POVIEDKA: Katarína Pivarčiová - Slovenský Stalingrad

Štvrtou finálovou poviedkou v súťaži Cena Fantázie 2012 je text Kataríny Pivarčiovej. Prečítajte si ho, porovnajte s ostatnými a od soboty 6. októbra rozhodnite o víťazovi v online hlasovaní.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu

Jolana stála nad rezkým potokom a umývala si stehná. Farebnú sukňu mala vyviazanú okolo pása. Voda z Hrona mrazila. Triasla sa, špliechala na seba vodu. Nakoniec, keď samú seba presvedčila, že si už na ten chlad dostatočne privykla, si čupla. Ponorila do vody svoje rozhorúčené lono, udusila výkrik. Strčila ruku medzi nohy a snažila sa odtiaľ dostať všetko lepkavé semeno, ktoré jej tam zanechal ten slizký gádžo. Vedela však, že ak by Panenka Mária chcela, aby po svete behal ďalší bastard, ani týždeň drhnutia oceľovou kefou by počatiu nezabránilo.

Vstala, vydriapala sa z koryta, upravila si sukňu. Okolo hlavy si uviazala farebnú šatku, aby jej nik nevidel do tváre. Otočila sa, vydala sa popri prameni naspäť do dediny. Dedina bola ľudoprázdna. Všetci boli na futbale. Napriek tomu si nedovolila prejsť hlavnou ulicou. Odpojila sa od potoka a vyšla na lúku a popri plotoch kráčala cez pole. Vošla do brány z orechového dreva. Dvere zavŕzgali a jej sa otvoril výhľad na najväčší dvor v dedine. Na konci stál rozľahlý jednoposchodový dom. Viedla k nemu štrková cesta. Popri nej rástli zemiaky. Každým dňom sa budú zbierať. A Jolana vedela, že sa na tom riadne namaká. Po pravej strane bola maštaľ pre prasce a kozy. Naľavo bol kurník.

Nedeľné ticho prerušili kostolné zvony. Zvonili naliehavo. Žiadne rutinné pozývanie na raňajšiu omšu, žiaden umieráčik. Zvonili na poplach. Psy z celej dediny sa rozštekali. Začula prvé výkriky. Pozrela sa smerom ku kostolu, nevidela nič podozrivé. Potom ešte raz otvorila dvere, otočila sa smerom na Vernár. Augustové slnko jej svietilo do očí, zaclonila si ich dlaňou.

K dedine sa blížilo temné mračno. Dole svahom od Besníka sa ako had plazil zástup ľudí. Jolana aj na tú diaľku dokázala rozoznať, že na nich tiahne obrovská armáda. Popri pešiakoch, ktorí v rukách niesli pušky, sa dole kopcom trmácali aj autá. Jolana už pár áut v živote videla. Väčšinou patrili slovenskej armáde, na strednom Slovensku nebolo veľa pánkov, ktorí by si mohli dovoliť vlastné. V živote však nevidela tú obrovskú plechovú opachu, ktorá podskakovala na kameňoch. Počula o nej. Vedela, že armáda vlastní pár tankov. Vedela však, že tento nebol slovenský. V rozhlase vraveli, že Nemci postupujú od Popradu do Bystrice, krvavo potláčajú národné povstanie. Do Telgártu vstupovala nemecká armáda.

Des jej zvieral hrdlo, nemohla pregĺgať. Oči nespúšťala z Nemcov. Od susedov začula hysterické výkriky. Zvony stále hučali. A jej sa na okamih zazdalo, že armáda sa zachvela. Ako keď sa chveje vzduch nad rozpáleným ohniskom. Jolana sa rozbehla k domu. Nemohla pripustiť, aby ju ktokoľvek videl. Celá dedina bola na nohách, všetci chceli na vlastné oči vidieť pohromu, čo sa na nich valila. Jolana sa potrebovala ukryť, nemohli ju zbadať. Nemohlo sa jej stať to, čo jej rodine.

Ukryla sa v tieni jedného z najväčších domov v dedine. Jeho majiteľ, Imro Škvarka, bohatý až hrôza, starý mládenec, ktorého sa snažila uloviť celá dedina. Jolana nakukla cez okno, Imro ležal rozvalený na diváne. Riedke hnedé vlasy sa mu lepili na čelo. Aj cez sklá počula, ako chrápe. Sliny mu tiekli po brade. Cez bedrá mal prehodenú deku. Nepohol sa odkedy odišla k potoku, zmyť si z tela jeho pot a pach.

Z parapety viseli na tenkých motúzoch bylinky. Jolana sa zohla a vzala do rúk jeden zo zväzkov. Vytrhla z neho pár modrých kvietkov. Nevädza. Zbieraná na Jána. Požmolila si ju v rukách, napľula si do dlaní. Zmiešala kvety s tekutinou.

„Čarav tro voďori, Mária. Mi jel niči avel toro.“

Zodvihla zmes k tvári a natrela si ju na oči. Jej babička ju to učila. Nevädza zlepšuje zrak, núti vás vidieť veci také, aké sú. Jolana pozrela na kopec a to, čo videla, ju znepokojilo ešte viac. Nevidela viac veľkú armádu. Žiadne tanky, guľomety. Iba obyčajní pešiaci. Nebolo ich viac ako dvesto. Na juhu v lesoch bola desaťnásobne väčšia partizánska armáda. Napriek tomu, Slováci budú pravdepodobne rozprášení po všetkých telgártskych chotároch. Nemajú totiž nikoho, kto by dokázal obalamutiť myseľ nepriateľa. Nikoho, kto ovláda prírodné živly. Slováci nemajú v armáde žiadneho vražuna.

