Práve teraz vystavuje v Berlíne. Reči o úspechoch a predávaní ho však unavujú a vyrušujú. „Snažím sa nerobiť kompromisy, maľovanie je pre mňa veľmi prirodzené, tak ako je prirodzené, že moje obrazy sú bezprostredne späté s tým, aký som,“ hovorí mladý maliar ANDREJ DÚBRAVSKÝ.
Aká bola príprava výstavy v Berlíne?
„Bolo to náročné. V deň vernisáže som ešte dorábal tridsať autorských katalógov, kde boli aj fotky z rannej výstavy na Zlatých pieskoch. Bol obrovský rozdiel vidieť tie maľby v galérii na bielych stenách a nie opreté o stromy vo vysokej tráve. Všetci mi to počas inštalácie pripomínali – Andrej, toto už nie je nejaká punková vernisáž na ostrove, toto je galéria, toto je inštitúcia.“
Vernisáž na ostrove bola o piatej ráno, iná bola v mäsiarstve celú noc. Prečo vás lákajú také čudné miesta?
„Milujem tú dočasnosť, mesiace príprav a nákladov pre niekoľko hodín. Napríklad v tom mäsiarstve – ráno sme všetko zbalili, nabehli robotníci a mäsiarstvo zbúrali. Diváci sú si toho vedomí, a preto prídu v celkom inom rozpoložení. Nikto nemá šancu nechať si to na neskôr, uvedomia si akúsi vzácnosť chvíle, to, že sú súčasťou niečoho výnimočného. Že to nie je len výstava obrazov, ale oslava, komplexný zážitok z miesta, času a diel.“
Z rannej vernisáže na ostrove uprostred Zlatých pieskov. Pozrite si viac fotografií >>
Na ŠÚV-ke ste študovali kameňosochárstvo. Ako sa pätnásťročný tínedžer rozhodne pre tento odbor?
„Keď som bol na základnej škole, boli sme s mamou na poznávacom zájazde vo Florencii. Tam som videl všetky tie úžasné sochy. Veľa som o renesancii čítal a napokon som si povedal, že by som také tiež chcel robiť, že by som tiež chcel byť taký Michelangelo. Išiel som na prijímačky a vzali ma.“
Tam sa asi nehlási veľa ľudí.
„Hlásia sa tak štyria a berú osem. (smiech) Uznávam, neznie to dosť glamour, aj moji známi si najprv mysleli, že sa vyučím za brúsiča pomníkov, je to však skvelý odbor. Ja som bol nadšený, vytriezvenie však prišlo rýchlo. Hneď ako som chytil dláto, karbobrúsku a ostatné nástroje. Raz sa mi podarilo prerezať si vlastný kábel. Ale páčilo sa mi tam, všetko to bolo také fyzické, materiálne, a zároveň rodinné.“
Maľovali ste vtedy?
„Vždy som si kreslil, robil akvarely, ale naozaj maľovať som začal, až keď sme s Katarínou Janečkovou išli na plenér reštaurátorov s profesorom Štaudtom. Od vtedy som vlastne neprestal.“
Potom ste išli na VŠVU, do ateliéru maľby Ivana Csudaia. Prečo práve tam?
„Na prieskumoch som tam vídaval všetky diela terajších 'najslávnejších csudaiovcov' – Erika Šilleho, Juliany Mrvovej, Michala Czinegeho, Michala Černušáka... Bola tam kulminácia niečoho, čo sa mi vtedy veľmi páčilo. Bol som tým ohromený, tými farbami a Erikovými srnkami s odseknutými hlavami.“
Botanical garden Bratislava, 2011
V istom období ste boli ako ateliér dosť škatuľkovaní, vnímali ste to?
„Fakt však je, že v každom ateliéri vládne nejaká atmosféra, no nejaké generalizovania sú nezmyselné a celkom zbytočné, priam malicherné. Nevnímal som to vôbec. Všetko, čo ma zaujímalo, bolo maľovanie. Bol som vždy zahľadený do vlastnej práce. Až starší študenti z iných ateliérov sa ma začali postupne pýtať, či napríklad môjmu profesorovi nevadí, že robím tento typ maľby Nie teda zvnútra ateliéru, ale zvonka prichádzali tlaky. Ostatní nám dávali pocítiť, že v našom ateliéri je nejaká tradícia a pýtali sa, či sa chceme voči nej vymedzovať, keď s Katarínou maľujeme niečo iné. Ivan Csudai nám to však nikdy nedal najavo. A čo sa týka figuratívnej maľby – na tú bol on vždy prísny. Rozčuľujú ho nepresné veci, formálne chyby, ktorých sa človek môže dopustiť práve, keď robí figúru. Tam skrátka musí dodržať anatómiu.“
Vás anatómia od figúr neodrádza?
