Herecké úlohy Ela Romančíka sa menili spolu s dobou.
S Elom Romančíkom (17. 12.1922 – 9. 10. 2012) som sa v posledných rokoch - zhruba do roku 2005 - súkromne vídal na obedoch v bratislavskej Vegetke, ktorá už dnes neexistuje. Fascinoval ma pestrý život a peripetie jeho kariéry, ktorá bola charakteristická pre viacerých mužov jeho generácie.
Pôvodne bol úradníkom, ktorý miloval ochotnícke divadlo. Tam boli korene jeho budúcej profesionálnej kariéry. Hneď po vojne v roku 1945 sa rozbehol naplno.
Stal sa tajomníkom Revolučného národného výboru a vzápätí predsedom Miestneho národného výboru v Podturni a v tom istom roku aj Jánošíkom v ochotníckom súbore.
Dva roky poslanec
Vzápätí ho angažovali do profesionálneho divadla v Martine, kde si rolu Jánošíka v Mahenovej rovnomennej dráme zopakoval ešte aj v roku 1953. A z úlohy zbojníka „preskočil“ do úlohy poslanca Národného zhromaždenia v Prahe ako nestraník.
V tej role pobudol dva roky až do roku 1956, keď z nej abdikoval. Ako a prečo, to je pre mňa dodnes záhada. Ďalej už zostal verný martinskému divadlu a od roku 1956 až do odchodu do dôchodku Slovenskému národnému divadlu.
Ako sa počas Romančíkovho života vyvíjala doba, tak sa menil aj repertoár a striedali sa hry a Romančíkove postavy.
Od komsomolca Buruna v dramatizácii Makarenkovho románu Začíname žiť (1951) a Bočarova v Profesorovi Poležajovi (1952) cez Möbiusa v mimoriadne aktuálnej a majstrovskej dráme Friedricha Dürrenmatta Fyzici (1963) až po Romančíkovu najslávnejšiu filmovú postavu: dekana Kryštofa Aloisa Lautnera vo filme režiséra Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice (1969).
Ten v čase nastávajúcej normalizácie - nápadne pripomínajúcej časy inkvizície v 17.storočí - mimoriadne zarezonoval v „čerstvo“ okupovanom Československu.
Režisér Vávra pôvodne chcel do úlohy beštiálne upáleného kňaza obsadiť Ladislava Chudíka, herca, ktorý mal - a aj dodnes má - nespochybniteľnú morálnu autoritu.
Elo Romančík hral na javisku Slovenského národného divadla až do dôchodku. FOTO: SITA, TASR
Slušný chlap
Chudík však rolu neprijal. V tom čase bol umeleckým šéfom Činohry SND a jeho príslovečná zodpovednosť mu nedovolila opustiť na niekoľko týždňov či mesiacov divadlo.
Režisér Vávra musel zvoliť náhradu. A tak obsadil charakterného a slušného chlapa Ela Romančíka. Bol to jednoznačný úspech: Kladivo na čarodejnice súdruhovia normalizátori veľmi rýchlo stiahli z distribúcie.
Elo Romančík sa však už nezmazateľne vryl do pamäti divákov práve v tejto postave.
O jeho všestrannom talente, zodpovednosti a láske k divadlu sa azda vyjadria jeho hereckí kolegovia a priatelia. Dvadsaťtri rokov hral - ako by sme v dnešnej komerčnej dobe povedali - v „megahite“ Na skle maľované, naposledy v roku 2005.
Dúfam, že jeho posledné chvíle boli pokojné. Veľmi by som mu to žičil.
Autor: autor je dramaturg, režisér