Jolana zahrešila. Šplechla si do tváre kúsok dažďovej vody, aby z tváre zmyla nevädzu. Vbehla do domu. Museli sa schovať.

Imro stále spal. Jolana mu nevenovala ani jeden pohľad. Vbehla do kúpeľne. Odtiahla záves. Za ním boli schované schody do pôjda. Vybehla po nich dohora.

Na povale vládlo prítmie. Jediným zdrojom svetla bolo drobné okienko. V lúčoch slnka tancovali chumáčiky prachu. Na osvetlenej časti dlážky bol položený matrac. Na ňom driemal šedivejúci chlap. Bol vychudnutý na kosť, odetý v jednoduchých ľanových nohaviciach a špinavej košeli. Časť tela mal prikrytú zatuchnutou dekou. Vlasy mal zanedbané a dlhé. Jolana vedela, že jednoducho nemal čas si ich ostrihať. Už tri roky sa ukrývali. U Imra boli pol roka. Nikto ich tak dlho nestrpel. Jolana však za úkryt platila tvrdo a so železnou pravidelnosťou.

Phuro niečo zamrmlal, prehodil sa na druhý bok. Deka mu skĺzla z boku. Jolana videla, že ľavú nohavicu má ukončenú uzlíkom

Kľakla si k nemu, podlaha pod ňou zanariekala. Zatriasla mu plecom. Muž otvoril oči. Keď rozoznal jej tvár, nežne sa usmial.

„Phuro! Nemci...“

Vymrštil sa do sedu. Položil jej ruku na ústa.

„Dohodli sme sa, že nebudeš hovoriť cigánsky. Je to nebezpečné.“

„Nik nás nepočuje, dedko. Sme tu sami.“

„Nikdy nevieš, kto načúva.“

„Každý, kto na mňa pozrie, vidí, že som cigánka. Nemusí ma počuť.“

„Na konci leta sú všetky ženy čierne.“

„Nemci majú vražuna... Bosoráka. Prepáč, myslela som bosoráka.“

Dedo sa nahol k oknu, vykukol von. Jolana chytila jeho ruku. Vonku zavládol zmätok. Chlapi kráčali dedinou na juh. Pár ich malo cez plece prehodenú guľovnicu.

„Uteč.“

„Nenechám ťa tu.“

„Ublížia ti.“

Dievča pokrútilo hlavou, v očiach sa jej zaleskli slzy. Phuro chytil jej tvár do dlaní, pohladkal ju po líčku.

„Ukryjeme sa. Gádžo nás neprezradí.“

Nedokázala sa ubrániť. Hlas sa jej triasol.

Od dverí sa ozvalo vŕzganie trámov. Phuro sa obzrel. Zo schodiska vykukla Škvarkova hlava. Plecia mal stále holé.

„Mýliš sa, Jola. Nemám voči vám žiadne záväzky. Zmiznite.“

Jolana cítila, ako jej žalúdok klesol až kdesi ku kolenám.

„Nie,“ šepla a v jej slovách bola ukrytá tá najhlbšia prosba.

„Nenechám sa kvôli vám zabiť.“

„Prisahal si.“

Imro sa vyšplhal až úplne hore. Jolana videla, že v rukách drží vidly.

„Seriem ti na tvoju prísahu, špina. Dal som vám dosť. Pakuj sa odtiaľto.“

„Nedal si mi to, čo si sľúbil. Ochranu pred Nemcami.“

Imro sa rozrehotal. Chvíľu mu trvalo, kým nabral dych. Odstúpil od dverí, namieril na ňu vidly.

„Dievča zlaté, bol by som ti sľúbil aj palác celý zo zlata, len aby som sa ti dostal pod sukňu. Kráčaj, kým ťa neprekolem.“

Jolana si odpľula do prachu. Zohla sa k dedkovi, chytila ho za plecia, pomohla mu na nohu. Oprel sa o ňu, opatrne skákal vedľa nej.

„Držím ťa.“

Pred dierou v povale ostali bezradne stáť. Pred pár mesiacmi Phurovi pomohol Imro. Odvtedy sa dedo z povaly nepohol. Jolana sa pozrela Imrichovým smerom. Ten sa tváril, že ju nevidí. Sústredene si vidlami vyšpáraval špinu spod nechtov.

„Mám ťa držať?“

„Nie. Zvládnem to. Stále mám ruky kováča.“

Phuro položil zdravú nohu na prvý stupienok. Rukami sa chytil dreveného okraja. Jolana mu obe ruky prikryla a držala. Dedo sa na ňu s vďakou usmial. Zaprel sa a zdravú nohu, spustil o stupienok nižšie.

„Pôjde to.“

Jolana sa usmiala. Phuro pokračoval ďalej, Jolana ho držala. Nakoniec sa jeho hlava stratila. A on sa rukami držal prvého stupienka. Mal za sebou polovicu. Jolana ho pustila, oči z neho však nespúšťala. Snažila sa nevšímať si pot na jeho čele.

Imro, nevidený, nepočutý, nemohol odtrhnúť zrak z jej zadku, ktorý sa k nemu ladne vykláňal, priam prosil, aby ešte aspoň raz, naposledy, spoznal všetky jeho zákutia.

Phuro sa nakoniec v kúpeľni bezpečne postavil . Jolana sa chcela vyrovnať, zliezť za ním. Imro ju uštipol na zadku. Jolana vyskočila ako zmija a strelila mu takú facku, že sa mu hlava dvakrát otočila.

Imro sa rozbesnel.

„Beštia,“ zajačal.

