Zvukový majster Juraj Ďuriš: S internetom veľmi ľahko osprostieme

Dlhoročný šéf Experimenálneho štúdia Slovenského rozhlasu vysvetľuje, načo potrebujeme nekonvečnú hudbu.

Juraj Ďuriš (1954)Hudobný skladateľ a rozhlasový zvukový majster. Pochádza z Nitry. Vyštudoval experimentálnu fyziku na Technickej univerzite v Bratislave. Od roku 1978 bol zvukovým majstrom Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu. Súkromne vyštudo(Zdroj: Peter Žákovič)

Bude to päť desaťročí, čo v Slovenskom rozhlase funguje unikátne Experimentálne štúdio. Jeho dlhoročný šéf JURAJ ĎURIŠ vysveľuje, prečo rozhlas nepočíta s pracoviskom, kde vznikali špičkové projeky na svetovej úrovni, čo ho ďalej čaká a prečo je potrebná experimentálna hudba.

Na stene vám visí zvláštna partitúra. Pripomína mapku vojenského útoku.

„Veď to aj je plán útoku hudobníkov na nemecký Bonn. Nákladný a megalomanský happening za vyše dvadsať tisíc mariek zorganizoval emigrovaný slovenský skladateľ Ladislav Kupkovič v roku 1971.

Na Bonn - so súhlasom mesta - zaútočilo asi stopäťdesiat hudobníkov, pobláznili celé mesto, vozili sa v električkách, zastavili dopravu. Výsledkom bolo viac ako tisíc minút hudby."

Takže máme na čo nadväzovať?

„Slovensko má vyše päťdesiatročnú tradíciu experimentálnej hudby, máme tu kvalitné projekty súčasného umenia. Experimentálnym štúdiom prešli celé tri generácie skladateľov od Petra Kolmana, ktorý ho založil, cez Jozefa Malovca, Romana Bergera, Mira Bázlika, Ivana Paríka cez Víťazoslava Kubičku a Martina Burlasa až po generáciu najmladších.

Toto sú piliere kultúry, zlatý fond, z ktorého čerpáme nielen my. Poviem príklad. Keď prišli na Slovensko na návštevu umelci z Berlína Mark Behrens a DJ Zippo, tak tí našej hudobnej tradícii vystrúhali poklonu."

Kto chce zrušiť fungujúce štúdio?

V akom stave je Experimentálne štúdio dnes?

„Oficiálne ho nikto nezrušil, vlastne nepovažovali za povinnosť vôbec o tom diskutovať. Do popredia sa dostala ekonomika, aj tam, kde nemusí.

Výsledkom toho je, že Experimentálne štúdio prestalo byť samostatným útvarom popri hudobnej a slovesnej výrobe rozhlasu, ako bolo desaťročia, už je to len obyčajné štúdio. Ešte stále vyrábame programy, ale tvorivá atmosféra pomaly mizne."foto1.jpg

Čo s ním bude ďalej?

„Rokujeme s Vysokou školou múzických umení, značku chceme preniesť na ich pôdu. Čoskoro to budeme mať potvrdené."

Dá sa štúdio s vybavením len tak preniesť inam?

„Výhoda doby je, že tak veľmi nezáleží na kamennom priestore. To, čo vytvára Experimentálne štúdio, teda nie sú steny ani vybavenie, ale skôr značka, skúsenosti, tradícia, internetová doména, archív a koncerty.

A to preniesť môžete. Na VŠMU je veľa nadšených mladých ľudí, čo majú chuť tvoriť, takže môžeme pokračovať tam."

Štvorkanálový zvuk? Už v roku 1968

Ako sa vlastne jadrový fyzik dostane k avantgardnej hudbe?

„V živote človeka sú omyly, niektoré celkom zaujímavé. Ten môj bol, že som vyštudoval jadrovú fyziku. Hneď po škole som však nastúpil do rozhlasu, mala to byť technická funkcia okolo klimatizácie. Bol rok 1978, stavali novú budovu a stále stavbu naťahovali.

Stavebným sklzom vďačím za to, že som sa napokon dostal do Experimentálneho štúdia, hľadali kohosi šikovného do partie. To, že som šikovný, sa vlastne ukázalo neskôr (smiech)."

Odkedy štúdio funguje?

„V rozhlase od roku 1965, v televízii niečo podobné fungovalo už štyri roky predtým. V Československu však bolo už iba jedno podobné pracovisko, v Plzni od roku 1967."

Praha také nemala?

„Tam pokusy zlyhali pre kadejaké nejasné záujmy a Praha sa už nikdy potom nevyrovnala Plzni ani Bratislave."

Čo sa stalo s pôvodným vybavením štúdia? Niečo sa aj zachovalo?

„Ťažko povedať, čo znamená pôvodné vybavenie, štúdio za desaťročia totiž prešlo asi siedmimi generáciami technologickej prestavby. Staré veci sa vyhadzovali a nahrádzali modernejšími. Niekedy šlo pri obnove celé zariadenie do kovošrotu alebo sa niekam zapatrošilo, čo je veľká škoda.

Asi sme mali na to viacej dbať, predvídať časy, keď tieto kúsky budú mať muzeálnu hodnotu. Príkladom je štúdio na bývalom Leninovom námestí, ktoré bolo poskladané z modulov navrhnutých a vyrobených špeciálne pre rozhlas, to ste nikde nekúpili. Boli to skutočné unikáty, ktoré zanikli."

V čom ešte bolo naše štúdio unikátne?

„Nešlo len o technológie. Ako som spomínal, tie boli špičkové, napokon, projekt so štvorkanálovým zvukom sme tu realizovali už v roku 1968, teda dávno pred Surround systémami!

Technika však nie je všetko a nijako nepomôže skladateľovi, ak s ňou nemá skúsenosti, musí sa sám prebíjať, začínať odznovu, pretože mu chýba scéna a uchovaná skúsenosť. Práve v tomto bolo unikátne bratislavské pracovisko.

Majstri zvuku a skladatelia pracovali spolu v tíme a pri práci sa učili. V štúdiu si skadateľ vypočul, čo vytvoril, a mohol hneď reagovať. Priamy kontakt s materiálom bol facinujúci, celkom iný ako písať partitúry ceruzkou a počuť ich až na skúške."

foto2.jpg

S dlhoročným vedúcim Elektroakustického (neskôr Experimentálneho)štúdia Slovenského rozhlasu Petrom Janíkom. Foto - archív J. Ď.

Nová hudba

Vy ste však pôvodne majster zvuku, nie skladateľ.

„V Československu v tom čase neboli pre zvukárov vysoké školy, všetci mali stredné. Výnimkou v rozhlase bol iba inžinier Peter Janík, ku ktorému ma pridelili. To bola moja najlepšia škola. Hudba ma však začala priťahovať z umeleckej stránky, len som sa musel preorientovať na jazyk umenia.

Našťastie Experimentálne štúdio bolo veľmi inšpiratívne miesto a kto nebol trdlo, mohol sa pri skladateľoch dovzdelať. Mne obzory otvárali moji dvaja učitelia, skladatelia Milan Adamčiak a Víťazoslav Kubička.

Ešte za socializmu som potom dostal štipendium do Darmstadtu. V rozhlase boli z toho na nervy, nechápali, že tam musím ísť ja, nie nejaký vyvolený náhradník."

Aké to tam bolo?

„Letné kurzy novej hudby v nemeckom Darmstadte sú obrovské podujatie, fungujúce od päťdesiatych rokov. Prednášali tam velikáni súčasnej hudby od Johna Cagea po Stockhausena, zaujímavých koncertov v programe bolo toľko, že som po troch týždňoch skolaboval a musel chodiť oddychovať do parku.

Bolo to veľmi inšpiratívne miesto, ktoré ovplyvnilo mnoho našich skladateľov a teoretikov, čo tam boli predo mnou. V Darmstadte sme mohli vidieť voľnosť, slobodu, práve tam sme čerpali odvahu tvoriť nové veci doma."

Súčasťou nových smerov bola elektroakustická hudba.

„Elektroakustická hudba prišla po druhej svetovej vojne s vynálezom magnetofónu. Nové pamäťové médium umožnilo revolúciu - prvýkrát bolo možné uchopiť zvuk, uložiť ho, pozmeniť a nechať opäť zaznieť.

S tým prišla doba veľkého hľadania, debaty o budúcnosti. Jedni tvrdili, že hudba bude elektronická, iní zase, že sa bude tvoriť z nahrávok prostredia."

Ako to prijímali v Československu?

„V podstate sme boli odrezaní od sveta. Skladatelia síce skladali a v Československu vzniklo veľa dobrých skladieb, ale príchod normalizácie veľa vecí zabrzdil. Pamätám si, ako som na súťaž do Talianska posielal svoju kompozíciu na magnetofónovej páske a bol z toho celkom problém, colníci tvrdili, že umelecké dielo nemôžu posielať do zahraničia bez pečiatky od Zväzu skladateľov a jeho oficiálne potvrdenej ceny.

Radšej ako toto som dal pásku nejakému dovolenkárovi, ktorý ju poslal normálne poštou. Keď potom skladba dostala cenu a prišiel mi balík, mal som zase poťahovačky, že som ho svojvoľne otvoril. Skrátka úplné absurdity."

Ako je možné, že v socializme nechali v rozhlase taký priestor experimentu?

„Experimentálne štúdio bola akási výkladná skriňa, šli tam peniaze, špičkoví ľudia aj technológie. Každých pár rokov sa to muselo obhajovať na schôdzach, padali názory, že socializmus experiment nepotrebuje. Ale vždy sa to zvládlo.

Až prišiel kapitalizmus a naraz sme videli, že záujem o kultúru a hľadanie je ešte menší ako v socializme. To sme ozaj nečakali."

foto3.jpg

Skladateľ Peter Kolman Experimentálne štúdio v roku 1965 zakladal. Foto - archív J. Ď.

Prečo si nevážime tradície

Čím to je? Napríklad Rakúsko nie je omnoho väčšie ako Slovensko, ale o súčasnej vážnej hudbe vrátane experimentálnej tam v médiách hovoria nepomerne viac.

„U nás tá tradícia je a žije, len kompetentní ju nevidia, lebo nechcú vidieť."

Dokonca, z návštevy skladateľa Johna Cagea v Bratislave v roku 1992 sa traduje historka o tom, ako sa mal stretnúť so študentmi, ale takmer nikto neprišiel. O legendu nebol záujem.

„Je to aj úloha nás starších, stavať mosty k dejinám a ukazovať mladším, čo všetko tu bolo. Im to totiž Google nevypľuje a potom vždy hrozí, že budeme objavovať Ameriku.

Aj nedávno som zachytil na internete správu, že akýsi Kanaďan pripravuje unikát, skladbu pre hudobníkov, čo budú hrať pod vodou. Ihneď som napísal dotyčnému mail, že to nie je žiaden unikát, to isté robili už v roku 1970 Milan Adamčiak, Jozef Revallo a Robert Cyprich v Bratislave na internáte Bernolák.

Akcia, ktorá sa volala Vodná hudba, spočívala v tom, že hudobníci hrali na dne bazéna. Každý, kto chcel ísť na koncert, musel mať plavky a potápačskú hadičku. Samozrejme, muzikanti nie, tí mali kyslíkové bomby (smiech)."

Prečo potrebujeme experimentálnu hudbu?

„Dobrá otázka, na ktorú odpoviem okľukou. Keď nám raz ponúkali štatistický výskum verejnosti, navrhol som otázku, do akej miery ľudí – nielen v hudbe, v živote celkove - zaujíma hľadanie a experiment.

Výsledky boli prekvapujúce. Ako svoju doménu to vidí dvadsaťpäť percent opýtaných, z toho desať percent jednoznačne áno, ďalších pätnásť percent experiment prijíma a dokáže ho počúvať."

To je málo či veľa?

„Práveže veľa, čakal som menej. Rovnako zaujímavý bol vekový graf. Ten ukázal, že schopnosť hľadať vrcholí vo veku 26 rokov a potom klesá. Dovtedy dospievame, potom sme čoraz konzervatívnejší. Sám to vidím na synovi.

Mladí už počúvajú čokoľvek, oni sa neorientujú podľa škatuliek, ale podľa toho, čo je nové, nepočuté, extravagantné. Tu niekde môžeme hľadať aj odpoveď, prečo potrebujeme experimentálnu hudbu. Potrebujeme zasýtiť večnú ľudskú nespokojnosť. Žijeme z toho, že ideme vpred, teda hľadáme. Ľudia sú snoriči."

foto6.jpg

Nahrávanie skladby pre festival Varšavská jeseň, rok 1987. Zľava: klarinetista Jozef Luptáčik, skladateľ Jozef Malovec, zvukári Robert Bartoš, Ján Bachstuber a nad nimi režisér Emil Nižňanský. Foto - archív J. Ď.

Máme technológie, nemáme príbeh.

Avantgardná hudba však nemá zďaleka toľko fanúšikov ako avantgardné výtvarné umenie. Prečo?

„Obraz a zvuk vnímame úplne rozdielne. Cez oko prichádza do mozgu osemdesiat percent informácii, zvuk je však oveľa abstraktnejší a subtílnejší, ponúka iný typ obrazov.

Je úplne normálne, že pre netrénované ucho sú mnohé veci nepochopiteľné. Preto je dôležité hudbu vysvetľovať, hovoriť o zložitých veciach zrozumiteľným jazykom.

Za všetkým, v každom umení, treba vidieť pointu, emóciu, príbeh. Či to niekto skúša s betónom, alebo s hrudou piesku, za všetkým je ľudský odkaz. Hudby sa však, na rozdiel od obrazu, len tak ľahko nezbavíme. Darmo zavrieme oči, hudba je ako smrad, musíme ju dýchať. Je nevyhnutná na rozvíjanie emócií."

Čo na tom menia nové technológie?

„Nástroje sú iba forma. Menia sa, ale sama hudba zostáva rovnaká. Je odjakživa akýmsi príbehom a formou rozprávky, čo len ťažko zmeníte, ak tamtamy nahradíte laptopmi. Ak zabudneme na to, že hudba má ľudský rozmer a budeme hovoriť iba o technológiách, potom bude hudba mŕtva."

Počítače pritom tvorbu ohromne zjednodušili.

„Práve v tom môže byť problém. Už to totiž nie je ako v osemdesiatych rokoch, keď výrobcovia prichádzali s novými syntezátormi a odborníci špekulovali, ako moduly zapojiť, aby z nich dostali nové zvuky.

Dnes ich všetky máme, ale nevieme s nimi pracovať, hudobne myslieť. Okolo je more skvelých zvukov, no fascinácia zvukom nestačí, hudbu tvoria súvislosti. To je trochu problém mladej generácie."

V čom?

„Mnohí si myslia, že im stačí zozbierať zaujímavé zvuky a bude to hotové. Ale to nebude. Bez kontextu a odkazu k čomusi inému znamená zvukový materiál iba sám seba, asi tak, ako kus kameňa zostáva kameňom, ak o ňom nič nevieme, nie je za ním príbeh. A čo iné je človek ako pavučina príbehov?

Problém s dnešnou hudbou je, že aj väčšina progresívnej elektroniky je z veľkej časti uniformná, pretože ju často tvoria rovnaké vyprázdnené schémy."

foto5.jpg

V čom je ten problém? Klesá význam hudobného vzdelania?

„Nemyslím, že skladateľ potrebuje nutne titul z kompozície. Skôr by mal spĺňať iné dve veci. Mať dostatočnú citlivosť a dostatočné množstvo podnetov.

Problém komfortnej technológie však je, že degraduje ostražitosť. S internetom si myslíme, že tieto podnety máme, ale nemáme ich, len blúdime v informáciách a chýba nám to ľudské. Takto veľmi ľahko osprostieme."

Žijeme čoraz viac obrazmi. Je tu ešte miesto pre staromódny rozhlas?

„Na obrazy sme naviazaní, dokonca si myslíme, že bez nich už nevieme nič skonzumovať. To je veľká chyba. Rádio je mystika a sila, rozvíja v nás citlivosť a obrazy, ktoré sú otvorené, nie vnútené ako obrazy videoklipov."

Na webe rozhlasu ste vytvárali databázu slovenského mediálneho umenia – radioart.sk, na novej webovej stránke však chýba. Čo sa stalo?

„Internetová stránka prešla rekonštrukciou a po novom ju organizujú technici, nie tvoriví pracovníci. Úlohou webu však nemá byť ukazovať aktuálny program a kontakty na vedúcich, ale vytvárať pamäť – archív, ako to funguje všade vo svete vrátane BBC.

Mali sme na webe spustených viacero tematických podprojektov, zdá sa mi, že myšlienkou webu ako internetového programu sme predbehli dobu. Doména nám zostala na pôde VŠMU, kde databázu, dúfam, opäť spustíme"

Čo najbližšie chystáte?

„Na jar chystáme v rámci vysielacej siete EBU koncert elektroakustickej hudby, ktorá sa bude vysielať satelitom do celej Európy. Máme nápad, že spravíme koncert z jaskyne. Bude to niečo podobné duchu tradície hľadačov."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  4. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  9. Top First moment dovolenky na leto 2018
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 29 132
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 6 539
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 625
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 802
  5. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 2 529
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 386
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 330
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 279
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 073
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 950

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Dres Neapola je mojou druhou kožou, tvrdí Hamšík. Slovák dokázal nevídanú vec.

Slovák Marek Hamšík vyrovnal klubový rekord Diega Maradonu.

KOMENTÁRE

Rok 1997: Keď Slovensko ostatným len zamávalo

Mečiar napĺňal učenie: Ak nás nechcú na Západe, pôjdeme na Východ.

TECH

Ako sa rozprávať s popieračmi vedy cez Vianoce a nehádať sa

Skúste sa zdržať okamžitého menovania a faktov.

EKONOMIKA

Plánujete živý stromček? Ako ho uskladniť, aby vydržal do Vianoc

Dobre uskladnený stromček by mal bez problémov vydržať.

Neprehliadnite tiež

Ilustrovali kultové STOPY. Niektorých nenájdete ani v telefónnych zoznamoch

Výstavu v TOTO! je galéria si vyžiadala pátraciu akciu.

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.

Môže byť z toho ešte aj Oscar. Herečka zo Slovenska stúpa ďalej

Film s Alexandrou Borbély zaujal americkú akadémiu.