Autor Satanských veršov Salman Rushdie: Som spisovateľom na úteku

Urazil moslimov a iránsky vodca nad ním vyhlásil ortieľ smrti. Teraz o živote s krycím menom napísal pamäti.

Známy britsko-indický spisovateľ sa narodil ako jediný syn v rodine právnika a obchodníka Anisa, má tri sestry. Absolvoval anglickú Rugby School, neskôr históriu na univerzite v Cambridgei. Začínal v reklamných agentúrach (Ogilvy), preslávil sa svojím dru(Zdroj: SITA/AP)

Do agentúry spisovateľa Salmana Rushdieho v centre Londýna vchádzam práve v okamihu, keď z nej talianska televízia vlečie kufre, svetlá a kamery. Sotva sa usadím, agentka vystaví na kozubovú rímsu Rushdieho poslednú knihu s čiernou väzbou. Volá sa trošku zvláštne Joseph Anton a zvláštna je tiež.

Britský spisovateľ s indickými koreňmi na šiestich stranách opisuje, ako prežil šestinu života pod iným menom. Po tom, čo vydal svoju knihu Satanské verše, nad ním v roku 1989 vyniesol ajatolláh Chomejní fatvu. Roky skoro nevychádzal z domu a jeho manželstvo sa rozpadalo. Ale teraz si proti mne sadá uvoľnený, ironický spisovateľ. Po chvíli si vyloží nohy na stôl a správa sa, ako keby bol doma. A doma je v poslednom čase najviac v New Yorku. Cíti sa tu bezpečne, i keď krátko po nasledujúcom rozhovore zvýšil Irán odmenu za jeho hlavu na 3,3 milióna dolárov.

Je možné písať v pamätiach absolútnu pravdu?

Nie.

Prečo?

Pred rokmi som na túto tému diskutoval s Doris Lessingovou (nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, pozn. red.). Začínala vtedy písať pamäti a hovorila mi: „Čože, ten prvý diel, ten je malina. Všetci, o ktorých tam píšu, sú už dávno mŕtvi. Ten druhý diel bude oveľa horší.“

Tak podľa čoho ste sa rozhodovali, čo tam dáte a čo už nie?

Jediné pravidlo je inštinkt. Mám hromadu šťavnatých detailov o svojich priateľoch, ktorých som tam nedal, pretože nikam neposúvali môj príbeh. Na druhej strane niektoré veci, ktoré sú citlivé, tam zostali. Bez nich by tie postavy tak nežili a to by bola chyba. Takže som sa snažil vystihnúť ľudí okolo mňa tak, ako by som písal román. Na druhej strane to sú skutoční ľudia a určitá opatrnosť je na mieste. Ale pokiaľ chcete cenzurovať sami seba, tak nepíšte knihy!

Prečo svoje pamäti píšete v tretej osobe?

Pretože je to spôsob, ktorý mi umožnil tú knihu napísať. Keď som ju písal v prvej osobe, tak sa mi nepáčila.

Prečo?

Pretože ma štvalo to večné ja: ja, ja, ja, so mnou, o mne, ja cítim, ja som si myslel, ja som povedal... Tak som to ja zastavil. Skúsil som rozprávať o niekom, kto má moje meno, ale tak, ako keby som to nebol ja. A pomohlo to.

Salman Rushdie musel unikať pred rozsudkom smrti. Fatwa mu zmenila život. Prečítajte si jeho spoveď pre časopis New Yorker.

Koľko z vašich štyroch bývalých manželiek si už tie pamäti prečítalo?

Tá prvá, Clarissa, už nie je živá. Ale Zafar je rád, čo som o jeho matke napísal. Je tam viacej detailov o tom, ako sme sa zoznámili, zamilovali sa a podobne. Pre Zafara asi nebolo ani tak dôležité to, že číta moju knihu, ale že číta príbeh, v ktorom jeho otec rozpráva o jeho matke.

