Keď ho 1. mája 1955 sprístupnili verejnosti, zdalo sa, že v Prahe na Letenskej pláni bude stáť na večné časy. Kolosálny Stalinov pomník, najväčšie súsošie v Európe, však vydržal len sedem rokov. Pred päťdesiatimi rokmi, 29. októbra 1962, začali s jeho likvidáciou a s ním aj v Československu definitívne skončila stalinská epocha.
Stavať pomníky rôznym osobnostiam, najmä ak si to zaslúžia, môžeme s istými výhradami považovať za prirodzené. Túžba odlievať velikánov do bronzu či tesať ich do kameňa prichádza cyklicky, zvyčajne po rôznych prelomových udalostiach v živote národa či po úmrtí významnej osobnosti.
Sú však obdobia, keď sa stavajú pomníky aj živým osobnostiam – a tie, ako hovorí skúsenosť, zvyčajne nevydržia dlho.
Pomník lásky a priateľstva
Píše sa rok 1949, v Československu už vyše roka vládnu komunisti a držia moc pevne v rukách. V decembri sa v Sovietskom zväze vo veľkom štýle oslavujú sedemdesiate narodeniny vodcu svetového proletariátu, generalissima Josifa Vissarionoviča Stalina.
So svojím príspevkom prichádzajú aj českí a slovenskí komunisti – z vďaky za oslobodenie spod fašistického jarma postavia naše národy veľkému vodcovi pomník! A tak 22. decembra 1949, za obrovskej účasti ľudu, položili v Prahe na Letenskej pláni základné kamene budúceho najväčšieho Stalinovho pamätníka.
Choré na celej akcii bolo, že pomník mal vyrásť na vizuálne najlukratívnejšom mieste Prahy – príslušník cudzieho národa, tyran a masový vrah sa mal z výšky pozerať na celé hlavné mesto.
Okrem najvyššie postavených komunistov sa táto myšlienka nepáčila nikomu – nikto si však nedovolil protestovať, pretože politické procesy a popravy inscenované komunistami sa práve začali.
Bloky žuly, z ktorých kamenári tesali jednotlivé časti pomníka, vážili až 40 ton. Toto je hlava červenoarmejca.
Stalin na čele ľudu
Po položení základného kameňa sa rozbehla súťaž na sochárske a architektonické riešenie pomníka. To, že bude mať gigantické rozmery, bolo súčasťou zadania. Prekvapujúco však vyhral návrh sochára Otakara Šveca, kedysi člena medzivojnovej avantgardy: súdruh Stalin na ňom nestojí sám, ale v čele pracujúceho ľudu, o ktorý sa dokonca opiera.
Namiesto jednej postavy ich odrazu bolo deväť, čo už bol celkom slušný zástup. Znamenalo to vyššie náklady, viac kameňa a viac práce, súdruhom to však neprekážalo, nebudú predsa pri Stalinovi trocháriť.
Zároveň tvorivo vyriešili aj niekoľko detailov: sochár Olbram Zoubek v televíznom dokumente Stalinov pomník spomína, ako členovia schvaľovacej komisie na hlinenej makete pomníka odrezávali postavám za Stalinom hlavy, aby našli ich ideálnu veľkosť – bolo nepredstaviteľné, aby bol niekto vyšší ako generalissimo.
Tri roky
Stavba pomníka sa začala vo februári 1952. Jeho hmotnosť mala byť až sedemnásťtisíc ton a vyskytli sa obavy, že svah Letenskej pláne nad Vltavou túto ťarchu nevydrží, takže ho bolo treba spevňovať. Pri pohľade na pomník vzniká dojem, že je celý vytesaný z jedného kusa kameňa, prípadne je poskladaný z niekoľkých blokov. V skutočnosti bolo najprv vybudované duté, nesmierne masívne železobetónové jadro, ktoré pokryla vrstva betónu a až na ňu sa montoval žulový obklad.
Pomník stojí na monštruóznom podstavci, pod ktorým sú veľké priestory – plán bol, že v nich bude Stalinovo múzeum.
