Vázy vytvorené z včelích plástov mu priniesli svetový ohlas. Nie každý totiž dokáže vymyslieť spôsob, aby na tvorbe dizajnu spolupracovali aj včely.
Máte vzťah k umeniu z rodiny?
Pochádzam z takpovediac pragmatickej rodiny. Moja mama je exaktný vedecký historik, otec architekt, ale jeho sestra bola maliarka, takže určite sú tam nejaké vplyvy. Kreslenie a maľovanie som mal ako hobby, chodil som na výtvarnú asi od desiatich. Nikdy ma nebrali ako nejaký extra talent, vedel som kresliť a postupne som si hľadal vlastnú cestu. Niekedy sú to dlhé roky poctivej práce. Talent je do veľkej miery o tom, že si to odrobíte.
V holandskom Rotterdame pracujete v úspešnom dizajnérskom ateliéri. Vďaka čomu ste sa presadili? Koľko šťastia ste nato potrebovali?
Otázka šťastia je na mieste. V jednej knihe som čítal, ako sa pýtali majstra, či verí v šťastie. Zasmial sa a povedal: ako inak by som si vysvetlil úspech ľudí, ktorých nemám rád? Takže šťastie je potrebné, ale je veľmi relatívne. Výhodou školy, ktorú som v Eindhovene navštevoval, bolo to, že mala veľmi dobré renomé. Ak ste niečo zaujímavé spravili, dostalo sa vám odozvy. Tá je veľmi dôležitá pre rast človeka po psychologickej stránke, lebo vám dodá sebaistotu, odvahu, naznačí vám, že ste na správnej ceste. Keď vás okolie stále týra nezáujmom, tak vás to po istom čase prestane baviť. A pritom, všade naokolo môže byť kopec talentovaných ľudí, len ich talent nebol nikdy podchytený. Môže tu byť veľa mozartov či einsteinov, lenže robia niečo iné. A v okolnostiach, v ktorých žili, nerobili to, na čo majú talent. Mne škola pomohla hlavne v tom, že som po jej skončení mohol vystavovať veci, ktorých sa potom chytili zahraničné médiá a dostal som ponuky robiť ďalšie veci, ktoré ma posúvali ďalej.
V jeho ateliéri v Rotterdame to vyzerá skôr ako vo fabrickej hale. Niektoré objekty však majú úctyhodné rozmery a treba pri nich veľa silných pomocníkov. FOTO: archív T. G. L.
Ako komunikujete s klientmi?
Mojimi klientmi sú väčšinou ľudia, ktorých moje veci zaujali, napríklad niekde na výstave. Chcú o nich vedieť čo najviac a dlho sa spolu len zoznamujeme cez dielo. Chcú byť súčasťou sveta umelca, nie anonymnými kupcami. V istom momente dôjde na otázku, či si dielo chcú kúpiť a koľko stojí. A je to tak nielen v prípade galérií, ale aj u konkrétnych zadávateľov alebo privátneho zberateľa. V tomto zmysle je medzi priemyselnou a umeleckou zákazkou minimálny rozdiel. Momentálne pracujeme na veciach, ktoré pôjdu do Ameriky pre jedno múzeum. Šéfa múzea zaujali pred rokom moje diela na výstave v Benátkach. Chce stálu inštaláciu a my chceme ponúknuť niečo z nášho „včelieho“ konceptu
Ktoré diela vás posunuli ďalej?
Ešte kým som začal s voskom, robil som s papierom. Diela, ktoré som vytvoril, mali vždy niečo do činenia s procesom, materiálom a manifestoval som to formou každodenných objektov - váz. Neskôr prišli voskové vázy.
Projektom voskových váz ste sa stali známym vo svete. Kam ho radíte v rámci vlastnej stupnice od umenia k dizajnu?
Pre mňa bol môj projekt s včelami istým symbolom renesančného návratu. Dokonca prelomom.
Akým prelomom?
Najprv som začal vyrábať vázy odliate z včelieho vosku. Ako sochár som vosk zohrial, odlial do formy, stuhlo to a bola váza. Tento proces ma však nenapĺňal. Pokúsil som sa doň včely zapojiť aktívne. V tom prípade už nešlo o to, že tvorím ja, ale o pochopenie procesu, materiálu, včelieho fenoménu ako takého. Postupne som nastavil okolnosti tak, aby proces samovoľne pokračoval bezo mňa, a ja som len kedy-tedy zasiahol. Je to niečo takpovediac zenové. Ako umelec sa vzdialim a nechám to tao plynúť.
Prečo vás chytil práve vosk?
Hľadal som iný materiál než kov, nehrdzavejúcu oceľ a plast, čo sú momentálne najrozšírenejšie materiály a sú iba dôkazom zabrzdeného myšlienkového procesu. Vosk mi naznačil, že sa treba len inak správať, a materiál je stále vhodný.