A tie ďalšie ženy?

Hovoril som s Padmou (Rushdieho štvrtá manželka, modelka a herečka Padma Lakshmi, pozn. red.), ktorá vie o všetkom, čo som tam napísal a ktorá ma poprosila, aby som z knižky jednu, dve veci vyhodil. Tak som to urobil. Pamäti čítala i Elizabeth (Rushdieho tretia žena, matka jeho druhého syna Milana, pozn. red.), ktorej sa to páčilo. Napokon, páčiť by sa jej to malo, pretože z nich vychádza dobre. Len na dvoch, troch miestach mi povedala, že sa v tom veľmi nepoznáva.

Teraz už chýba len vaša druhá žena, spisovateľka Marianne Wigginsová.

S Marianne sa nerozprávam.

Tiež priznávate, že po konci vášho štvrtého manželstva s Padmou Lakshmi ste prišli o jednu ilúziu. Stratili ste o ženách už všetky ilúzie?

Nie, to nie. Ako môže človek stratiť všetky ilúzie o ženách? Snažil som sa tým povedal, že nie je veľmi dobré upínať sa na ženu. Spoliehať sa na to, že konečne príde niekto, kto splní vaše sny. Najlepšie je žiť svoj život a ženu doň včleniť. Za to, čo sa stalo medzi mnou a Padmou, si do veľkej miery môžem sám. Náš vzťah som zaťažil bremenom veľkých očakávaní a Padma si jednoducho chcela robiť svoje veci.

Veľké očakávania toho vždy dosť zničia.

Moje deti mi povedali, že mi zakazujú piatykrát sa oženiť (smiech).

Česi si okamžite všimnú, že tam niekoľkokrát píšete o Václavovi Havlovi. Ako ste sa zoznámili?

Prepojil nás môj priateľ Harold Pinter (britský nositeľ Nobelovej ceny, pozn. red.), ktorému Havel napísal, že chce urobiť niečo na moju podporu. Havel prišiel vtedy krátko po svojom zvolení do Británie a snažil sa so mnou stretnúť. Lenže Briti nechceli, aby sme sa stretli a urobili okolo toho humbug. Havel zasa nechcel, aby sme sa stretli na československej ambasáde, pretože bola ešte plná špicľov a stien s odpočúvacími zariadeniami, ktoré nikto nestačil vymeniť. Takže sa v Británii nenašlo jediné miesto, kde by sme sa my dvaja mohli stretnúť. Nakoniec sme si len telefonovali a videli sme sa neskôr, keď som už mohol trošku viac cestovať.

Kedy ste ho videli naposledy?

Asi päť rokov pred jeho smrťou. Vždy sa ku mne správal skvele a veľkoryso. Keď ma druhýkrát pozval do Prahy, uviedli ma do jeho kancelárie, lenže Václav Havel tam nebol. Tak som tam chvíľu čakal sám a potom som pozeral z okna, a zrazu vidím, ako po nádvorí práve prichádza Václav s manželkou. Vtom sa pozrel hore a uvidel ma. Tak som mu mával, ako keby bol som bol prezident ja, a on sa na mňa usmial zdola, akoby bol moja návšteva. Spýtal som sa ho, či ešte niečo píše, a on len smutne krútil hlavou: „Len politické prejavy.“

Vy máte podobnú skúsenosť. Tiež ste sa dostali do úlohy verejnej celebrity, ktorá píše prejavy a angažuje sa.

Ale ja som nikdy neriadil štát. A navyše som si našiel spôsob, ako písať ďalej v čase fatvy. Myslím, že aj keby ste o mojom živote nevedeli nič a čítali len moje knihy, nevideli by ste veľký zlom v roku 1989. Som pyšný, že som neprestal byť spisovateľom, ktorým som bol vždy. Ale bola to ťažká úloha.

A čo na nej bolo to najťažšie?

