Bratislava vyzerala európsky

Od šesťdesiateho ôsmeho patril k umelcom, ktorým socialistický realizmus nevoňal a k ľuďom, ktorým nevoňalo ani to ostatné. Vydržal dvadsať rokov a dnes jeho dielo stále viac oslovuje. VLADIMÍR POPOVIČ (1939) otvorí 12. septembra retrospektívnu výstavu ..


Maliar Vladimír Popovič (1939) otvorí 12. septembra retrospektívnu výstavu v Slovenskej národnej galérii.

Od šesťdesiateho ôsmeho patril k umelcom, ktorým socialistický realizmus nevoňal a k ľuďom, ktorým nevoňalo ani to ostatné. Vydržal dvadsať rokov a dnes jeho dielo stále viac oslovuje. VLADIMÍR POPOVIČ (1939) otvorí 12. septembra retrospektívnu výstavu v Slovenskej národnej galérii.

Kedy ste prišli do Bratislavy?

„Keď som prišiel študovať na Školu umeleckého priemyslu. Mal som 16 rokov. Ako študent som bol mestom očarený. V 59-tom som začal študovať na VŠVU a o tri roky som sa oženil. Bývali sme na Námestí SNP, na šiestom poschodí nad Srdiečkom (dnes CK Hydroutour – pozn. red.). Na tomto frekvetovanom mieste nás navštevovala celá, dnes už stredná generácia hudobníkov, spisovateľov, výtvarníkov, dramatikov. Niektorí si potrebovali rýchlo požičať na zatiahnutie dlžoby z vinárne, druhú veľkú skupinu tvorili tí, ktorých vyhodili partneri. Chodil k nám hudobný skladateľ Janko Melkovič, Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Peter Repka, z mojej generácie režiséri Elo Havetta, Juraj Jakubisko, Juraj Hertz.“

Aké boli študentské 60-te roky v Bratislave?

„Slobodné, šťastné, zaujímavé. Vtedy povznikali malé filmy, gagy, ktoré robil Elo Havetta a Ďuro Jakubisko. Jeden z nich sa volal Posledná večera a je plný záberov starej Bratislavy. Hladný študent brázdi najkrajšie uličky, chodí okolo Dómu, po Uršulínskej a na konci síl nachádza jeden lístok do študentskej menzy. Zodvihne ho a s veľkou radosťou beží na večeru. Televízia bola vtedy v začiatkoch, v Bratislave sa ešte len pripravovalo prvé vysielanie a my sme chodili po internátoch s kufrom, do ktorého sme vyrezali televíznu obrazovku a s plošnými bábkami sme hrávali televízne správy. Boli to euforické, mladícke veci. V internáte, ktorému sa hovorilo Pohrebák, pretože mal spoločný dvor s pohrebným ústavom, sme bývali so študentmi Vysokej školy múzických umení.“

Napríklad s kým?

„Chodil z nich medzi nás napríkad Sveťo Stračina (skladateľ filmovej a scénickej hudby – pozn. red.). Pred časom jeho nadácia urobila výstavu v Banskej Bystrici. Zistilo sa, že bol majiteľom obrovskej zbierky obrazov. Bodaj by nie, veď na internáte vymieňal fľaše vína za obrazy – jedna za menší, dve za väčší. Randiť sme chodili na Slavín. Preto na výstave nájdete aj kolekciu Dievča ide na Slavín a… do Petržalky. S Petržalčanmi sme mávali vojny, pretože sme vlastne neboli Bratislavčania, boli sme z rôznych miest zo Slovenska.“

Najkrajšie spomienky?

„Jedna z nich je na trhovisko s typickou atmosférou, na nasvietené stánky s ovocím a kvetinami, ktoré sme kupovali na maľovanie zátiší. Na trhovisku sme obvykle skončili na burčiaku, vonia ním celá moja mladosť a aj pečenými gaštanmi. Ešte stála synagóga, mesto celkovo vyzeralo európsky a zaujímavo, všetko malo ľudský rozmer, žiadnu architektonickú chybu. Námestia boli iné, Hlavné námestie malo v strede lavičku a strom, voňalo človečinou. Kamenná krása, ktorú dali námestiu architekti teraz, je chladná. Ešte chodil po meste Janko Alexy so svojou ženou Šárou a my sme vedeli, že to je ten pán, ktorý sa stará, aby sa začal rekonštruovať hrad. Ľúto mi je podhradia, mám z neho veľa akvarelov a kresieb. Možno táto krajina raz porodí architekta, ktorý aspoň časť podhradia vráti do pôvodného stavu.“

Zažili ste tu aj vstup vojsk 21. augusta?