Táto váza, ktorú „vyrobili včely“, je vystavená v Múzeu moderného umenia (MoMA) v New Yorku. Včelám sa do úľa vloží drôtená konštrukcia a včely na nej urobia plást. FOTO: archív T. G. L.
Mali ste konkrétnu inšpiráciu? Nebodaj nejakú voskovú sviečku?
Áno, presne tak. Robil som voskové sviečky, a zaujalo ma, že keď ich zapálite v bezvetrí, tak vyhoria a zostane len čierna bodka. Vtedy som si uvedomil, že to je produkt, ktorý existuje, ale potom v istom momente z neho nič nezostane a to ma fascinovalo. Táto efemérnosť materiálu bola témou mojej magisterskej práce. Vázy boli relevantným nosičom tohto konceptu. Vosk pochádza od včiel, včely lietajú na kvety, ktoré sú potrebné na to, aby včely mohli vyrábať voskové plásty. Uzavretý kruh.
Ako ste dosiahli, že včely vyrobili voskový plást podľa vašej predstavy? Neodmietali vaše formy?
Na začiatku celého procesu bola veľká nevedomosť. Keď som písal svoju prácu, skúšal som pracovať so včelami tak, že som sám vyrobil vázu z vosku a dal som ju včelám dorobiť. V rámci pokusov som prišiel na to, že existujúce vázy môžeme dať úplne nabok, lebo včely ich dokážu vyrobiť na drôtenej konštrukcii v tvare vázy celkom samy. To bola čistá myšlienka. Včely reagovali veľmi dobre na stiesnené priestory a vedeli si definovať plásty na základe tvaru, ktorý v priestore už existoval. Mohli sme ho potom rozpoznať, kým pre ne to bola bezpredmetná informácia. Tam nastal ten moment manipulácie.
Verili ste, že sa to podarí?
Bol som dosť vystresovaný, pretože na začiatku som o včelách nevedel nič. Pred včelármi som musel odkryť karty, povedať im, čo chcem a vypočuť si, ako sa to nedá. Chvíľu trvalo, kým som našiel včelára, ktorý bol ochotný so mnou experimentovať. Mnohí sa ozývali, že je to týranie včiel.
Na diele Neznesiteľná ľahkosť na výstave dizajnu Miami/Basel v uzavretom priehľadnom kvádri pracovalo 40 000 včiel. FOTO: archív T. G. L.
A je?
Nie je. Ale stačila menšia zmena, a už boli mimo svojej komfortnej zóny. Veľa záležalo od samotného včelára. Včely sú však našťastie také, že ak sa im niečo nepáči, tak to robiť nebudú. Uväzniť ich nemôžete ani v strese nefungujú. Musia byť v pohode, keď vyrábajú plásty pre kráľovnú, ktorá chce klásť vajíčka.
Aká bola odozva na prvú vázu?
Každý bol prekvapený, že niečo také sa dá urobiť, veľa sa o tom rozprávalo v škole, ale myslím si, že uznanie prišlo až potom, ako som gro svojich vecí vystavil. Vtedy sa o tom začalo písať aj v NY Times. V rámci dizajnu to bol celkom nový koncept. Najprv som bol rozhodnutý s tým rýchlo skončiť, chcel som pôvodne spraviť jednu vázu a koniec. Ale po pár mesiacoch som sa k projektu vrátil. Ja s tým končím každý rok.
Aké nové materiály vás ešte lákajú?
Paradoxne som sa začal zaujímať už aj o oceľ, lepšie povedané o proces roztavovania a prechod z jej tekutého do tuhého skupenstva. Chcel by som skúsiť aj niečo s keramikou. A ešte s motorovým olejom. Viac povedať nemôžem, sú to ešte iba nápady v hlave.
Ako vznikajú diela alebo produkty vo vašej hlave?
Veľa vecí vzniká pochybovaním. Ale v určitom momente dochádza k istej katarzii - človek si prejde tým, že nič nevie, a zrazu sa to zlomí, pocíti istotu a prechádza do procesu vyrábania konkrétnej veci či diela. Vždy sa však zamýšľam nad tým, aký je ten správny kontext. A toto uvažovanie niekedy preváži misku váh a ukáže sa, či ide o produkt priemyselného, či produktového dizajnu, alebo už o umenie. Vždy mi išlo o zamýšľanie sa nad materiálom, procesom, objektom. Ak má ten objekt funkciu, tak by sa mala dať využiť. Čiže ak sa robí stolička, tak taká, aby sa na nej dalo sedieť. To je aj prípad stola, ktorý som vystavoval nedávno v Bratislave na Dizajnvíkende.