Pustil vidly. Chytil jej obe zápästia do ľavej ruku. Pravačku zovrel v päsť. Rozohnal sa a nešetrne chlapským spôsobom jej dal ranu. Jolana klesla na kolená, dezorientovaná.

„Doteraz som sa ti nebridil, čo? Za krajec chleba si mi ochotne podržala.“

Jolana sa zmietala, chcela uniknúť z jeho drvivého zovretia.

„Pusti,“ prosila.

„Ó, panička je fajnová. Ako chceš. “

Imro ju postrčil. Jolana stratila rovnováhu. Imro sa napriahol, kopol ju do žalúdka. Vzal do rúk vidly, zahnal sa. Jolana si zakryla rukami tvár.

„Prosím.“

Imro v poslednej chvíli zbrzdil úder. Dva hroty prerezali jemnú kožu na Jolaninom štíhlom krku.

„Ak ťa ešte raz uvidím, nezaváham.“

Jolana z neho nespustila zrak. Poslepiačky cúvala v dverám. Spustila dole nohu, podľa hmatu našla prvú priečku. Nohy sa jej triasli, stratila cit v rukách. Žalúdok ju bolel od kopancov. Urobila šesť krokov. Podlomili sa jej kolená. Nedokázala sa udržať. Snažila sa pribrzdiť svoj pád rukami. Dopadla na zem. Bolesť brucha viac nevnímala. Prehlušila ju bolesť spálených rúk. Phuro jej podal vedro plné lahodne studenej vody. Jolana do neho strčila ruky a s úľavou vydýchla.

„Poďme,“ povedal dedko a pohladil ju po čiernych vlasoch.

Jolana prikývla, chytila ho okolo pása. Zastavila sa v obývačke. Z levandulového srdiečka vytiahla ihlu a niť. Phuro sa na ňu díval a obočie mu vyskočilo až kdesi k ofine.

Dedka posadila na stolček v maštali. Ledva lapal po dychu.

„Počkaj tu.“

„Naker oda, Jolka.“

Jolana vzala do ruky dedkovu dlaň, pobozkala ju.

„Musím to urobiť.

***

Ruky jej pulzovali bolesťou. Ponorila ich do vedra s dažďovou vodou. Sadla si k nemu, položila hlavu na jeho okraj. Dívala sa do kalnej vody.

Bola len jedna možnosť. Ak sa s chromým starcom nechcela túlať po horách. Tá možnosť sa jej nepáčila.

Z domu začula Imrove nadávky. Musela vstať.

Vošla do ohrady pre sliepky. Väčšina sa ukrývala pred horúcimi lúčmi slnka. Len kohút, hrdý a arogantný, si vykračoval po udupanej zemi s našuchoreným chvostom. Jolana sa prikrčila, priblížila sa k nemu. Kohút pred ňou cúvol, nedôverčivo sa na ňu díval. Jolana po ňom skočila, chytila ho za nohy. Priviazala ho na špagát, na ktorom viseli kusy látky, aby vystrašili vrabce. Vytiahla ihlu a niť.

„Mangav tut, o bašno, an o jakha. Me kamev visariben.“

Zabodla mu ihlu do viečka. Začala šiť.

***

Na jazyku cítila med. Nedokázala ovládnuť chvenie. Nevedela, ako sa volá, kde sa nachádza. Nevedela, či žije ešte stále v minulosti, alebo už prišla tá dlho vysnívaná budúcnosť. Jediné, čo videla, boli listy akéhosi stromy povievajúce vo vetre a lúče slnka, ktoré cez ne prenikali a oslepovali ju. Chcela sa pohnúť, ale jej údy boli ťažké ako zo železa. A tak ostala ležať a užívala si silu okamihu.

Kamav tut.“

Otočila sa za hlasom a zbadala unavené čierne oči. Hej. Už vedela, kde je. Chytila ho za nos, len aby sa uistila, že je skutočný. Zasmial sa. Sýtym, iskrivým hlasom. Najlepší spevák, tanečník. Milenec.

Pobozkal ju a ona sa tešila, že ho nemusela očarovať, aby ho získala. Žiadne bosorácke rituály, žiadna krv z jej lona, ako ju to učila jej stará mater. Prišiel za ňou sám a jeho náklonnosť bola skutočná.

Uvelebila sa pod jeho pazuchou. Omámene vdychovala mužný pach jeho potu. Užívala si deň.

Z driemot ju prebrali výstrely. Posadila sa. Jankus si zapínal košeľu, Jolana obdivovala jeho bronzové telo. Vstala.

Užar!“ povedal Jankus.

Krútila hlavou. Nie, nemohla zostať. Navliekla si sukňu. Urobila krok k nemu. Chytil ju za lakeť, zatriasol ňou.

Na. Tu budeš v bezpečí.“

Jolana sa naňho vystrašene pozerala. Jankusov výraz bol neoblomný. Odstrčil ju. Spadla na zem, na ruke jej ostali odtlačky jeho prstov. Dívala sa za jeho postavou miznúcou v lese. Keď si už bola istá, že na ňu nedovidí, vydala sa za ním.

Kohút sa metal ako šialený. Udieral do nej krídlami. Jolana vedela, že plače, prosí o milosť. Šila ďalej, vyhýbala sa samotným očiam. Zošívala len viečka. Zošívala ich tak, aby sa už nikdy nemohli otvoriť.

Keď zošila prvé, z domu sa ozval rev. Nedokázala zabrániť drobnému úškrnu, aby sa zjavil na jej tvári.

„Tak si to zhrňme gádžo...“

Jolana stála v obývačke, z očí jej sršal hnev.