Tá noc, keď som si myslel, že zabili môjho syna a moju bývalú ženu. Volal som im v dohodnutom čase, ale nikto to nebral. A tak mi polícia povedala, že sú tam otvorené dvere a svieti sa tam. Lenže policajti si splietli dom. Než zistili, že sú Zafar s Clarissou v poriadku, uplynulo niekoľko hodín. A to boli tie najhoršie hodiny môjho života.

Vy ste v tom čase menili často bydlisko. Koľkokrát ste sa museli sťahovať?

Boli časy, keď som sa sťahoval každý týždeň či štrnásť dní, a keď som niekde zostal mesiac, bol to už luxus. Priatelia mi požičiavali byty a domy a takto to šlo skoro rok a pol, než som konečne mohol trochu zakotviť. Je to dosť vyčerpávajúce, keď neviete, kde budete spať budúci týždeň. A navyše som tie byty ani nezháňal ja, vždy ich vybavovali moji známi.

Píšete, že vo vašich spomienkach chýba ochranka, všetci tí policajti, ktorí sa okolo vás motali. Vyhodili ste ich?

Áno, bol to určitý mechanizmus. Keď sa o tom čase bavím so svojimi priateľmi, je ochranka prvou vecou, na ktorú si spomeniem. Keď som mal niekam prísť, tak tam vždy vyrazil ozbrojený policajt najmenej hodinu vopred a skontroloval všetky východy a okná a zatiahol záclony... Takže si to priatelia vybavujú dosť živo. Kdeže, ja si to nepamätám vôbec, doslova som vymazal pásku.

Mnohých priateľov vraj vaši bodyguardi doslova očarili.

Áno, niektorí policajti mali neuveriteľný vplyv na ženy v literárnom Londýne. (smiech)

To sú kruhy, ktoré sa normálne neprelínajú.

Presne. Odrazu pred sebou mali krásnych, svalnatých mužov s pištoľami.

Váš učiteľ z anglickej školy sa po vyhlásení fatvy v televízii čudoval: „Ako sa len mohol tento dobrý tichý chlapec dostať do takých ťažkostí?“ Ako by ste mu dnes odpovedali?

No, že som to jednoducho ja. Ja som bol skutočne veľmi dobrý chlapec. Mr. Slušný, ktorý nikdy nerobil nič zlé. Asi som si všetok hnev šetril na neskôr. To moje sestry sa hnevali oveľa viac.

Vyrastali ste s tromi sestrami. Aké to bolo v dome plnom žien?

Skvelé. (smiech) A má to jeden dôsledok: dodnes mám oveľa viac kamarátok než kamarátov. Nie je to tak, že by som ženy vyhľadával, to je jednoducho fakt. Navyše moja rodina je dosť hádavá a hlučná. Žiadna zo žien, ktoré ma obklopovali, nebola hanblivá. Naopak: všetky sú vyhranené, nebezpečné, drzé, agresívne, komplikované... Jednoducho neznesiteľné. A keď som chcel, aby ma počúvali, musel som mať skutočne čo povedať, aby som sa v tej vrave hlasov nejako presadil. Keď o tom tak premýšľam, tak som asi nikdy nenapísal nič o nejakej plachej vystrašenej žene.

Možno to je i dôvod, prečo ste behom rokov pod hrozbou smrti nikdy neustúpili zo svojich pozícií.

Možno. Som rád, že mám toto svárlivé zázemie. Vždy som si myslel, že to bolo požehnanie.

Nikdy ste si nepovedali, či vám všetky tie hrôzy stáli za to? Neľutovali ste Satanské verše?

Nie. Čo je to ľútosť? Trvalo mi päť rokov, než som Satanské verše napísal. To mám ľutovať päť rokov života? Okrem toho si myslím, že knihy udržiava pri živote láska, nie nenávisť. Škandál síce môže knižke na nejaký čas zvýšiť pozornosť, ale skúste mi menovať nejakú knihu, ktorá je škandálna ešte po dvesto rokoch! Prežili len tie, ktoré v sebe mali okrem škandálu ešte niečo navyše. A mladí čitatelia si už dnes na fatvu rovnako ani nespomenú. Satanské verše jednoducho konečne zažívajú normálny život knihy. A tomu som neskutočne rád.

