Dodnes sa ľudia pýtajú, ako je možné, že v časoch, keď sa schyľovalo k bezhlavej privatizácii filmových štúdií Koliba, keď politické a kultúrne prostredie na Slovensku kinematografii vôbec neprialo, vznikol taký čistý a príťažlivý film?
Bola to pravdepodobne posledná koprodukcia Slovenskej filmovej tvorby Bratislava. Kapitalizmus, ktorý sa u nás budoval, bol už vtedy bizarnou karikatúrou demokracie. Spoločnosť sa nanovo štrukturovala a neplatilo nič, čo sme dovtedy poznali a nemali sme ani tušenie, kam sa to bude uberať.
„Dlho sme uvažovali, o čom má byť náš film,“ hovorí scenárista Záhrady Marek Leščák. Bol to prvý film, ktorý nakrútil s priateľom a režisérom Martinom Šulíkom. Dlho o ňom spolu iba hovorili, zbierali etnografické materiály a autentické zážitky z vidieka a prírody.
„Nakoniec vznikol nápad prerozprávať náš pocit z doby do formy úteku alebo vyhnanstva mimo spoločnosti a cez hlavného hrdinu rozprávať o pocitoch a myšlienkach človeka na konci tisícročia, ktorý si nanovo definuje hodnoty a vzťahy.“
Foto - InFilm, s.r.o.
V raji minulosti
Je koniec letných prázdnin. Jakuba, mladého učiteľa a krajčírovho syna, život v meste obťažuje. Otec ho núti osamostatniť sa a oženiť, no Jakub má vydatú milenku, ktorá na ňom visí a práca v škole ho neuspokojuje.
Záhrada
rok výroby: 1995
Réžia: Martin Šulík
Produkcia: Charlies´s, STV Bratislava, ARTCAM International Paris, SFT Bratislava
Scenár: Marek Leščák, Martin Šulík, Ondrej Šulaj
Hudba: Vladimír Godár
Kamera: Martin Štrba
Architekt: František Lipták
Návrhy kostýmov: Mona Hafsahl
Hrajú: Roman Luknár, Marián Labuda, Zuzana Šulajová, Jana Švandová, Katarína Vrzalová, Dušan Trančík, Ján Melkovič, Stanislav Štepka, František Kovár, Marta Rašlová, Marián Labuda ml.
Ocenenia: päť Českých levov 1995, Cena Slovenskej filmovej kritiky 1995, 1. cena MTF Prix Italia v Bologni, Cena poroty na Festivale mladého filmu v Turíne a mnohé ďalše.
V istom okamihu nasadá do auta a odchádza na samotu, kde obklopená veľkou záhradou stojí chalupa jeho starého otca. Zoznamuje sa s ovocným sadom, otvára zadebnené okná, natriasa periny, opäť po rokoch zakúri v peci.
Číta si dedov denník a zároveň stretáva neznáme dievča (pannu zázračnicu), ktorá si ho získa svojou prostotou. Jeho príbeh tvorcovia napojili na filozofické a kultúrne odkazy, ktoré spoluvytvárajú jeho krehkú poetickú rovinu.
Šťastný trojlístok
Na začiatku stačila obrovská chuť točiť film. Peňazí na výrobu nebolo, až neskôr sa pridal francúzsky koproducent. Tvorcovia spočiatku žili v predstave, že film vzniká pre úzku skupinu ľudí.
„Je zaujímavé, že nakoniec zarezonoval zo všetkých mojich filmov najviac. Vždy sa nájde niekto, kto mi ho pripomenie,“ hovorí režisér Martin Šulík. Pôvodne mal na mysli príbeh o tom, že človek je iba jednou zo súčastí sveta. Neskôr však doňho s Marekom Leščákom prepašovali staronové motívy z viacerých svojich nerealizovaných scenárov. Tak sa sem dostala napríklad postava dievčaťa Heleny.
V istom momente sa vraj v písaní zasekli a do hry vstúpil scenárista Ondrej Šulaj. Odvtedy scenár vznikal v trojici. Vďaka tomu sa k úlohe Heleny (na ktorú bol inak vypísaný veľký konkurz) napokon dostala jeho dcéra a typovo vyhovujúca Zuzka Šulajová.
Do postavy Jakuba obsadil režisér herca Romana Luknára. Všimol si ho vo filme Vášnivý bozk, ktorý sa nakrúcal rok predtým v Banskej Štiavnici. Luknár mal dilemu - v madridskom divadle mu práve ponúkali rolu. Po prečítaní filmového scenára však neváhal ani chvíľu. S radosťou si zahral po boku smutno-smiešneho Mariána Labudu či skvelej Jany Švandovej.
Foto - InFilm, s.r.o.
T602 ešte žije
Pri písaní boli scenáristi vždy spolu, buď niekde v kaviarni, alebo u niektorého z nich doma. Osvedčilo sa im to, spolu si prešli všetky cesty, dokonca aj slepé uličky a to je vraj pri realizácii vždy lepšie, lebo všetci poznajú do detailov spoločnú predstavu.
„Je to aj zábavnejšia robota. Dokonca sme už vtedy mali laptop. Bol trochu väčší ako tie dnešné, písali sme v programe T602 na diskety, ktoré sa potom nejako konvertovali pre francúzskeho koproducenta,“ spomína Martin Šulík.