„Buď nás ukryješ, alebo už nikdy nebudeš vidieť.“

Imro ležal schúlený na koberci, nevidomé oči upieral Jolaniným smerom. Cigánka sa k nemu priblížila. Predklonila sa a celou silou ho kopla do brucha. Imro sa pretočil na chrbát a začal nariekať.

„Hovor!“

„Ukryjem,“ vypľuje Imro z posledných síl.

Konáre stromov ju šľahali do tváre, vysoké trávy jej dráždili holé nohy. Napriek tomu nespomalila. Vybehla na lúku. Keď však zbadala, čo sa deje, zacúvala naspäť.

Cigáni žili vždy mimo mesta. Takisto Jolanina rodina žila kúsok od Rožňavy. V štyroch drevených domcoch, so súhlasom miestnych obyvateľov.

Pred ich chalupou stál Nemec, na hrudi mal množstvo vyznamenaní. Za ním stáli traja ozbrojení chlapi.

Sprechen sie deutsch?” spýtal sa ten s najvyššou hodnosťou.

Phuro, ktorý ako hlava rodiny stál najbližšie pri nich, len bezradne krútil hlavou.

Beszél magyarul?”

Slovensky?”

Phuro sa usmial a prikývol.

Áno.”

Podľa najnovšej vyhlášky majú byť všetci nepracujúci Cigáni odvedení do pracovných táborov.”

U nás pracujeme všetci.”

Veliteľ sa len uškrnul, Jolana aj na tú diaľku zahliadla jeho žlté zuby. Nepáčil sa jej. Ježili sa jej z neho chlpy na krku. Takisto mladí chlapci, jeho sprievod, si od neho držali bezpečný odstup. Chlapec mu chcel preložiť Phurove slová, veliteľ odmietavo pokrútil hlavou.

Ja rozumiem,” povedal veliteľ so silným prízvukom.

Ľudia z mesta vravia, že pracuješ iba ty. Ostatní kradnú a žobrú.”

Moji synovia sú muzikanti.”

To nie je práca.”

Veliteľ uprel zrak na Jolaninu starú mať. Jolane sa zdalo, že ju hodnotí, skúma.

Richtárova žena vravela, že jej krave skyslo mlieko. Bola si to ty?”

Stará mama sklopila zrak, phuro dad sa na silu zasmial.

My veríme v Panenku Máriu a Ježiška. Bosoráctva už nie sú, pane.”

Veliteľ sa zadúšal smiechom. Predklonil sa, búchal si po kolenách. Náhle sa napriamil, v jeho očiach nezostal ani kúsok radosti. Zodvihol ruku,ukazovák namieril na phura.

Ako mi potom vysvetlíš toto?”

Phuro chrčal, z úst mu vyliezali sliny. Visel pol metra nad zemou, hrdlo mu zvieralo neviditeľné lano. Jej Jankus bol najpohotovejší. Chytil ho zospodu za nohy. Zdalo sa, že dedovi sa uľavilo.

Jolane na okamih prestalo biť srdce. V živote už videla kúzla, sama dokázala zaklínať a predpovedať budúcnosť. Jej čary však vychádzali z prírody, vždy o ne musela žiadať a prinášať obete, aby jej duchovia vyhoveli. Ešte nikdy nevidela človeka s takou neobmedzenou mocou. Pritisla sa bližšie k stromu. V mysli sa jej zhmotnilo jediné slovo. Vražun. Mala strach.

Nič sa mu nestane. Poďte so mnou,”zahučal.

Vojaci okolo neho sa prebrali zo šoku. Rozostúpili sa a začali cigánov zháňať dokopy ako dobytok. Nikto sa nebránil. Nikto nespúšťal oči z modrajúceho phura. Jolana však mala oči len pre phuri daj, starú mať. Tá hladila ich starú suku Dragu a niečo jej šepkala do ucha. Draga počúvala, v jej múdrych očiach bolo vidieť porozumenie. Po chvíľke sa Draga prikrčila a nenápadne sa plazila smerom k veliteľovi. Obratne sa vyhýbala všetkým splašeným nohám. Prišla až k nemu, sklonila hlavu k zemi a skočila.

Vražuno zajačal. Pes sa mu zahryzol do slabín. Na okamih bol stratený, len sa bezmocne metal a kričal. Stratil moc nad phurom. Ten dopadol na zem. Jolana až k lesu počula praskot jeho kostí. Vražuno sa po chvíľke spamätal. Chytil Dragu za hlavu a snažil sa ju odtrhnúť. Jeden z vojakov pribehol a tresol psa po hlave. Draga sa skotúľala na zem. Okamžite však vyskočila a opäť sa vrhla na vražuna. Tentokrát sa mu zahryzla do lýtka. Vražuno do nej kopol voľnou nohou. Draga však nepustila. Vojak vytiahol nôž. Začal do nej bodať. Draga sa ešte viac rozzúrila, začala z neho odtrhávať kusy mäsa. Vražuno vytiahol revolver, strelil Drage do hlavy. Mala byť mŕtva. Jolana vedela, že je mŕtva. Napriek tomu stále zúrivo visela na vražunovej nohe. Vtedy to bosorák pochopil. Namieril zbraň na phuri daj. Trikrát vystrelil a žena sa zosunula na zem. Draga posledný raz zavila a nasledovala svoju pani. Osadou sa ozval nárek žien. Jolana sa rozplakala.

„Na známosť sa dáva, že nemecká armáda sa usídlila pod železničným tunelom. Každý občan je povinný poskytnúť armáde periny, duchny, vankúše a proviant.”

