Štyria známi českí herci nakrúcajú film podľa svojich predstáv. Čoskoro sa však pohádajú medzi sebou aj s poľskými producentmi, ktorí sú zas sklamaní, že nedostali český humor podľa svojich predstáv. Možno tak by sa dal zhrnúť obsah filmu MAREKA NAJBRTA Polski film. Verte, taký punk dlho v našich kinách nebol. Je to mystifikácia, dôvtipná hra o absurdite filmového remesla, aj pokus búrať národné mýty, napríklad o českom humore. Vyzerá bláznivo, ale premyslene drží pokope. Poliak by povedal: český film.
Namiesto výrazu španielska dedina sa v Poľsku používa výraz český film. Žeby Poliaci nerozumeli českým filmom?
„Kdeže. To spojenie vzniklo celkom banálne, keď sa raz po vojne premietala v Poľsku bláznivá komédia z protektorátu s názvom Nikto nič nevie. Hrá v nej Marvan, ja ju nemám veľmi rád. Na plagáte bolo Nikt nic nie wie a pod tým czeski film. Odvtedy to používajú, aj v novinách, napríklad nedávno som videl titulok Rokovanie v Bruseli - český film. Chceli tým len povedať, že v tom bol chaos.“
Vo vašom filme viackrát narážate na to, že Poliaci zbožňujú český humor. Čo na ňom tak obdivujú?
„Hm, nie som odborník, no myslím si, že Poliaci k nám majú ambivalentný vzťah. Niečím ich bavíme, niečím nami pohŕdajú. Vravia nám, v tridsiatom ôsmom ste nebojovali, to ste celí vy, vy vysmievajúce sa beštie - ako v Čechách zvykol hovoriť Heydrich. Oni sú niečím iným, sú bohatiermi, veľkým národom. Český humor majú radi, radi sa mu smejú, špeciálne obľubujú komédie Petra Zelenku, zároveň však pohŕdajú aj ním a považujú ho za záludný. Samozrejme, teraz sa rozprávame o všeobecnom princípe, keď stretnete človeka s mozgom hlave, také predsudky nemajú zmysel.“
O Čechoch sa tiež hovorí, že humorom dokážu zhodiť úplne všetko a nič im nie je sväté. Naozaj nie je?
„Keď sa moja babička rozčuľovala, zvykla hovoriť: Humor áno, ale nie o vážnych veciach. Bola to celkom vážna žena, v podstate s minimálnym zmyslom pre humor, a touto vetou vystihla antidefiníciu humoru. Keby humor nezosmiešňoval vážne veci, už by viac nebol humorom.“
Polski film ste nakrúcali aj v Krakove, a jednu scénu pri soche Jána Pavla II. Napriek možným predsudkom, tým fanatikom, čo po nej lezie a bozkáva ju, nie je Poliak ale Čech. Jeden z vašich hlavných hrdinov.
„V tomto filme pracujeme s predsudkami, priam ich zámerne používame, ale Josef Polášek je naozaj katolík. Kedysi bol až bigotný, dnes už nie je, no v istých životných fázach sa pobožnosť u neho prejavuje viac. Takže sme to začlenili do filmu – nechceli sme zosmiešňovať ani náboženstvo, ani Karola Wojtylu. Ako to vyznie, to je už druhá vec, ale predpokladám, že ultrakatolícka spoločnosť si náš film vôbec nevšimne, je dosť mimo ich záberu. Jedine, že by si ho všimol nejaký blázon, možno kňaz, ktorý by proti nemu začal štvať. To by pre nás bola, samozrejme, zábava, ale nie je to náš cieľ.“
O predsudkoch k Česku píše v knihe Gottland Mariusz Szczygiel. Podarilo sa mu nejaké vyvrátiť?
„Celú som ju nečítal, ale už ten názov je provokatívny. Veď ja Čech by som sa mohol uraziť, kričať, že ja s Karlom Gottom nemám nič spoločné. Len súhlasím s tým, že je to užitočný idiot, ako povedal tuším Pavel Kohout. To je ideálna definícia pre takého oportunistu. Zároveň mi však neprekáža. Kvalitne spieva, síce nezmysly - tak prečo nie. Ako druhák na FAMU som o ňom aj nakrútil film Vynález krásy. Gott v ňom vystupuje ako robot, ktorého zostrojil nejaký chlapík na chalupe na Vysočine. Na škole to bol dosť populárny film.“
Len Poliaci ho nepoznajú.
„Poznajú. V Krakove som sa nedávno stretol s jedným novinárom a ten mi vraví: Polski film? A bude to mystifikácia? Chápem, kedysi som videl jednu mystifikáciu o Karlovi Gottovi! Povedal som mu, že ten film som robil ja. On nechápal, a ja tiež nie.“
Nemrzí vás, že vo svete sa preslávia také veci, o ktorých si vy myslíte, že nestoja za to?
„Kto vie, čo stojí za to? Neodsudzujem ani porno, ani červenú knižnicu, ani experimenty, dôležité je, či to s niekým komunikuje. Aj do grantových programov vždy vstupujem s tým, že sa nebudem na nikoho hnevať, keď peniaze nedostanem. Nemám na ne žiadne automatické právo. Filmová technológia je už taká dostupná, že ak niečo chcem, dokážem to nakrútiť sám. A slobodne.“
Polski film je taký mystifikujúci a odviazaný, až je punkový. K takému výrazu ste dospeli v tomto veku?