Stavba na tri roky zamestnala stovky ľudí a priamo na mieste vyrástla veľká kameňosochárska huta, na ktorú z Liberca vozili obrovské žulové kvádre, vážiace až päťdesiat ton. Z nich takmer päťdesiat kameňosochárov vysekávalo jednotlivé časti pomníka. Podľa dokumentov ich spracovali 31 753, od malých kusov až po niekoľkometrové. Pracovalo sa na zmeny, vo dne v noci a prácu nezastavila ani smrť Stalina (5. marec 1953) či Gottwalda (14. marec 1953).
Bratislavský Stalin na dnešnom Námestí SNP. Vytvoril ho sochár Pavol Bán. FOTO: TASR
Rad na mäso
Slávnostné odovzdanie pomníka občanom sa odohralo 1. mája 1955. Na udalosti sa zúčastnili tisícky ľudí – Stalinov pomník bol najväčším súsoším v Európe a predstavoval vrchol komunistického gigantizmu. Celý mal výšku vyše tridsať metrov a dĺžku dvadsaťdva metrov.
Odhalenie sa konalo večer, aby súsošie, nasvietené reflektormi, lepšie vyniklo. A naozaj vyniklo – nič odpornejšie už nad Prahou postaviť nemohli. Stalin hľadel spupne na Prahu a za chrbtom sa mu v rôznych pózach krčil pracujúci ľud. Pomník okamžite dostal množstvo prezývok, napokon sa vžilo označenie „fronta na maso“, po slovensky „rad na mäso“, čo bola narážka na chronické problémy komunistov so zásobovaním potravinami.
Bratislavský Stalin na dlhé roky zmizol v depozite, dnes si ho môžete pozrieť pred SNG v rámci výstavy Prerušená pieseň – Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956.
Ukradnuté peniaze
Stalinov pomník bol už pri odhalení trápnou a nepríjemnou záležitosťou, od ktorej sa nenápadne dištancovali aj najvyšší komunistickí šéfovia. Boli preč časy, keď väčšina obyvateľstva verila svetlým zajtrajškom. Od roku 1949, keď s nadšením položili základné kamene, prebehli monštruózne politické procesy spojené s popravami, kolektivizácia i mena peňazí, pri ktorej komunisti každého obyvateľa doslova okradli o úspory. Pomník stál 137 miliónov korún, čo bolo na tie časy neuveriteľne veľa, a je dosť možné, že žulového Stalina si občania v podstate zaplatili sami z peňazí, ktoré im ukradli komunisti.
Na večné časy
Stalin stál nad Prahou ledva rok, keď komunistický vodca Nikita Sergejevič Chruščov v roku 1956 priznal jeho zločiny a nariadil zrušiť kult jeho osobnosti. Po celom Sovietskom zväze začali odstraňovať Stalinove sochy a premenúvať ulice a námestia. Stalinovu mŕtvolu vyniesli z moskovského mauzólea, kde ležal vedľa Lenina, a nenápadne ho pochovali v Kremeľskom múre.
Veľmi pomaly táto vlna dorazila aj do Československa, kde ju naši komunisti nevítali s nadšením. Znamenalo to pre nich priznanie chýb a oslabenie moci. Premenovali námestia i ulice, Stalinov štít v Tatrách sa vrátil k pôvodnému názvu Gerlachovský, Stalinov pomník sa však búrať nechystali. Veď bol postavený na večné časy, tak prečo aj?
Odstrel? Nikdy!
Tvrdí sa, že k tomuto kroku sa napokon odhodlali na nátlak samotného Chruščova, ktorý vraj odmietol navštíviť Prahu, kým v nej bude stáť Stalin. Opäť sa začal klasický komunistický cirkus – ustanovili komisiu, tá zasadala a hľadala riešenie. Až v roku 1962 ho konečne našli.
Pomník starostlivo preštudovali odborníci na búracie práce a navrhli odstrel. Pre komunistických pohlavárov to bolo neprípustné – strieľať do súdruha Stalina? Nikdy! Museli prísť výpočty, ktoré dokazovali, že rozoberanie pomníka kus po kuse by bolo veľmi nákladné a trvalo by dlho, minimálne pár rokov. Komunisti chceli pomník odstrániť rýchlo, takže s odstrelom napokon súhlasili.