Jolana utekala lúkou, v zástere niesla všetku nevädzu, ktorú našla medzi bylinkami. Mierila k Chmaroške. Podľa toho, čo sa šepkalo, práve tam sa mala ukrývať povstalecká armáda. Slnko sa skláňalo k obzoru.

Zdiaľky sledovala nemeckú armádu. Muži posedávali okolo telgártskeho tunela. Niektorí si niesli na pleciach periny. Pár sa ich ukrývalo pre slnečnými lúčmi v tmavom tuneli. Snažila sa rozoznať vražuna. Bola však príliš ďaleko. Kráčala ďalej, do chrbta ju pálilo slnko. Nikde ani živej duše.

Konečne zbadala viadukt. Cítila rešpekt k tomuto dielu ľudských rúk. Pri pohľade na kamennú krásu si vždy uvedomila vlastnú smrteľnosť. Nad dolinou sa týčilo osem masívnych výklenkov, ktoré bez problémov udržali akýkoľvek vlak. Na druhej strane, vždy jej bolo tak trochu smutno, že toto miesto už nikdy nebude také, aké ho vídavala, keď bola úplne maličká. Nepoškvrnené rukou človeka. Také, aké ho Boh stvoril.

Pod viaduktom sa hmýrila povstalecká armáda. Už z diaľky sa dala vybadať panika. Počtom tú nemeckú prevyšovala možno aj desaťkrát. Oni to bohužiaľ nevedeli. Špehovia im určite hlásili, že pod telgárstskym viaduktom je armáda, ktorá sa im v sile minimálne vyrovná. Jolana videla guľomety, delá, dokonca aj tank.

Vošla do táboriska. Medzi chlapmi boli mladíci v uniformách, chlapi z okolitých dedín a mlčanliví partizáni. Práve oni si pritiahli celú jej pozornosť. Cítila na sebe ich lačné oči. Potichu si čosi šepkali pri ohni, zdalo sa, že sú pokojní. Nezasiahnutí panikou zvyšku tábora.

Jolana kývla na najbližšieho chlapca.

„Kde máte veliteľa?”

Mladý muž jej hlavou naznačil smer. Jolana sa vydala tým smerom. Prišla k jedinému stanu v okolí. Vošla doň.

Vnútri sedel zlomený muž. Rozvalený na zemi, hlavu medzi nohami, ruky v zúfalstve trhali trávu pod ním. Jolana sa k nemu priblížila ako k ranenému zvieraťu. Čupla si k nemu a dotkla sa jeho chrbta. Veliteľ prekvapene zodvihol hlavu.

„Čo... Kto si?”

„Prišla som ti pomôcť.”

„Mne už nik nepomôže,” zanariekal a opäť vopchal hlavu medzi stehná.

Jolana si zo zástery vytiahla malú fľaštičku s červenou tekutinou.

„Oda hin mire,” šepla a vyliala mu krv za krk.

Muž pohoršene zodvihol hlavu. Keď mu však padol zrak na Jolanu, na perách sa mu objavil jemný úsmev.

„Neboj sa. Ja sa o teba postarám,” povedala Jolana.

Otvorila náruč a on sa do nej s radosťou zaboril. Ako keď dieťa prijíma vrúcne objatia svojej mamy a vie, že všetko bude dobré. Dýchal do jej mäkkých pŕs a vedel, že odtiaľto už nikdy nechce odísť. Stratil pojem o čase.

Keď sa opäť prebral k životu, prvé, čo zbadal, boli jej vlasy. Leskli sa v mihotavom plameni sviečok. Miešala nejakú tekutinu v plytkej miske. Oprel sa o lakte, mal na jazyku otázku, kto je a čo robí v jeho stane. Vtom si však spomenul, prečo je v ňom on a vnútro mu zaplavila hrôza. Nemohol byť zodpovedný za smrť toľkých mladých ľudí, nemohol ich všetkých nechať umrieť.

Jolana si všimla jeho narastajúcu paniku. Pribehla k nemu, priložila mu k ústam misku.

„Je to odvar z makovíc. Pomôže ti upokojiť sa.”

Pokrútil hlavou.

„Kto si?” spýtal sa.

„Jolana,” povedala cigánka a položila misku na zem, „Pomôžem ti. Spoločne Nemcov pomelieme na fašírky.”

„Ako by si už len ty mohla pomôcť,” zašepkal muž a zúfalo si prehrabol vlasy.

„Ako sa voláš, mladý pán?”

„Sadovský. Ernest.”

„Ernest, napi sa a uvidíš.”

Ernest chytil do ruky misku, napil sa podozrivej tekutiny. Stiekla mu dole krkom a on okamžite ucítil pokoj rozlievajúci sa telom. Chvíľu len tak sedeli, hľadeli do ohňa. Potom ho Jolana chytila za lakeť.

„Mal by si sa ísť ukázať. Nech vidia, že si v poriadku.”

Ernest opustil stan. Jolana chytila do rúk misku s vývarom. Vypila ju do dna.

Nezostal tam už nik. Len phuro a vražun. Vražun prešiel k phuri daj, naklonil sa k nej.

Bola to silný bosorka,” povedal úctivo.

Jemne sa dotkol jej pier. Otvoril ich. Vytiahol jazyk, skúseným pohybom noža ho odrezal.

Gib mir deine Macht,” povedal a prehltol ho.

Jolana ostala cez noc u Ernesta. Snažila sa udržať jeho myseľ príčetnú. Vedela, že bojuje proti veterným mlynom. Jeho telom sa šíril strach a ona vedela, že nie je prirodzený. Vedela, že za to mohol vražuno. Cítila jeho prsty všade okolo. Armáda mala nízku morálku, chlapi sa pasovali medzi sebou. Keď sa šla večer vycikať, videla mnohých silných chlapov v predklone. Lesom sa šíril zápach zvratkov.