Čo vo vás vlastne prebudilo rebelantstvo?

Môj vzdor prišiel až so 60. rokmi, keď som študoval v Cambridgei. To bol čas sexu, drog a rokenrolu. Protestovalo sa proti vojne vo Vietname a všetci sme zrazu mali pocit, že môžeme všetko meniť. Vtedy som asi pochopil, že sa dá odvrávať. Ale do toho času som bol veľmi konzervatívny malý chlapec.

Vyskúšali ste sám nejaké drogy?

Ako mám na toto odpovedať? (smiech) Ale keby som odpovedal pravdivo, povedal by som, že som mal priateľov, ktorí na drogy zomreli, hlavne na LSD. Chlapca, ktorý býval naproti cez chodbu, našli mŕtveho v izbe, keď som bol v druhom semestri na Cambridgei. A jeden z najlepších vedcov na univerzite, vynikajúci historik, skončil s vážnym poškodením mozgu. Pamätám si, ako mi vtedy došlo: „Nie som atlét alebo super modelka, môj mozog je všetko, čo mám.“ Bola to terapia znechutením.

Študovali ste na Cambridgei. Koľko je vo vás z pravého Angličana?

Pozrite, Cambridge taký nie je. Taká bola Rugby School, prípravka, na ktorej som študoval predtým. Tam vládla biela vyššia stredná trieda a v škole, kde študuje deväťdesiat chlapcov, boli tak dvaja, traja Indovia či Pakistanci a dvaja, traja Afričania. Tam som skutočne nebol šťastný. Ale Cambridge je pravý opak. Môj najbližší kamarát bol Američan, ďalší bol Thajčan, tretí Palestínčan. Na môj internát brali osemdesiat študentov ročne, takže to bolo veľmi malé a dôverné, ale na druhej strane aj veľmi multikultúrne. Necítil som, že by to bolo anglické v tom zmysle, v akom bola anglická moja stredná škola.

Takže sú Angličania „studené, nepriateľské ryby“, ako o nich píšete, alebo nie sú?

Pre mňa bol Cambridge obrovskou úľavou. Chlapec, ktorému v škole vždy všetko šlo, odrazu prišiel na univerzitu, kde bol každý aspoň rovnako tak chytrý ako on. Na Cambridge sa nedostanete náhodou, nefungujú tam športové štipendiá.

Ale to ste mi trochu utiekli z tej otázky: nakoľko ste sa stali Angličanom?

Nepovedal by som, že mám anglický prízvuk. Mám talent na akcenty, ale nemyslím si, že sa môj hlas zmenil za tie roky, čo žijem v Anglicku. Necítim sa Angličanom, ale Britom. Londýn je dnes multikultúrne mesto a ja som imigrant ako každý iný.

Cítili ste niekedy nejakú rasovú diskrimináciu? Trebárs od tých policajtov, čo vás strážili?

Policajti, ktorí ma strážili a robili svoju každodennú prácu, boli výborní – s jedinou výnimkou, ale ten človek sa už ku mne nikdy nevrátil. Ale v postojoch starších chlapcov na Scotland Yarde som cítil tú výčitku: „Svojou vinou sa dostal do ťažkostí so svojimi ľuďmi a my ho z toho máme vyťahovať.“ A ja som si myslel: „Ako dlho musím byť britským občanom, aby som sa stal Britom? Od času, kedy som dostal britský pas, do okamihu, keď bola vyhlásená fatva, uplynulo dvadsaťpäť rokov. Takže som bol britským občanom štvrťstoročie a stále som bol pre niektorých ľudí cudzincom s ťažkosťami.

