„Juj, nebite ma pán kapelník,“ týmto výrokom sa začína pieseň Lasicu a Satinského nazvaná Sága rodu Forsythovcov. Antihit, ktorý sa stal hitom, dadaistická hračka a zrejme aj jedna z najvtipnejších pesničiek slovenskej popmusic.Soames Forsythe– spomenutý aj ako „Starý Forsajt“ – manžel Irene Forsythovej
Keď v roku 1969 uviedla Československá televízia britský seriál Sága rodu Forsythovcov (Forsyte Saga), stal sa z neho spoločenský fenomén, o akom dovtedy nikto nechyroval. Už vtedy sa ukázalo, akú veľkú návykovú silu seriály majú. Ľudia sa o ňom rozprávali v práci, vo vlakoch, v kaviarňach i doma.
Divákom (presnejšie diváčkam) vôbec neprekážalo, že šlo o salónnu literárnu klasiku, odohrávajúcu sa koncom 19. storočia vo Veľkej Británii. Netrpezlivo čakali, čo sa stane v ďalšej časti a riešili, či hlavná hrdinka Irena opustí svojho neznesiteľného manžela Soamesa Forsytha a ujde s architektom Philipom Bosinneym.
Slovenskí Forsajtovci
Sám sa veľmi dobre pamätám, ako to u nás doma vyzeralo, keď dávali v televízii Forsythovcov. Otec driemal natiahnutý v kresle a jediným divákom bola mama. Párkrát mi dovolila, aby som pozeral aj ja. Forsythovci však boli preukrutná nuda, nekonečná utáraná nuda a pochopil som, prečo otec zaspal hneď po úvodných titulkoch.
Lenže o rok neskôr som u strýka objavil malú gramoplatňu (tzv. singel) s názvom Sága rodu Forsythovcov, ktorú naspievala komická dvojica Lasica a Satinský. Pustil som si ju, vypočul a hneď som vedel, že toto sú tí praví slovenskí Forsythovci.
Sága rodu Forsythovcov
Hudba: Peter Smékal / Text: Tomáš Janovic + Milan Lasica a Július Satinský
(JS: Juj, nebite ma, pán kapelník!)
(ML: Sága rodu Forsajtovcov.)
Na hornom konci, na dolnom konci
nabrúsil Soames si kosu.
Héj, tá kosa veru dobre kosí,
(ML: Vokál Július Satinský.)
héj, a Soames ju po Hyde parku nosí.
(ML: Nastupujem ja.)
Ta rára rára rára,
héj, tá kosa veru dobre kosí,
(JS: Nič zvláštne, a vraj tenor)
héj, a Soames ju po Hyde parku nosí.
(JS: Nasleduje prvý diel, rytmus – tango illustrato.)
Irena, to meno vábi ako rosa,
(JS: Irena, kde ste? Prekliata londýnska hmla!)
Irena, to meno zvoní ako kosa.
(JS: Ach, to ste vy, Bosíny. A prečo bez nohavíc?)
Na hornom konci vuap,
na dolnom konci chuap,
všade si krásna, keď tancuješ bosá.
(JS: Môžete sa obuť, milostivá pani.)
Všetci kamaráti by ťa chceli mať,
všetci do jedného nežne poláskať.
Bosíny aj starý Forsajt,
Bútora aj Čútora,
všetci by ťa chceli zamknúť
do svojho, ej, do dvora.
Bosíny aj starý Forsajt,
Bútora aj Čútora,
všetci by ťa chceli zamknúť do dvora.
Nevädze, kúkoľ, vlčie maky, človek je taký.
Irena,
(JS: Druhý diel, bez prestávky.)
ja na rukách by som ťa nosil.
(JS: Hmm, začína to byť napínavé, James alebo Jones?)
Irena, aj keby som tú trávu skosil.
(JS: Dáte mi lásku alebo majetok? Dávajte majetok!)
Na hornom konci,
na dolnom konci,
všade by som ťa o lásku prosil.
(JS: Znám jednu dívku, tá má dukáty!)
Všetci kamaráti by ťa chceli mať,
všetci do jedného nežne poláskať.
(JS: A ktorýže menovite?)
Peťko, Paľko z Malužinej
aj sám Turčín Poničan,
(JS: Už si to píšem.)
ale ja ťa, ale ja ťa, pokosím aj celú sám.
Peťko, Paľko z Malužinej
aj sám Turčín Poničan,
ale ja, ťa pokosím aj Csám.