Sadla si vedľa neho, Ernest na ňu uprel mútne oči.

„Tak povedz, cigánka, aké kúzlo si to na mňa použila dnes večer?”

Jolana sa zasmiala.

„To nechceš vedieť.”

Ernest sa na ňu pozrel so zdvihnutým obočím.

„Vrav. Nebudem sa hnevať.”

Jolana položila dlane na zem, zvodne sa k nemu priplazila.

„Vyliala som na teba krv z môjho lona, aby si sa do mňa vášnivo zaľúbil.”

Ernest sa rozosmial.

„Bohvieako to na teba nefunguje,” povedala Jolana sklamane a dosadla na päty.

Ernest ju pohladil po tvári.

„Nie, krásna cigánka. Tvoje čary na mňa nefungujú,pretože ja už zaľúbený som. Dokonca do dvoch dievčat. Ty sa už do môjho srdca jednoducho nezmestíš.”

Otočil sa, otvoril brašňu a vytiahol z nej malý pokrčený obrázok.

„Anička. Moja dcérka.”

Jolana sa dívala na malé dievčatko. Potom jej zrak preskočil na tvár pyšného otca a zaprisahala sa, že mu nedovolí umrieť.

„Ináč, to s tou krvou je riadne nechutné. Už mi to, prosím, viac nerob.”

V pondelok ich zobudilo nádherné ráno a rota nadporučíka Miňka o sile stodvadsiatich mužov. To zdvihlo chlapom náladu.

„Poď so mnou.”

Jolana chytila Ernesta za ruku a viedla ho na viadukt. Prešli lesíkom a zastali nad údolím, v ktorom bola usídlená monumentálna nemecká armáda. Ernest sa opäť začal triasť. Jolana vytiahla zo zástery nevädzu, požmolila ju v dlaniach, napľula na ňu.

„Ukáž.”

„Čo s tým chceš...”

Jolana mu zmes rozotrela po tvári.

„Fuj, už s tým prestať.”

Ernest sa odtiahol.

„Dívaj sa,” povedala Jolana a ukázala rukou na Besník.

Ernest sa prekrižoval. V údolí bola hŕstka chlapov.

„Čo sú toto za čary...”

„Majú so sebou vražuna, bosoráka, vaším jazykom. Je nebezpečnejší ako tisícky mužov, ako stovky tankov.”

„Vieš s ním niečo urobiť?”

„Stačí jedna dobre mierená guľka a je po probléme.”

„Fajn. Keď sa zotmie, zaútočíme.”

A Jolana bola všetko možné, len nie šťastná.

Phuro bol jediný, koho neodviedli. Jediný, ktorý mal podľa vražuna skutočnú robotu. Nechal ho ležať bez pomoci uprostred osady. S nohou v podivuhodnom uhle a s mŕtvou ženou po boku. Keď konečne odišli, Jolana bežala za ním. Phuro plakal od šťastia, keď ju videl. Stískal ju, bozkával na líčka, šťastný, že neostal sám. Ošetrila mu rany, ako najlepšie vedela. Nikdy sa nepriznala, že videla, čo sa stalo. Že bola len pár metrov od nich. Ukrytá za stromami a nepomohla im. Neurobila nič.

Kým strážili starú matku, hodovali a plakali nad jej telom, prisahala, že sa pomstí. Že sa naučí rozpoznávať každú bylinku, každý strom. A keď znovu uvidí vražuna, tak sa pomstí.

Po troch dňoch sa phurova otvorená zlomenina zapálila. A Jolana mu nohu odrezala.

Jolana Ernestovi podala šálku makového vývaru.

„Som z toho len oťapený. Myslím, že už to nepotrebujem.”

„To je posledný. Viac maku nemám. Daj si ho predtým, než vydáš rozkazy.”

Ernest prikývol, vypil šálku a pobral sa k chlapom.

Jolana ho sledovala so zväčšujúcimi sa výčitkami svedomia. Ernest začal pred chlapmi bláboliť, až napokon ho konská dávka ópia poslala k zemi. Chlapi sa schuti zasmiali, zobrali ho za ruky a nohy a hodili naspäť do stanu. Medzi chlapmi sa začalo šepkať, že nový kapitán je na ceste.

Jolana vyliezala na viadukt a čakala na nového kapitána. Ani nie za dve hodiny pod mostom zastalo vojenské auto. Vystúpil z neho plešatý chlap. Ráznym krokom podišiel k zoradenému mužstvo.

„Podajte hlásenie.”

„Nemci sú od nás kilometer na východ. Priezkumníci hlásia, že ich je okolo tritisíc, obsadili Telgárt. My máme k dipspozícii dvetisíc mužov, pane.”

„Kde je veliteľ?”

„Vo svojom stane. Nezvládol situáciu, pane.”

„Odkiaľ je vidno Nemcov?”

„Z viaduktu, pane.”

„Máte nejakých zajatcov?”

„Áno, pane.”

„Priveďte ich za mnou hore.

Jolana sa stratila v tieňoch, kapitán si ju nevšimol. Po špičkách ho nasledovala. Zastal na okraji kopca, díval sa na údolie. Vedela, že vidí obrovskú nemeckú armádu. Práve sa odhodlala ponúknuť mu nevädzový odvar, keď mu vojaci dovliekli dvoch zajatých Nemcov.

„Kapitán Stanek.”

„Ďakujem, môžete ísť.”

Vojaci sa stratili v húštine a Stanek sa zohol k Nemcom.