„Nie, ale je to pasca. Môžeš na nejakom obraze robiť veľmi dlho a nakoniec to pokazíš nejakou začiatočníckou chybou, je to niečo, čo sa nedá oklamať, čo za teba nemôže obhájiť žiaden teoretik umenia.“
Autor pri obraze Subscribers v Berlíne.
Vaše postavy majú zajačie uši, kedy vznikli?
„Asi pred štyrmi rokmi, boli plánované iba pre jednu semestrálnu prácu. Robil som na obrázkoch z lacných porno fotografických príbehov. Vždy ma veľmi fascinovali tie ich prihlúple začiatky, keď sa napríklad dvaja stretnú za bizarných okolností niekde v lese a tretí ich sleduje spoza stromu. Všetko je to akoby náhodné, nič sa tam vlastne nedeje, všetci sú oblečení, má to takú divadelnú či filmovú atmosféru. Na nich zatiaľ ešte vidno akúsi hravosť, zábavu, to, že ešte nerobia nič, čo by im bolo proti srsti. Tie uši mali vyjadrovať mladosť, šibalstvo, animálnosť.“
Používate ich doteraz, prečo?
„Skúmam ich možnosti, občas vystupujú ako diabolské rohy či šípky. Ich významy sa menia. Teraz sú už menej podstatné, sú dôležité iba do nejakej chvíle, sú menej literárne. Mnohí si myslia, že je to iba môj trademark, iní, že by bolo lepšie, keby som sa ich vzdal.“
Počúvate tieto rady?
„Chcel by som povedať, že nie, ale všetko, čo ti niekto povie, sa predsa dakde uloží. Je veľmi ťažké ignorovať to. Čoraz viac sa učím počúvať najmä svoju intuíciu. A viem, že nechcem maľovať normálnych ľudí, nechcem maľovať obyčajných chlapcov bez uší, čo si píšu domáce úlohy a potom idú na tréning. Nechcem maľovať reálny svet.“
Prečo nie?
„Lebo reálny svet, zvlášť ten urbánny, je všade okolo mňa. Je únavný, plný povinností, zákazov a vecí, ktoré sa zdajú byť dôležitými, ale nie sú. Najradšej by som mal stále 15 rokov a žil na ostrove uprostred jazera, ak by tam bola wifi.“
Neprekáža vám, že vás tie uši napokon zaškatuľkujú?
„Ale to sa už dávno stalo, už si ma dávno zaškatuľkovali. Ale to je asi normálne, tak to funguje. Netvrdím, že nad tým vôbec nerozmýšľam, ale budem si skrátka maľovať zajace, kým sa mi bude chcieť.“
Oh God, I feel like I am a virgin again!?, 2011
All of my friends are addicted to the internet, 2011
Pôsobíte extrovertne, netajíte svoju orientáciu. Nebáli ste sa niekedy, že vás u nás budú diváci vidieť viac ako výstredného homosexuála než ako maliara?
„Nie, vôbec som nad tým neuvažoval, nič som neplánoval. Keď som začal maľovať, dal som si tému, ktorú som chcel spracovať a to robím dodnes. Navyše, nie som predsa Paris Hilton, ktorá nič nerobí a je len na očiach, hoci niektorí si to možno o mne mysleli. Verím, že minimálne tí, ktorí sa trochu zaujímajú o súčasné umenie, vedia, kto som, ako vystupujem, ale vedia aj to, čo robím. Vedia, že makám. Niekto to chce vidieť a niekto nie, ale o tom ja nerozhodujem. Snažím sa nerobiť kompromisy, som workoholik a maľovanie je pre mňa veľmi prirodzené, tak ako je prirodzené, že moje obrazy sú bezprostredne späté s tým, aký som. Keď môj galerista predáva moje diela na veľtrhu niekde v New Yorku, tak nikto nevie, kto som, ako vyzerám, ako sa tu na mňa ľudia pozerajú. Tam sú moje maľby medzi stovkami iných a zberatelia o ne majú záujem. Samozrejme, dnes majú mnohí umelci vo svete imidž, ktorý je súčasťou ich tvorby, a niekedy ju aj prevyšuje. Ten môj, žiaľ, nesiaha tak ďaleko, aby moju prácu predal.“ (smiech)
Je imidž to, čo vládne trhu s umením?