Na prvý pohľad ide o úplne drevený stôl s jednoduchými, čistými líniami. Až videoinštalácia prezrádza, že dosku stola tvoria tisíce papierových hárkov.
Je aj nie je to stôl. Ide o platformu - dosku, v ktorej je naukladaný papier a prináša vám hmatový zážitok. Zároveň som chcel skombinovať príbuzné materiály drevo s papierom. A napokon túto platformu povýšiť, a tak som jej dal štyri piliere. Tak dostala formu stola. Je to niečo podobné, s čím pracoval Donald Judd, známy americký sochár. On vytváral objekty, ktoré vyzerali ako stoličky, stôl či poličky, ale nikdy mu primárne nešlo o tieto predmety. Ak ste chceli, mohli ste ich použiť, a ľudia to aj robia, ale je to predovšetkým umenie od Donalda Judda.
Na prvý pohľad obyčajný drevený stôl. Je však vyrobený z tisícov papierových hárkov. Papier bol materiál, s ktorým TGL začínal, známe sú jeho papierové vázy. FOTO: archív T. G. L.
Rozdiely medzi umením a dizajnom sa teda teoreticky dajú zotrieť. V praxi sa však veci môžu o dokonalosť iba snažiť. Ako rozoznať tie naozaj dobré?
Grafický dizajnér Paul Rand hovorí o dvadsiatich princípoch jazyka umenia: rytmus, množstvo, kontrast, kompozícia, hierarchia a tak ďalej. A všimnite si - či už je to logo, hudba, predmet, obraz alebo auto, vo všetkom nájdete tieto princípy. Ani jedna z týchto častí nemôže byť podcenená. Preto sa mi veľmi páči renesančné chápanie umelca, ktorý je astronómom, matematikom, fyzikom, doktorom, rezbárom, sochárom, maliarom, staviteľom v jednej osobe a vytvára veci na základe poznania, rešpektu.
Ako sa formoval váš pohľad na umenie?
Bol som dosť kritický k tomu, čo som študoval. Dva roky som bol v Košiciach na fakulte umení. Tam to bolo fajn, ale som človek hladný po príležitostiach a zistil som, že chcem stráviť ďalšie štyri roky niekde inde. Škola bola dobrá, len ja som to vnímal tak, že v rámci ambícií, ktoré som mal, mi dala už všetko, čo som potreboval. Dala mi výborný technický základ. Prihlásil som sa na Sorosove štipendium do Ameriky a zároveň som šiel aj na prijímačky na VŠVU do Bratislavy. Nakoniec sa vydarili obe veci, takže som na VŠVU požiadal o odklad. V Amerike som bol rok, študoval som sochu a maľbu. Tam som to po prvýkrát okúsil, aj som sa do toho zamiloval.
Za toto sadrové vajce získal cenu Dizajnér budúcnosti na najprestížnejšom komerčnom veľtrhu s umením v švajčiarskom Bazileji. FOTO: archív T. G. L.
Ako vyzeral váš návrat domov?
Bol som na Washingtonskej univerzite v Seattli, ale v rámci programu VŠVU som sa ešte dostal do Pittsburgu, kde som bol ďalší polrok. Okrem ateliéru Františka Buriana som na VŠVU pokračoval v ateliéri Ivana Csudaia spolu s Erikom Schillem či Dávidom Baffim. Potom prišiel moment, keď som sa musel rozhodnúť, ktorý konkrétny odbor chcem študovať, a tak som sa rozhodol pre produktový dizajn. Nevedel som sa spoľahnúť na maľbu ako na svoj chlieb.
Čím sa líši produktový dizajn od priemyselného?
Produktový dizajn viac rieši otázku, prečo robiť dizajn, než samotnú funkčnosť produktov. Je o vytváraní objektov, ktoré sú viac obrazom, novou situáciou - niekedy filozofickou, inokedy estetickou, alebo ich kombináciou.
Čo si myslíte o vývoji dizajnu na Slovensku?
Na Slovensku je veľa dobrých dizajnérov, ale spoločnosť akoby ešte nedorástla na to, aby mala na nich požiadavky. Keď spoločnosť nie je pripravená stavať sa k okoliu kultúrne, tak má dizajnér limitované možnosti. Akcia Dizajnvíkend, na ktorej som sa nedávno v Bratislave zúčastnil, je jedna z možností, ako dostať myšlienky o dizajne v kontexte umenia medzi ľudí.
O tvorbu TGL sa zaujíma mnoho známych ľudí. V Bazileji s ním diskutoval Brad Pitt, v Londýne na olympiáde manželka princa Charlesa Camilla, v svojej zbierke ju má údajne aj miliardár Roman Abramovič. FOTO: archív T. G. L.