Stalinova hlava
Inžinier Vladimír Křížek, ktorý bol šéfom likvidácie pomníka, po vyše štyridsiatich rokoch spomínal: „Búrať túto politickú modlu, pod dozorom vedenia KSČ a za asistencie ŠtB, bol tvrdý orech aj pre náš elitný inžiniersky podnik. Technicky to bolo vynikajúce dielo českých rúk, pomník nemal konkurenciu, čo sa týka veľkosti aj konštrukcie.“ Inžinieri navrhovali odstreliť celý pomník naraz, komunisti sa však báli – čo ak sa prepočítajú a tony žuly zasypú najbližšie ulice? Prišlo teda rozhodnutie odstreliť pomník na etapy.
Aj tu si vymysleli zákaz – odstreľovať nebudú Stalinovu hlavu, ľudia by si to mohli vysvetľovať všelijako. Okrem toho, Stalin stál priamo nad svahom a hrozilo nebezpečenstvo, že pri odstrele sa jeho žulová hlava, vážiaca štyridsať ton, skotúľa priamo na most a rozbije ho, prípadne spadne do Vltavy. Najprv sa teda odmontuje hlava.
Embargo
Netrvalo dlho a Pražania zaregistrovali, že okolo Stalinovho pomníka sa niečo deje. Najprv vyrástlo lešenie a súsošie zakryla celta. Celý podstavec obili masívnymi doskami a začalo sa odstraňovanie hlavy. Pyrotechnici medzitým do žulového obkladu vŕtali diery na výbušniny.
Nikto nesmel nič filmovať ani fotografovať, ŠtB každého prísne preverovala. Na najväčšiu komunistickú trápnosť bolo vyhlásené informačné embargo. Tisíce ľudí sa mohli prísť pozrieť na sprístupnenie pomníka, jeho odstraňovanie však už bolo tajné.
Tajne urobená fotografia prvého odstrelu. Podstavec aj schody boli pokryté doskami, aby sa nepoškodili. Po odstrele zostalo len neforemné betónové torzo, ktoré zlikvidovali neskôr.
Odstrel
Devätnásteho októbra 1962 sa napokon stalo to, o čom nikto ani len nesníval – za bieleho dňa zaznel ohlušujúci výbuch a masívny žulový obklad Stalinovho pomníka sa rozletel na kusy. Niektoré kusy kameňa vraj dopadli až do ulíc Prahy. Pomník sa po prvom odstrele zmenil na torzo. Začiatkom novembra nasledoval druhý odstrel, ktorým čiastočne odstránili betónovú vrstvu a až potom pyrotechnici navŕtali pomník zvnútra a tretím odstrelom definitívne rozbili jeho železobetónovú konštrukciu.
Celkovo na to spotrebovali 1860 elektrických rozbušiek, 1900 metrov bleskovice, 1570 kg plastickej trhaviny a 600 kg iných trhavín. Ďalší mesiac trval odvoz sutiny a čistiace práce. Kam zmizla Stalinova hlava, nevie nikto a komunisti zakázali použiť rozbitý žulový obklad na stavebné práce a radšej ním zasypali mŕtve rameno Vltavy.
Lepšie časy?
Pomník stál necelých sedem rokov a za ten čas sa zmenila celá epocha – krutý teroristický stalinizmus sa ukázal ako neudržateľný. Milióny obetí a gulagy sa už nedali ďalej skrývať a metóda tvrdej ruky nefungovala v malých európskych štátoch, ktoré boli kultúrne a civilizačne iné ako Rusko a Ázia. Protikomunistická revolúcia v Budapešti v roku 1956, ale aj vzbury a štrajky v Poľsku či vo východnom Nemecku ukázali, že ak chce komunizmus prežiť, musí si nájsť iné metódy.
Asketický proletársky komunizmus už nikoho nezaujímal, občania chceli mať obchody plné tovaru, pekne sa obliekať, voziť sa autami a baviť sa. Odstránením gigantického Stalinovho pomníka si väčšina občanov vydýchla a bol to symbolický začiatok obrody, ktorá poznamenala celé šesťdesiate roky.