„Najprv treba rozlíšiť, čo je svet umenia a trh s umením. Myslím, že sú to dve rozdielne sféry, dva svety. Snažím sa nemyslieť na nejaké úspechy na trhu s umením. Bohatý umelec dnes nemusí byť dobrý umelec. Niekto má imidž, že nemá imidž, ale aj to je predsa imidž... Ľudia sú pomerne povrchní, hodnotia vás podľa klebiet a vzhľadu, je to fakt, ktorý však môžete využiť vo svoj prospech, či ste umelec, učiteľ, kuchár, alebo manažér.“
Musí byť umelec ambiciózny, aby prerazil?
„Ambície sú veľmi nebezpečné. Z každej strany počúvam o úspechu a neúspechu, o predaní sa a nepredaní sa, stále dokola. Je to veľmi vyčerpávajúce. Umenie nie je populárna hudba ani nejaká Superstar, nevzniká priamo pre trh, respektíve, ja nefungujem na tejto báze a ani to nechcem. Samozrejme, trh, úspech a peniaze sú veľmi návykové, ale potom sa stávajú vyčerpávajúcimi. U nás je to o to ťažšie, lebo sa stále pohybujeme akoby uzatvorení v nejakom mikroprostredí, byť v ňom na očiach je náročné. A pritom, vizuálny umelec nebude nikdy ani na Slovensku, ani vo svete takou hviezdou ako nejaký spevák či herec. Ani Damien Hirst nebude nikdy taký známy a slávny ako trebárs Hannah Montana, disney hviezda Miley Cyrus, ktorá zrejme zarobila aj viac peňazí ako on. Chcem tým povedať, že keby som chcel byť úspešný a bohatý mladý muž, tak by som si určite vybral celkom inú profesiu.“
Advanced search, 2012
Faster, stronger, higher, harder, 2012
Napriek tomu sa netajíte tým, že chcete uspieť...
„Chcem, nezapriem to. Je príjemné, keď vás ľudia chvália. Keď človek veľmi dlho nedostane žiadnu pozitívnu reakciu, nemyslím finančnú, ale najmä ľudskú, môže to byť dosť deprimujúce... Mám teraz obrovskú radosť z článku o berlínskej výstave v online verzii časopisu Artforum. Zároveň milujem peniaze a vôbec sa tým netajím. Je to ako požehnanie, keď za jeden predaný obraz môžem nakúpiť materiál na ďalších tridsať, veľmi si to vážim. Zároveň ma štve, že moje obrazy sú také drahé. Chcel by som, aby si ich mohol dovoliť kúpiť každý.“
Na facebook dávate osobné fotky aj fotky obrazov, nechceli ste to oddeliť?
„Facebook možno trochu preceňujem, ale komunikácia na ňom ma skrátka baví. On je vlastne veľmi demokratický. Mám asi dvetisíc priateľov, niektorí sú tam pre polonahé fotky z dovolenky, iní pre obrazy. Keď niečo postujem, nerozlišujem, čo by koho mohlo zaujímať. Takto sa moje obrazy dostávajú aj k tým, ktorí nemajú o umenie najmenší záujem. Prišli na môj profil pre niečo úplne iné, ale zrazu komentujú obraz. Páči sa mi, že im to takto podsúvam, lebo viem, že je to iba v miere, ktorá im vyhovuje. Nemusia si to predsa všímať, nemusia reagovať, ale reagujú. Iným zasa prekážajú rôzne hlúposti, ktoré tam dávam, ale mne sa to takto páči.“
Načo je podľa vás umenie?
„Niekde som čítal štúdiu, ktorá hovorila, že ľudia, ktorí chodia do galérií sú šťastnejší ako tí, čo tam nechodia. A možno je to tak, že do galérií chodia iba šťastní ľudia..“ (smiech)
Čím je vaše umenie uprostred množstva iného, čo ním chcete povedať?
„Nechcem povedať nič konkrétne. Necítim sa ako 'zvestovateľ' nejakých posolstiev. Na to sú tu iní ľudia. Nechcem svoje obrazy zaťažovať niečím hlboko literárnym či nebodaj moralizujúcim alebo osvetľujúcim pravdy univerza. To nie je moja úloha, necítim sa tak. Ide mi predovšetkým o sprostredkovanie nejakej vizuálnej slasti alebo vyrušenia, o sprostredkovanie pocitu, atmosféry, ktoré zažívam. Preto som veľmi rád, že zvlášť mladá generácia mi rozumie, vedia moje maľby čítať. A to je pre mňa dôležité.“
Unfair advantages, 2011
Hidden, 2011
Ice Cream, 2012