„Wie viele Soldaten sind da unten?”

„Dreitausend.”

„Sie liegen.”

Stanek vytiahol z vrecka nejaké tenké drievko. Jolane sa zdalo, že je to ceruzka. Nemci mali spútané ruky, chytil za zápästie jedného z nich. Pod nechet prostredníka mu zapichol drevo. Z Nemca sa vydral šialený rev.

„Wie viele Soldaten sind da unten?” spýtal sa Stanek znova.

„Zweihundert.”

„Dankeschon.”

Stanek sa usmial a pokračoval v mučení. Jolana sa vyparila.

Ernest sa prebral, chvíľu omámene čumel na Jolanu. Keď konečne rozpoznal jej tvár, vymrštil sa do sedu a nešetrne ju chytil za ruku.

„Čo si mi to dala?”

Jolana zakňučala od bolesti, Ernest ju pustil. Jolana si spálenú dlaň pritisla k prsiam.

„Dokážeš robiť zázraky a ruku si vyliečiť nevieš.”

Vzal do rúk príručnú lekárničku, otvoril obväzy a začal jej obväzovať dlane.

„Tak hovor.”

„Prišiel nový kapitán. Ján Stanek.”

„Poznám to meno. Vraj je to tvrdý chlap.”

„Vyzerá to tak. Má veľmi účinné metódy.”

Ernest uviaže uzol na ľavej ruke, chytí pravú a pustí sa do viazania.

„Prečo si ma priotrávila?”

„Potrebujem tvoju pomoc a ako veliteľ by si mi veľmi nepomohol.”

„Zničíš mi kariéru,” zastoná Ernest.

„Ale spoločne zachránime povstanie.”

V utorok nadránom, skôr než vyšlo slnko, na vyľudnený Telgárt zaútočili povstalci. Jolana posledné hodiny strávila pri prameni Hrona. Nahá vystavovala svoje telo silám mesiaca a moci vody. Ležala vo svite splnu, máčala sa v priezračnej vode. Modlila sa tie najvrúcnejšie modlitby. Vzývala Panenku Máriu. Ernest stál pri nej a snažil sa nedívať. Po chvíľke sa niekam vyparil.

Keď dal Stanek povel k útoku, mesiac ukrývali ťažké mraky. Kráľovú hoľu zahalila nepreniknuteľná tma. Jolana vstala z potoka, celá uzimená. Ernest je podal svoj kabát.

Natiahol ruku k tmavým nebesám.

„To ty?”

„Kdeže. Ja som len pokorne žiadala a moje prosby boli vyslyšané.”

Jolana uprela zrak smerom k Telgártu. Povstalci obišli nemeckú armádu a rozhodli sa zaútočiť z juhu. Dedinou sa rozoznel zvon. Nemci si armádu všimli neskoro. Delostrelectvo začalo páliť a svet sa otriasal v základoch. Od telgárstkeho tunela zrazu vyletela ozrutná delová guľa a padla priamo do tylu povstalcov.

„Nemajú mať delá,” zareval na ňu Ernest.

„Vražuno. Musíme ho nájsť.”

„Pri tuneli.”

Jolana prikývla. Ernest sa posadil na bicykel, Jolana si sadla pred neho. Ernest začal šliapať do pedálov. Mesiac sa už vyškriabal spomedzi oblakov a svietil im na cestu.

Nevstúpili do dediny, prešli však okolo nej v bezprostrednej blízkosti. Jolana videla, ako sa pár domov chytilo od vražunovej strely. Zrak upierala na Imrov dom.

„Čo sa deje?”

„Je tam môj phuro. Teda dedko, po slovensky.”

„Vrátime sa preňho.

Jolana prikývla.

„Šigitišagos, paňj,“ šepla ešte.

Dúfala, že to bude stačiť.

Boli už dosť ďaleko od zúriacej bitky, už len pár metrov od tunela. Zosadli z bicykla. Ernest sa pokúšal chytiť dych. Jolana vybehla na vyvýšeninu, odkiaľ bolo najlepšie vidieť dedinu. Požiar sa šíril.

„Pán Ernest Sadovský, ak sa nemýlim.”

Jolana sa otočila. Za Ernestom stál kapitán Stanek a mieril naňho pištoľou.

„Prepáčte, že nepoužívam vašu hodnosť, ale mám taký dojem, že zbeh si to nezaslúži.”

Ernest zodvihol ruky.

„Vy to nechápete.”

„Ale chápem, samozrejme, že chápem. Takisto nenávidím boj. Ale rád sa dívam. A odtiaľto je nádherný výhľad.”

Jolana videla nadšenie v jeho očiach. Díval sa na horiacu dedinu, umierajúcich ľudí a v očiach mal nekonečnú radosť.

„Kto to tam riadi, pane?”

„Teraz to už nepotrebuje žiadne riadenie. Teraz sa už len stačí kochať.”

A skutočne sa kochal. Jeho zrak priťahovala horiaca dedina ako magnet. Ernest vytiahol z puzdra nôž a hodil ho po ňom. Stanek zakvílil, zohol sa k rane. V tej chvíli ho trafil kameň, ktorý po ňom hodila Jolana. Zvalil sa na zem. Jolana zbehla k Ernestovi. Ten práve vyťahoval zo Staneka nožík.

„Na. Radšej si ho vezmi. Aby si po vražunovi nemusela hádzať kamene.”

Jolana prijala nôž. Začal sa hon na bosoráka.

Stál na telgártskom viadukte. Odtiaľ videl celý chotár, obe armády. Jolana okamžite spoznala jeho pokrčenú tvár, kruté pery. Vedela, čo robí. Z každého mŕtveho človeka bral silu. Jolane sa zježili chlpy. Cítila, že je takmer nepremožiteľný.

