Čierna Venuša je však natoľko drastický, obludný a až fyzicky znepokojujúci film, že všetky predpoklady a očakávania sú tu absolútne zbytočné. Samotný film však nie je, no pripravte sa na to, že z neho možno odídete už v polovici alebo pár minút pred koncom tak ako ja.
Francúzsky režisér Abdellatif Kechiche postavil diváka hneď na začiatku filmu pred jeho záver - pred strohé fakty Georgesa Cuviera, vedca a anatológa, ktorý skúmal telo Sarah Baartmovej. Tragike hlavnej postavy a jej nekonečnému stupňovaniu sa to však vôbec neuberá na sile, práve naopak. Akoby sa ten záverečný (úvodný) fakt, nezvratný osud, kdesi v deji rozplynul. Divák sa pomaly stáva súčasťou desivého zaobchádzania so Sarah Baartmovou, juhoafrickou ženou, ktorá sa v Európe stala vystavovaným exponátom či skôr cirkusovým klaunom ako "hotentotská Venuša", a ktorej genitálie, mozog a kostra boli viac ako 150 rokov vystavované v Prírodovedeckom múzeu.
Psychické a fyzické týranie hlavnej postavy, a napokon aj divákov, sa počas 166 minút zdá nekonečné. Až tak, že upodozrievate režiséra, že je už príliš sadistický, neľudský, že sa v tom utrpení vlastne vyžíva a že svoju postavu zneužíva presne tak, ako to robili aj jej „páni“. Ale mohol by bez toho docieliť to, čo chcel? Mohol by presvedčivejšie povedať o ľudských úchýlkach a zvrátenosti, o obscénnosti, o dôstojnosti, o fascinácii nepoznaným, o tenkých čiarach medzi správnym a nesprávnym, o krehkej ľudskej psychike, o obyčajnej túžbe po porozumení a blízkosti? Myslím, že nie.