Český režisér Miloš Forman, ktorý v Británii nakrúcal Ragtime, raz povedal: „Angličan s vami bude zaobchádzať ako rovný s rovným, keď vy sa k nemu budete správať ako k nadriadenému.“

To je dobré, ale Formana som nikdy nestretol. Môj kamarát Christopher Hitchens (známy britský novinár, pozn. red.) mi povedal, že Forman chcel nakrútiť film o mojom živote. Je to už možno desať rokov. Polichotilo mi to, pretože milujem jeho filmy, najviac asi Hoří, má panenko.

A ako to nakoniec dopadlo?

Že som si povedal: „Ak má niekto rozprávať môj príbeh, tak by som to mal byť najprv ja.“ Nechcem, aby to za mňa urobil nejaký film, i keby ho nakrúcal Forman. Vedel som, že to musí byť kniha. Ale v tom čase som na pamäti nemyslel.

Prečo?

To je, ako keď vyjdete z tunela. Keď niečo rozhodne nechcete urobiť, tak je to vrátiť sa do toho tunela naspäť.

A teraz, keď už vám tá kniha vyšla, o filme neuvažujete?

Neviem. Nezhodnú sa na tom ani moji dvaja synovia. Ten mladší hovorí: „Film z toho nerob, akurát si skazíš knihu.“ A ten starší hovorí: „Film z toho určite urob!“

A na koho by ste si stavili?

Mne je to jedno, ale rád o tom vtipkujem. I keď vtipkovať s novinármi je občas nebezpečné.

Prečo myslíte?

Pred rokom som bol na nejakej akcii a novinári práve počuli, že pracujem na svojich pamätiach. Tak sa ma pýtali, koho by som rád videl v hlavnej úlohe. A ja som im povedal: „Samozrejme by to mal byť Johnny Depp. Čože nevidíte tú podobu?“ A na druhý deň už bolo v novinách: „Salman Rushie by chcel, aby ho hral Johnny Depp.“ (smiech) Ale aj tak to už nie som ani ja. Mám šesťdesiatpäť, ale vtedy som bol na začiatku štyridsiatky.

Cítite, že ste niekto iný, než kým ste boli vo svojich štyridsiatich?

To je na starobe zvláštne. Uvedomíte si, že vo vašom živote bolo niekoľko momentov, v ktorých ste niekým iným, než kým ste teraz. Ja dnes myslím inak, než myslel spisovateľ, ktorý písal Deti polnoci. Viem to presne, pretože podľa tejto knihy práve pripravujem film, a keď som tú knihu znovu čítal, mal som pocit, že tam sú dobré pasáže. Ale tam sú i tie, ktoré už také dobré nie sú. Moje vlastné knihy mi hovoria, ako som sa zmenil.

Nevlastný otec dramatika českého pôvodu Toma Stopparda hovoril, že narodiť sa v Británii je ako vyhrať prvú cenu v lotérii života. Vyhrali ste lotériu života tým, že ste sa narodili v Indii?

Nebol by som tým, kým som, keby som sa nenarodil v Indii. To je základná pravda o mne: som chlapec z Bombaja, ktorý často cestuje. Náhody môjho života ma priviedli do rôznych častí sveta, lenže ten svet sa neustále zmenšuje. Už skoro nič nie je úplne mimo, všetko do niečoho prerastá. Uvedomil som si, že mojou úlohou je opísať to, ako sa tie svety stretávajú a prelínajú. Lenže veľké globálne romány sa ťažko píšu. Myslím, že román jednoducho žije z malých mierok: madam Bovaryová sa v provinčnom meste nudí so svojím manželom a začne si románik. Alebo sa Řehoř Samsa ráno zobudí a zistí, že sa premenil na chrobáka. V posledných knihách sa s tým pokúšam popasovať.

Spomenuli ste zrážky kultúr. Cítite sa dnes v Británii bezpečne?

Úprimne, všetko sa to skončilo pred viac než desiatimi rokmi. Moje pamäti sa končia dňom, keď som prišiel o britskú policajnú ochranku. To bol, myslím, marec roku 2002.

Ešte si všetko píšete do svojich denníkov?

Už dávno nie. Posledný zápis sa skončil v tom marci. Nikdy predtým ani potom som si denník nepísal. Keď sa to s fatvou začalo, mal som pocit, že sa toho deje toľko, že si to nemôžem zapamätať, i keby som mal lepšiu pamäť.

Dokážete si predstaviť, že sa na dôchodok trebárs vrátite do Indie?

Do Indie veľa cestujem. Ale ako dôchodca, to si teda predstaviť neviem. Hrozne by som sa nudil. Na spisovateľstve je najlepšie to, že dôchodcom nikdy nie ste. I keď vek by som na to mal, už mám i zľavu na autobus. (smiech)

A čo tá India?

Posledných trinásť rokov som v New Yorku a páči sa mi tam. A môjmu synovi sa zasa páči otec s domom v New Yorku. Takže si nemyslím, že sa budem sťahovať.

Mám už len jednu otázku. V pamätiach píšete, že sa váš otec po každom holení radikálne zmenil. Máte i vy nejaký podobný zážitok?

Nič také drastické. Na mojom otcovi to bola skutočná premena.

Keď sa oholil, bol viac nahnevaný?

Nie, pred holením to bol roztomilý človek, ale po ňom sa z neho stal úplne tvrdý a odťažitý muž. Ale vlastne mám jedno pravidlo: keď za sebou zatvorím dvere do izby, tak tam nevstupujte, pokiaľ vám je život milý. (smiech) Na písanie sa musím koncentrovať, a keď ku mne niekto vtrhne s nejakou otázkou, je to ako výbuch. Trvá mi tak dlho, než sa dostanem tam, kde som bol. Ale pokiaľ mám dvere otvorené, tak som poslušný.

A sú tie vaše dvere viac otvorené alebo zatvorené? Pretože v pamätiach citujete básnika Williama Yeatsa, ktorý píše, že si musíme vybrať: buď zdokonaľovať svoj život, alebo svoje dielo.

Lenže zdokonaľovanie života je omyl. Svoju prácu zlepšiť môžete, keď sa budete viac snažiť, ale život? Na to zabudnite! To je prehraná bitka. Všetci máme v životoch nakoniec veľký neporiadok.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  4. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  5. Moskva alebo Petrohrad?
  6. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  7. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  2. Zóna Nové Nivy splnila kvalifikačné podmienky pre registráciu
  3. Dekan ocenil študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  4. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  5. Modern luxury next to the Blue Church
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  7. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  8. Moskva alebo Petrohrad?
  9. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  1. Moskva alebo Petrohrad? 8 120
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 203
  3. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 3 639
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 130
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 437
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 1 382
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 335
  8. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 170
  9. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 1 134
  10. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 121

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

PLUS

Čo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

EKONOMIKA

PSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.

DOMOV

Bratislavu zradila doprava aj kultúrna uzavretosť, hovoria experti

Lieková agentúra v Bratislave nebude.

Neprehliadnite tiež

Činnosť Fondu na podporu umenia je výborná, najmä ak ho porovnáme v Maďarsku

V Budapešti dostávajú peniaze umelci a spoločnosti blízke Orbánovej vláde.

Prečo musí hrať vraha vždy pekný herec? Filmy o zločincoch majú svoje zákony

Idol z Hry o tróny môže dostať rolu Charlesa Mansona.

Clintonová jej vzala slogan. Slávna transgender speváčka mala posledný koncert

Antony Hegartyová si prejavy bývalej kandidátky na prezidenta púšťa desaťkrát denne.

Zomrel Vladimír Petrík, múdry skeptik slovenskej literatúry

Napĺňali ho mladí autori, ktorí sa vracali k starým témam.