Zdeněk Svěrák a Ladislav Smoljak Slovákov radšej vynechali, keď písali hru o českých dejinách. Teraz si však chceli s nami pripiť a spolu sa smiať z veľkých vlastencov.
TRNAVA. Ak je nejaké české nebo, dnes tam pravdepodobne žije praotec českého národa, praotec Čech.
A keď je tam on, potom tam musí byť aj otec vlasti Karel IV., otec národa Palacký, miláčik národa Kajetán Tyl a zrejme aj učiteľ národov Komenský. Je však otázne, či by taká elita dokázala pomôcť dnešným Čechom, keby sa na zemi ocitli v nejakej kríze.
Veď žiadny z týchto velikánov nebol taký bezchybný, že „by za neho bol aj Jan Hus ochotný dať ruku do ohňa“.
Autorom divadelnej hry o českých vlastencoch a ich starostiach je Jára Cimrman. Písal ju v pražskej kaviarni Louvre, potom sa ako každé jeho dielo načas stratila a našla sa len náhodou v ruinách skrachovaného cukrovaru v Dymokuroch.
S vysokým rozlíšením
Divadlo Járy Cimrmana ju odpremiérovalo pred štyrmi rokmi na výročie vzniku Československa a vo štvrtok ju vytiahlo opäť, lebo tak chcelo osláviť štyridsaťpäť rokov umeleckej činnosti.
V malom divadielku na pražskom Žižkove boli najmä priatelia hlavných spoluautorov Zděnka Svěráka a Ladislava Smoljaka.
Fanúšikovia boli pozvaní tiež, len inam. Predstavenie České nebe sa pre nich súčasne premietalo v 65 českých kinách a zapojila sa aj slovenská sieť Cinemax.
„Vďaka vysokému rozlíšeniu filmovej techniky vidíte aj naše vrásky,“ odkazoval divákom v kinách Svěrák. „A neviem, či je to dobre.“
Prenos režíroval jeho syn Jan, ktorý sa už ako chlapec denne s Cimrmanom stretával – vždy, keď prišiel na návštevu Smoljak – a myslel si, že je to stredoveký rytier z rytiny na obývačkovej stene.
Pôvodne sa hovorilo, že počas prestávky sa obraz prestrihne do zákulisia divadla. To sa zmenilo, lebo Cimrman poslal do kín fľaše šampanského a divadelníci – dôchodcovia chceli, aby si všetci spolu pripili na zdravie a na humor.
Bariéra kina
„Závidím Čechom takých tvorcov. Aj u nás sú výborní, ale asi sa nevedia takto chopiť histórie. Nám akoby dejiny pripadali svätejšie ako sväté,“ hovorila na konci diváčka z Bratislavy, ktorá si České nebe prišla pozrieť do Trnavy.
Svěrák a jeho kolegovia v ňom rozprávajú o relativizovaní zásluh aj viny, o hrdinstve aj falošnej odvahe, o veľkých gestách aj strachu z Nemecka a Ruska. Presnejšie, nerozprávajú, ale vysmievajú sa a vysmievajú sa nakoniec aj z českého jazyka, lebo ten je obrazom českého myslenia.
Diváci v Prahe často tlieskali, publikum v trnavskom kine skoro nie. Dokopy do slovenských Cinemaxov prišlo 827 ľudí, čo bolo menej ako kapacita, ale mnohí z nich boli evidentne veľkí znalci Cimrmana. Zároveň sa im však nepodarilo odbúrať bariéru anonymného kina.
„Áno publikum bolo trochu mŕtve, ale predstavenie bolo veľmi vydarené a vtipné, taký mix inteligentného a naivného humoru. Česi si zo seba vedia vystreliť,“ hovorila diváčka z Dúbravky.
„My Slováci nepoznáme presne ich históriu, literatúru a piesne, a tak sme niektoré Cimrmanove narážky nepochopili.“
Pálenie vlajky a dozvuky obrodenia
Predstavenie sa končí, keď sa mal stať prezidentom (vtedy si ľudia ešte mysleli, že kráľom) Masaryk – tatíček národa.
Keď sme pred štyrmi rokmi prišli na jeho pražskú premiéru, Zdeněk Svěrák pri pohľade na nás zvolal: „Čo vy tu? My sme vás Slovákov z tej hry vynechali! A mám teraz strach, čo na to poviete.“
Dôvodom tejto voľby bola opatrnosť, Svěrák a Smoljak pre SME hovorili, že Slováci sú mladý národ a ešte prežívajú dozvuky obrodenia. „My Česi si vážime spoločnú vlajku. Vy ste ju v začiatkoch samostatnosti aj pálili.“
České nebe vzniklo tiež vďaka tomu, že jeho hrdinovia zomreli už dávno. Vnímame ich teda viac ako legendy, menej ako skutočných ľudí. Z ich života nepoznáme fakty, ale skôr tradované príbehy.
„Takto sme chceli dokázať, že aj z toho, koho máme radi, sa možno vysmievať,“ hovoril Smoljak.
Na každého nahádzali trochu špiny a najviac musel zniesť praotec Čech. V Divadle Járy Cimrmana je z neho takmer primitív. Ale sympatický.
