V kine by sme mali mať odpoveď na otázku: Čo iné ako policajnú kontrolu, nedostatok tovaru, erotické tance tajomné rituály môže v Havane zažiť cudzinec?
Palestínsky režisér Elia Suleiman nevedel, akú poviedku by mal nakrútiť o Havane, a keď sa odtiaľ po týždni vrátil, vedel to ešte menej. A predsa sa rozhodol, že prijme ponuku a spolu so šiestimi kolegami vytvoril film 7 days in Havana, u nás prekladaný ako Havana, milujem ťa.
Suleiman je taký novodobý komik Jacques Tati. Čuduje sa, keď chodí po svete, a zostáva bez slov.
Vo svojej poviedke o Havane hrá samého seba – príde na palestínske veľvyslanectvo, prejde okolo sochy Jásira Arafata, pýta si povolenie na rozhovor s Castrom a dostane naň prísľub, keď vraj pán prezident dokončí prejav na námestí.
Keď Suleiman príde do hotelovej izby a zapne telku, vidí, že príhovor sa už začal. Odhadne, že má čas a vyjde von.
Stihne zájsť na pláž, navštíviť zoo, vidieť peknú ženu aj odhadnúť, že asi prepásol príležitosť – a keď sa po pár hodinách vráti k televízoru, vidí, že Castro sa aj tak dostal iba „k prvým stránkam veľkej kubánskej histórie“. A na konci dňa už len počuje, ako sa pýta davu: „Ešte sa porozprávame?“
Nerozumieš? To je o.k.
Film o Havane vznikol vo francúzskošpanielskej produkcii, ale poviedky museli prejsť kontrolou kubánskych úradov. Tá Suleimanova im robila najviac problémov, nakoniec pustili aj ju.
Juan Carlos Tabío bol jediný Kubánec medzi siedmimi režisérmi. Pablo Trapero a Gaspar Noé sú z Argentíny, Benicio del Toro z Porto Rica, Laurent Cantet je Francúz, Julio Medem Španiel. Kuba im nemohla byť úplne cudzia, aj tak však svoje Havany ukazujú tak, ako by ich videl nezorientovaný turista: tak trochu povrchne, narýchlo, nechápavo, popritom uvoľnene aj obdivne.
„Prepáč, ja neviem po anglicky. To je o. k., ja zase neviem po španielsky,“ hovorí v poviedke Benicia del Tora jedno dievča v bare a mladý americký herec na návšteve.
Jazykové hranice v tomto prípade do istej miery určujú možnosti pochopiť svet, v ktorom sú cudzincami. Lenže s turistami to býva tak, že i drobné skúsenosti im umožnia niečo uvidieť, pochopiť, a potom o tom doma s veľkou zárukou rozprávať.
V Havane medzi také veci patrí policajná kontrola, nedostatok tovaru, aj keď v rádiu práve hlásia jeho rekordnú nadprodukciu, turistická mena, túžba po emigrácii aj jej dôsledky.
Pri takomto vnímaní exotiky môžeme byť radi, že o Československu žiadny poviedkový film nenakrútili, na Kube majú šťastie, že u nich má exotika ešte niekoľko rozmerov navyše.
Zjavenia Havančanov
U Pabla Trapera hrá hlavnú postavu Emir Kusturica. Aj keď nemá rád festivaly a neznáša, keď sa ľudia idú zblázniť z jeho filmov, do Havany prišiel, aby si prevzal čestnú cenu. Verme, že Kusturica sa v skutočnom živote až tak nepodobá na Kusturicu z filmu, inak pánboh opatruj festivalových organizátorov.
Na Kubu prišiel sám a je mu smutno, pije a vracia, ozaj je zelený. Namiesto oficiálnej večere radšej absolvuje jamssesion na pláži, ale keď volá domov, povie: „Som medzi najlepšími ľuďmi na svete.“
Možno je ťažké predstaviť si Havanu bez hudby, tanca, tajomných náboženských rituálov, erotiky na ulici a nočných pobláznení.
Cudzinec zo Západu môže byť prirodzene zvedavý, koľko detí mal asi v takom prostredí Che Guevara, a potom s pochopením prijať odpoveď: „Veľa. Ale neboj sa, nemal s nimi veľké starosti, keďže doma nikdy nebol.“
Žiadnu z týchto skúseností by však napríklad Elia Suleiman nereklamoval. Keď mal film Havana, milujem ťa premiéru v Cannes, hovoril: „Keby som pracoval v cestovnej kancelárii, nedával by som dôraz na exotiku a atmosféru horúcich nocí. Ľudí by som na Kubu posielal, aby objavili nehu a solidaritu. Tam ešte obe prežívajú.“
Ukázalo sa to v záverečnej časti Laurenta Canteta. Tá je spolu so Suleimanovou a Traperovou najlepšia – a zároveň je, na rozdiel od iných, nakrútená skoro bez snahy zachytiť čosi zvláštne. Havančanke Marte sa v sne zjaví Panna Mária aj stará bohyňa riek súčasne.
Pochopí, že od nej chcú, aby dala vo svojom byte postaviť oltár na štýl fontánky a zorganizovala slávnosť na ich počesť. Susedka o poschodie nižšie asi nebude rada, keď jej bude preto zatekať, ale v krajine, kde každému chýba skoro všetko, sa to nejakým zázrakom podarí.