Pri uchu jej zahučala strela. Inštinktívne sa prikrčila. Vražuno sa zapotácal. Jolana sa obzrela. Ernestovi sa dymilo z pušky.

„Pardon.”

Vražuno sa držal za krvácajúce rameno, utekal k tunelu. Pustili sa za ním.

Ernest zapálil zapalovač. Jeho svetlo odohnalo temnotu v tuneli. Podal ho Jolane. On držal v ruke pušku, ona dýku. Napriek tomu sa cítili zúfalo neozbrojení.

Postupovali opatrne.

Prišli na rázcestie. Tri rovnaké chodby. Len jedna správna.

„Toto nemôže byť pravda,” šepol Ernest.

„Viem,” povedala.

„Už žiadne sliny, prosím.”

„Aj tak by nepomohli.”

Jolana zodvihla hlavu dohora.

„Phurdele balvaj,” vykríkla.

Ernest okamžite zacítil ako sa do neho oprel silný vietor.

„Tadiaľ,” povedala Jolana a ukázala na pravý tunel.

„Dojsc.”

Vietor stíchol a oni sa pobrali ďalej.

Ernest vystrčil ruku a zastavil ju. Z výklenka trčali nohy. Opatrne prešli k nemu. Ernest naňho mieril. Bol rozvalený na tvrdej zemi, ledva dýchal. Držal si pravú ruku, pretekala mu cez ňu krv.

„Si dobrá, bosorka, lepšia ako bola tvoja stará mať.”

„Jolana mu priložila dýku k hrdlu.

„Verím, že tvoj jazyk bude ešte chutnejší.”

Vražuno zmizol. Ozval sa výstrel. Ernest šokovane hľadel na dieru v bruchu.

„Kurva,” zachrapčal a klesol na zem.

Jolana sa snažila zistiť, odkiaľ prišla rana. Vtom však ucítila náraz a stratila vedomie.

Otvorila oči, stál nad ňou, rehotal sa jej do tváre. V jednej ruke držal Ernestov zapaľovač, v druhej nôž.

„Vraj jazyk zo živej bosorky dodá ešte viac moci ako z mŕtvej. Uvidíme.

Natiahol sa k nej, chcel jej otvoriť ústa.

„Šigišagos, ejagh.”

Oheň v jeho rukách vzbĺkol do ohromnej veľkosti. Pustil zapaľovač, bolo však už neskoro. Chytili sa mu vlasy. Zareval a v panike začal behať dookola. Jolana sa s uspokojením dívala na jeho škvariacu sa tvár. Nakoniec spadol na zem a dokonal.

Jolana si uvedomila, že má spútané ruky.

„Ernest? Žiješ?”

Z rohu sa ozvalo zašušťanie látky.

„Len tak-tak,” zašepkal a pustil sa do rozväzovanie povrazov.

Cítila chladné ruky na svojich zápästiach a bol to jeden z najpríjemnejších dotykov, aké kedy zažila.

„To bol riadny ohňostroj, Jolka.”

Vbehla do horiaceho mesta. Zadúšala sa kašľom. Nanič však nedbala, utekala k Imrovmu domu. Uvedomila si, že kráča po členky vo vode. Hron sa vylial. Oheň sa však šíril ďalej.

Pred svojím polozvaleným domom stál Imro a rehlil sa na celé kolo.

„Jola, si tu? Vidíš ako sa ti dedko mení na škvarku? Jola!”

„Som tu,” zašepkala mu do ucha.

Imro sa po nej zahnal. Jola sa poľahky uhla a zabodla mu dýku do krka.

„Preklínam ťa, suka,” zachrapčal a vydýchol naposledy.

Polovica domu sa s rachotom prepadla. Jola sa posadila do vody. Vedela, že už viac nie je nádej.

Ráno ju zastihlo v lese pod Kráľovou hoľou. Tvár mala čiernu od sadzí, šaty potrhané. Zbierala rumanček a snažila sa nemyslieť na phura.

Nemecká armáda bola rozprášená po všetkých kútoch Gregovej doliny. Tí, čo prežili, sa stiahli na Besník. Vojaci ospevovali odvahu statočného generála Staneka. Ľudia z Telgártu však nejasali nad úžasným víťazstvom Slovákov. Ich dedina vyhorela do tla. A Jolana nebola jediná, ktorej milovaní zahynuli v ohnivom pekle. Ak takto chutí víťazstvo, chcela byť navždy porazená.

ico

Cena Fantázie 2012

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované stránke Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 6. októbra 2012 a ukončené v nedeľu 21. októbra 2012. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2012.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. Už aj seniori presadajú do SUV
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  7. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  8. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  9. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 26 312
  2. Ako sme jazdili v socializme 3 043
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 762
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 569
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 418
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 1 186
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 124
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 037
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 999
  10. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 984

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý

Čo sa kachliar z Brdárky naučil od Siouxov.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.

DOMOV

Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.

KOMENTÁRE

Politiku som si predstavovala inak

Dnes je politika, ak poviete, že ubližovať ľuďom pre inakosť nie je v poriadku.

Neprehliadnite tiež

Michal Novinski: Fujara je geniálny nástroj, ale orchestru sa nechce prispôsobiť

Úspešný autor filmovej a divadelnej hudby rozpráva o spolupráci s oscarovým režisérom Janom Svěrákom.

Na Spotify sú rasistické pesničky, začali ich mazať

Spoločnosť si po násilnostiach v Charlotesville uvedomuje svoju zodpovednosť.