Nevädze, kúkoľ, vlčie maky,
človek je taký
lovek je taký,
ovek je taký
(JS: To je kóda, škoda.)
vek je taký
ek je taký,
k je taký,
(JS: Hlásky sa nám míňajú.)
je taký
(ML: Aj my sa minieme.)
aký,
ký,
ý
Do tanca aj na počúvanie
Treba povedať, že vôbec nejde o klasickú pesničku, ale o kombináciu hovoreného slova a piesne. Spievaná melódia je prešpikovaná rôznymi vtipnými výrokmi a narážkami, ktoré komentujú pôvodný text, čo napísal Tomáš Janovic. Ten na vznik pesničky spomína takto:
„Celé to vzniklo ako reakcia na seriál, ktorý vtedy dávali v televízii. Využil som slovnú hračku, keď sa meno Soames (vyslovuje sa sóms) prekrývalo s naším „som si“ a v takto uvoľnenom duchu som do ďalších veršov vložil čosi aj zo slovenskej básnickej klasiky. Tie hovorené časti si Milan s Julom potom vymysleli pri nahrávaní v štúdiu.“
Hudba
Autorom hudby je skladateľ Peter Smékal, ktorý so svojím kvintetom hrával na predstaveniach Lasicu a Satinského vo vtedajšom Divadle na korze: „Zásadne píšem na hotový text a tento sa začínal: ,Na hornom konci, na dolnom konci´..., takže inšpirácia bola jasná – využil som ľudové motívy, tie som podložil slovenským tangom a bolo to.
Na konci pesničky je čosi ako kóda, lenže Milanovi a Julovi sa klasický záver nepáčil a napadlo im, že by ho mohli zmeniť a postupne skracovať text. Lenže hudba už bola nahraná, tak sme ju nastrihali. To, čo dnes v štúdiu vyrobia v počítači za minútu, sme my vyrábali pol dňa.“
Posledná nahrávka
Nahrávka vyšla v roku 1970 vo vydavateľstve Supraphon a nikto netušil, že na veľa rokov to bola posledná vec, ktorú Lasica so Satinským nahrali. Normalizácia už bola rozbehnutá, čistky sa začali a táto humoristická dvojica bola určená na odstrel medzi prvými – z hygienických dôvodov im zrušili Divadlo na korze a obaja sa presunuli do Brna, kde boli menej na očiach.
Skladateľ Peter Smékal rozpustil svoj kvintet a venoval sa len pozícii prvého trubkára v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu. Odtiaľ ho tiež vypudili, znechutený prestal skladať a zostalo po ňom len heslo v Encyklopédii jazzu a populárnej hudby.
Reedícia
V normalizačných časoch singel Sága rodu Forsythovcov bol jedným z mála artefaktov, ktoré zostali po dvojici Lasica a Satinský – okrem dvoch útlych kníh ich dialógov. Možno aj preto sa z pesničky stala legenda, z ktorej niektoré výroky zľudoveli.
Ďalšiu príležitosť dostali až v roku 1978, keď v Opuse vyšiel dvojalbum komédie Plné vrecká peňazí, ktorú napísal komunistický dramatik Ján Solovič. Sága rodu Forsythovcov sa vynorila až v deväťdesiatych rokoch, keď vyšla reedícia albumu Bolo nás jedenásť, kde bola pridaná (aj s ďalšími pesničkami) ako bonus.
Jaroslav Filip, Milan Lasica, Július Satinský a Tomáš Janovic počas krstu reedície albumu Bolo nás jedenásť v roku 1998. Foto - Peter Procházka
Biele a tmavé noty
Text Ságy rodu Forsythovcov je svojím spôsobom prevratný a predbehol nástup postmoderny. Dokonca by sa dalo povedať, že Tomáš Janovic vybojoval slovenskej básnickej klasike dôstojné miesto po boku anglickej literárnej klasiky. Unikátny je aj spôsob, ktorým Janovic kedysi písal texty piesní.
Keďže často písal na hotovú hudbu a magnetofón nemal, vyžadoval, aby mu dodali noty: „Nemám žiadny hudobný sluch a noty tiež neviem čítať. Ale vysvetlili mi, že tam, kde je biela nota, tam sa spieva dlho a mám tam dať dlhú slabiku, kde je tmavá nota, tam sa spieva krátko a patrí tam krátka slabika. A tak som napísal všetky svoje texty.“
Vysvetlivky
Irena – manželka Soamesa Forsytha
Bosíni – Philip Bosinney, milenec Ireny
Bútora a Čútora – hlavné postavy sociálnej epickej básne P. O. Hviezdoslava (1888)
Peťko, Paľko z Malužinej – parafráza verša Andreja Plávku zo zbierky Zelená ratolesť (1950). Pôvodný verš znel: „Ja Ferko Janík z Malužinej.“
Turčín Poničan – hlavná postava legendárnej rovnomennej balady Sama Chalupku (1868). Súčasť povinného čítania na základných školách („Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky; padli, padli o polnoci: Jajže, bože, niet pomoci...“)
Nevädze, kúkoľ, vlčie maky. Človek je taký – doslovný citát z básne Jána Kostru Na návšteve po dlhých rokoch zo zbierky Javorový list (1953)
vuap a chuap – zvukomalebné výkriky (namiesto hoj, joj)
Dušan Taragel
