy. Od schodiska sa ozývali vystrašené ženské hlasy. Chcela niečo povedať, keď ich zrazu oslnil prudký svetelný výboj, až si s bolestným výkrikom museli zakryť oči. Stratili rovnováhu. Vzápätí začuli jednohlasné šťuknutie všetkých elektronických zámok na poschodí.

Z ulice neprenikalo dnu žiadne svetlo, podľa všetkého vypadlo aj pouličné osvetlenie. Všetky chvejúce sa projekcie v distraktoroch zhasli, akoby niekto otočil vypínačom. Linky prestali poskytovať chaotické informácie a v rovnakom okamihu stíchli.

Zacharová našmátrala svoj mobil a hoci bol funkčný, nezachytil žiadnu sieť. Spoločne s Antalom sa pozviechali zo zeme a vo chvejúcom sa svetle mobilov vošli do miestnosti, kde ešte pred chvíľou svetielkovali útroby prototypu ulity. V kresle sa v šere črtali obrysy schúleného človeka. Zacharová ľavou rukou opatrne nahmatala najskôr mäkké vlasy posiate úlomkami z monitora, ktorý nevydržal nápor energie. Rýchlo postupovala ďalej. Tam, kde očakávala tak dôverne známy pulzujúci život, však našla absolútne ticho.

Sieť zaspala tým najhlbším spánkom.

ico

Cena Fantázie 2012

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované stránke Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 6. októbra 2012 a ukončené v nedeľu 21. októbra 2012. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2012.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  2. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
  3. Cestou - necestou
  4. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  5. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  6. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  7. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  8. Zábavný aj sebavedomý
  9. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3
  10. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo
  1. Ako financovať obnovu bytového domu v 2017
  2. Dom od ES - bolo to fajn
  3. Zdravé zuby rovná sa zdravý kôň
  4. Majsterka Európy v silovom trojboji zo SvF STU
  5. Obnova kaštieľa v Malinove
  6. Vklad na kataster vybavíte od marca elektronicky
  7. Nulový úrok pre klientov, ktorí si do mBank prenesú kreditku
  8. Ako inovovať vo vašej firme? Poradí vám odborný seminár
  9. Nové bývanie bez murovania
  10. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 13 578
  2. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň 11 168
  3. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 10 339
  4. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 3 669
  5. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 3 383
  6. Za štadiónom Lokomotívy rastie zaujímavý projekt 3 269
  7. Zábavný aj sebavedomý 2 809
  8. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku 2 484
  9. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 2 157
  10. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre 1 950

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Držiteľka Pulizterovej ceny: Jeden článok môže zmeniť svet

Novinárka pomohla vyslobodiť viac ako dvetisíc otrokov thajského krevetového priemyslu.

SVET

Ryby, ktoré ste si kúpili, možno ulovili otroci

Komplikovaná sieť maskuje súvislosť medzi rybami a ľuďmi, ktorí ich chytajú.

ŽENA

Zo svojho tela spravila umelecké plátno. Bolesť je len v hlave, tvrdí

M. Mináriková prešla extrémnou premenou.

Neprehliadnite tiež

Zomrela pani Grapová. Žena, ktorá sa nikdy nepohla z domu

Bola to najlepšia herecká mama, akú som kedy mal, povedal Leonardo DiCaprio.

Aj my sme mali Cimrmana. Milan Adamčiak bol vždy prvý

Slovenského umelca uznával aj John Cage.

Adamčiak pochopil dobu, vedel, že s klasikou si už nevystačíme. Svet mu dal za pravdu

O živote samotárskeho experimentátora hovorí Michal Murín.

Mala po ordinačných hodinách a neotvorila žene v núdzi. Nesie vinu za jej smrť?

Bratia Dardennovci prichádzajú s príbehom mladej lekárky.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop