Sú to stále oni. Ale už trochu iní. Vyzretejší a pokojnejší. Skupina Živé kvety vydala ôsmy album, ktorým asi prekvapí svojich odporcov aj fanúšikov. Dnes ho pokrstí koncertom v klube Randal v Bratislave.
Začali tým, že si dali pauzu. Predchádzajúci album Spúšť (2010) bol ich štvrtým vydaným albumom za štyri roky a takúto nadprodukciu nedokázali zvládnuť. Potom speváčka Lucia Piussi namiesto textov napísala dve knihy a s kapelou nechala veci prirodzene plynúť. Výsledkom je ich doteraz najzaujímavejší album.
Rovnako ako pauza Živým kvetom prospel nový producent Ján Boleslav Kladivo. Na rozdiel od predchádzajúceho Tomáša Slobodu do hudby vstupoval minimálne, a keď už, tak skôr kapelu donútil uberať než pridávať nové stopy. A hlavne sa sústredil na to, čo bolo doteraz často problematické – na spev.
Kladivo donútil kapelu transponovať niektoré pesničky nižšie a popracoval na výraze. Počuť to, Lucia Piussi je oveľa istejšia a menej tlačí nadoraz. Aj v pomalých veciach (ktorých je tu nezvyčajne veľa) dokáže udržať napätie či urobiť pekný viachlas.
Kým ich doterajšie albumy jednoliatosťou pesničiek skôr pripomínali román, toto je skôr kolekcia poviedok. Nezvyčajne pestrá. Prekvapí už úvodný valčík, neskôr zase to, že stará srdnatosť sa hudobne posunie od punkrocku ku rockabilly a textovo k zmiereniu (Nechce sa mi s vami bojovať).
Že stále počúvate Živé kvety, vás upozorní skladba Kde to žijeme: „Táto krajina je posadnutá/ ťažkým červeným súknom/ márne spomínam, nepamätám / kedy tu bolo tak dusno (...) kráčam po ulici a mám pocit/ že som v roku '84,“ spieva Piussi. V inej variácii na albume sa to volá Čierna ovca, biela vrana.
No. Oveľa zaujímavejšie je, keď nevidí svet v dvojpolohách dobro–zlo či my–oni, ale spieva o sebe alebo sa len pozorne díva okolo a nevenuje politike. A keď nekričí, zrazu to vyznie oveľa silnejšie. Vie vykresliť obraz obyčajného mestského dňa (Na Žilinskej ulici), vystihnúť metaforou človeka iného ako ostatní (Blázon) či ponúknuť pekný lovesong (Bojíš výšky).
Aj kapela je zrelšia, hrá oveľa menej a viac akusticky než elektricky. Zvukové čarovanie v závere pesničky Blázon je pozostatok spolupráce s Tomášom Slobodom, hrejivý zvuk fender piána a celá atmosféra poslednej skladby odkazom na Deža Ursinyho. Pod slovami „Pobežím za tebou po nekonečnej stepi/ pre letmý dotyk, pre také čosi/ pre jemný záchvev absolútnej krásy,“ by mohol byť podpísaný jeho textár Ivan Štrpka.
A kto je vlastne Oľga, prečo a kam kráča svojím tempom? Je to veta jedného štamgasta z divadla Stoka, ale o to nejde. Pointou je metafora, podobná Kafkovmu výroku „Múdri idú vyrovnaným krokom, kým blázni navôkol tancujú dobové tance.“
Oľga si jednoducho stále vykračuje svojím vlastným tempom. Robí to dobre. Čoraz lepšie.