„Mám štyridsaťdva rokov, niektorí punkeri majú sedemdesiat. A v tomto prípade treba punk chápať ako synonymum pre istý typ myslenia. Ja mám rád slobodné, autorské filmy, a nezaujíma ma, že ktosi iný ich potrebuje žánrovo definovať. Filmom môže byť čokoľvek. Ak má na začiatku a na konci titulky, je to celkom užitočné. Neznamená to však, že ich tam naozaj musí mať.“
Na film ste použili finančnú odmenu, ktorú ste na festivale v Krakove získali za film Protektor. Nebránili vám poľské produkčné záväzky v rozlete?
„My sme si ešte predtým vraveli, že tento film nakrútime za každú cenu, aj preto, že je to téma, ktorá znesie punkové spôsoby nakrúcania. Všetci súhlasili, že by vzali svoje autá a istý čas by v nich aj bývali, hoci sú už zvyknutí na iné pomery. Poľský vklad nás neobmedzoval, naopak, umožnil nám nakrúcať v relatívne štandardných podmienkach. A boli sme v nich úplne slobodní.“
Ale museli ste ísť nakrúcať do Poľska.
„Samozrejme, každé nakrúcanie komplikuje to, že peniaze treba minúť v krajine, odkiaľ pochádzajú. My sme mali šťastie, že vlastne nakrúcame film o nakrúcaní filmu, a tak sme doň tento problém mohli ľahko začleniť - a šli sme Brno kŕčovito nakrúcať do Krakova. O tom však Polski film je, o absurdite našej profesie a o nezmysloch, ktoré generuje. Človek sa často pýta, či to má všetko vôbec zmysel. Mám to vyriešené, myslím si, že má. Ale pýtať sa na to treba vždy.“
Jednou z tém vášho filmu je túžba vrátiť sa k študentským ideálom. Vaši štyria herci sa chcú vykašľať na podradné práce, ktoré ich živia, a urobiť konečne poriadny film.
„Chceli by sa vrátiť, ale vo filme sú presne takí, akí sú dnes. A nikto z nich nie je nejako zásadne nespokojný s tým, čo je. Napríklad Tomáš Matonoha - to, čo vo filme vidíte, to je presne on. Zo štvorice kamarátov je najbližšie k popkultúre, ale aj on je spokojný.“
Matonoha ženie ostatných, aby hrali samých seba, vraj „jedna k jednej“. Kto vymyslel taký termín?
„On. Zvykne ho používať pri tvorivých diskusiách a dosť to vyjadruje túžbu hercov po autenticite. Lenže ako viete, Polski film pracuje s dvomi protichodnými vecami: pravdou a absolútnou fikciou. Navzájom sa prestupujú, až divokým, nárazovým spôsobom.“
Hercov taký princíp autenticity oslobodzuje?
„Evidentne. Napríklad filmový konflikt medzi Pavlom Liškom a Marekom Danielom je aj skutočný. Daniel naozaj zvykne povedať veci, ktoré ľudí naštvú a aj pri našom nakrúcaní sa stalo, že vyvolal konflikt s Liškom. Pohádali sa, vyhadzovali si na oči staré spory, no pod tým všetkým sa skrýva láska, to, že sa majú radi. Polski film v ich vzťahu zase raz čosi pomenil a prelomil napätie medzi nimi, ale bol to len sekundárny efekt. Polski film je film, nie terapia. Ale je pekné, že má taký vzťah k realite.“
Hra alebo realita, to je tu nekonečná hádanka.
„To je ideálny výsledok. Na českú premiéru som pozval aj našu detskú lekárku, a manželka sa jej potom pýtala: Pani doktorka, vám sa ten film nepáčil, však? Nepáčil, odpovedala, ale musím naň myslieť. A mne toto bohato stačí. Viem, že tento film nebude všeobecne nadšene prijatý. Ale pre mňa mal veľký zmysel. V tej slobode.“
Mala pre vás táto filmárska sloboda nejaké hranice?
„Nikoho sme nechceli uviesť do omylu. Herci ponúkajú divákom vlastnú identitu, aj tú, čo je mediálne známa, a my sme sa s ňou hrali. V tomto smere nemala naša sloboda a imaginácia žiadne hranice. Len z dramaturgických dôvodov sme jeden motív vystrihli – že Pavel Liška sa pri hre v divadle pomočoval. Zdalo sa mu absurdné, čo robí. Žasol, že ľudia prijímajú jeho hru a s vážnosťou počúvajú, čo na javisku melie. Dostával z toho záchvaty smiechu a naozaj sa pomočoval. Verte, nestrieľam si z vás. Aj sme nakrútili pár scén, ako o tom hovorí, ako sa mu to práve deje, aj ako sa k tomu vracia v šatni. Ale keď sme sa na to potom pozerali, váhali sme, či sa to nebude zdať...“
Vykonštruované?
„Áno. Bol to síce zmysluplný motív, ale radšej sme ho vyhodili.“
Akú budete mať kampaň v Poľsku? Vraj sa tam české filmy zámerne prekladajú tak, aby aspoň jedno slovo v ich názve súviselo s Českom. Poliaci potom získajú predstavu, že uvidia skvelú českú komédiu.
„To som nevedel, ale, počkajte, to ma privádza k úžasnému nápadu. Veď by bolo skvelé, keby sa Polski film volal v Poľsku Český film. Vôbec neviem, akú kampaň tam chystajú, ale toto im hneď utekám navrhnúť, to by sa mi páčilo. Bol by to prísľub absolútneho zmätku!“