InFilm, s.r.o.
Myjava
Väčšina záberov sa nakrúcala v krásnom prostredí myjavských kopaníc. Tu objavili tvorcovia samotu so starou, dnes už napoly spadnutou chalupou, ktorú si na filmovanie prenajali. So scénickým architektom Ferom Liptákom dotvorili exteriéry - vykopali jamu, postavili plot, dokonca priviezli stromy.
Počas nakrúcania, ktoré trvalo tridsaťpäť dní, sa výbornému kameramanovi Martinovi Štrbovi narodila dcéra. To sa práve striedali dve ročné obdobia - leto a jeseň. Opadané lístie potrebovali pre záverečnú scénu s levitujúcou Helenou, známu aj z plagátov.
„V pauze dokonca napadal sneh, hercom nebolo všetko jedno, keď sa v tej zime museli vonku sprchovať,“ spomína Šulík. Marek Leščák tvrdí, že úspech filmu zrejme súvisí s vyjadrením ich pocitu, ktorý mal v danej dobe všeobecnejšiu platnosť.
Jedinečným vkladom bola podmanivá hudba Vladimíra Godára. Tvorcovia nemali prehnané očakávania, no Záhrada im napokon pomohla k nakrúteniu ďalších filmov. „Filmy si žijú svoje životy a my svoje,“ dodáva.
Roman Luknár: Túžim po naozajstnej záhrade
O filme Martina Šulíka rozpráva herec Roman Luknár, ktorý si vo filme zahral mladého Jakuba.
Spomeniete si niekedy na Záhradu?
Jasné. Bola to moja najkrajšia filmovačka. Bývali sme v obci Krajné v robotníckej ubytovni, lebo nablízku na kopaniciach vtedy nič iné nebolo. Filmový štáb to úplne stmelilo.
Ráno som pomáhal nosiť lampy do chalupy a večer, keď sme sa vrátili z nakrúcania, som s pomocným kameramanom Vikim Fančovičom počítal metre filmu, ktoré sme nakrútili, potom sme nachystali kazety na ďalší deň. Bolo to také rodinné, strašne príjemné.
Nakrúcali ste skoro stále v prírode. Nebolo to nepohodlné?
To nie, ale bolo mi dva týždne trochu otupno samému pred kamerou, ale krásne. Nakrúcal som len s vtáčikmi a s objektmi v záhrade. Už som prosil, dajte mi nejakého herca, lebo sa tu zbláznim od žiaľu.
Ako ovplyvnil film Záhrada váš život?
Martin Šulík si ma vybral, keď som odišiel žiť do Španielska. Tam som si vtedy zakladal rodinu, svoju záhradu. Práve v čase, keď ma oslovil, som v Španielsku zvažoval prvú divadelnú ponuku.
Obetovali ste divadlo pre film?
Áno. Ale práve film Záhrada mi potom v Španielsku otvoril dvere - hneď som začal nakrúcať v televízii a dostal som nové divadelné príležitosti. Záhrada bola dokonca prepojená aj s mojím prvým filmom, ktorý som vonku nakrúcal.
Ako prepojená?
Bolo to v Baskicku. Nakrúcal som scénku so psom, ktorý ma mal trhať. Jeho majiteľovi vravím - takto ma pred dvoma rokmi trhal pes vo filme u nás na Slovensku a volal sa Egon. A on mi hovorí - veď aj tento pes je zo Slovenska a jeho otec je Egon!
Raz darmo, my sme v kynológii dobrí, Španieli od nás kupujú psy cvičené na drogy a bomby. Ten pes bol naozaj syn Egona, ktorý hral v Záhrade. Ako vravím, všetko je napísané tam hore.
Kde je dnes vaša „záhrada“?
Dnes si ju hľadám tu, a naozajstnú, tak ako ten Jakub z filmu. Chcem ísť bývať do lesa. Preč od ľudí.
Kam konkrétne?
No predsa u nás hore v Rači. Pod Sakrakopcom. Chcem si tam postaviť domček. Pocítil som Záhradu v sebe, naozaj, doslovne. V Rači som sa narodil, prežil som tam detstvo, celá moja rodina tam bola zžitá so zemou dlhé roky.
Som tam každú chvíľu. Sedím tam v tráve, podo mnou vinohrady, pozerám na Bratislavu a je mi strašne dobre. Život v meste mi už nič nehovorí.
V Španielsku ste takú možnosť nemali?
Aj tam som túžil bývať na samote, pri mori, v pokoji. Ale tu je doma. A páči sa tu aj mojim synom.
Ako ste prežívali úspech filmu?
Na začiatku sme netušili, že film osloví toľko ľudí. Pre mňa bolo napríklad strašne príjemné, keď som si len tak šiel v parížskom metre a všade boli veľké plagáty so mnou. Plný Paríž ma je! - hovoril som si. Samozrejme, to len tak bokom. Podstatná je vo filme človečina. Človek, keď je spojený so zemou, je omnoho pokojnejší, zdravší, a to ľudia z toho filmu cítia, preto ich ťahá.
Eva Andrejčáková
FOTO - Peter Procházka