„Práve sme robili na dnes už klasickom slovenskom filme Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu, jeden zo scenáristov bol Ľubor Dohnal, kameru robil Jozef Šimončič. Boli sme vtedy najmladším štábom na Kolibe a v jej histórii vôbec. Nám, deťom kvetín, bolo zverených 14 miliónov korún, aby sme natočili film. Bola to na tú dobu veľmi veľká suma peňazí. V Bratislave sme natáčali interiéry, exteriéry po krásnych kútoch Slovenska, ale aj v bratislavskej botanickej záhrade. V polovici natáčania prišiel 21. august. Ja som v noci na 21. išiel ako obvykle spať v skorých ranných hodinách a zrazu ma zobudil strašný lomoz z námestia. Najprv som si pri pohľade na tanky myslel, že niekto z Koliby točí frontový film. Celé to vyzeralo ako veľké, neskutočné sci-fi. Nad naším filmovým štábom krúžili vrtuľníky. Dokonca sa nám stalo, že keď sme točili scénu, pri ktorej sa mal na stenu napísať nápis, zastal pri nás obrnený transportér. Museli sme prerušiť natáčanie, lebo si mysleli, že píšeme nejaké ‘protiheslo‘. Vtedy som netušil, že nám to všetkým zásadne zmení život, že časť nášho tímu emigruje, že moje dni na Kolibe sú zrátané, pretože sa mala udiať normalizácia. Aspoň som začal viac maľovať.“

Porozprávate o stretnutí s Dominikom Tatarkom?

„Večery v starej Bratislave mali svoj rituál. Prechádzali sme z divadelného klubu pri Divadle Pavla Országha Hviezdoslava cez Klub spisovateľov a končili sme pri moste v Umeleckej besede, kde bol výtvarný klub. Kluby skutočne žili, neseparovali sa, akékoľvek prepojenie ľudí, ktorí si rozumeli, patrilo v 60-tych rokoch ku klíme mesta. V jeden večer som sa zveril v Klube spisovateľov Dominikovi Tatarkovi, že robím na svojej diplomovej práci, inšpirovanej jeho Pannou zázračnicou, knihou, ktorá bola vtedy na indexe. Dostal som sa k nej v Univerzitnej knižnici – týmto sa ospravedlňujem, lebo podnes som knihu nevrátil a ani ju nevrátim. Je to pre mňa cenné, útle, brožované vydanie s ohromným nábojom. Tatarka chcel moje obrazy vidieť. Už vtedy som robil papierové krkváže a jemu sa veľmi páčila Odysea, tak som mu ju daroval. Obraz bol veľmi veľký, nevošiel sa do taxíka, tak sme mali vystrčené ruky a držali sme ho za jazdy vonku. Dominik mal obraz nad posteľou až do svojej smrti, videl celý jeho osud a zafajčil ho lacnými cigaretami – má dechtový povrch. Jeho syn Oleg chcel, aby som ho dal do pôvodného stavu. Neurobil som to, lebo obraz starol spolu s Tatarkom, nasiakol jeho slovami, textami, návštevami aj ním samotným.“

Robili ste Tatarkovu posmrtnú masku. Čo sa s ňou stalo?

„Osud býva strašná potvora. Dominika Tatarku nenechal vychutnať pocit víťazstva, že to, čomu posledných 20 rokov vehementne hovoril nie, padlo. Už si v roku 89 nezarečnil na námestí, ako si zarečnil v roku 68. Keď zomrel, so sochárom Markom Hubom sme sa mu snažili zobrať posmrtnú masku. Aj sa nám to podarilo, urobili sme nielen masku, ale aj ruky. Dominik bol krásny človek, duchom aj fyzicky, akoby spĺňal antický ideál kalokagatie. Ani po smrti jeho aura nezhasla. V rodnej obci mu urobili dosť úbohý pomníček, kamennú stélu s pokusom o portrét. Pritom posmrtná maska a ruky mohli byť jedným z východísk pre zloženie pocty tomuto úžasnému človekovi. Ale nikto o to nestál. Dodnes sú negatívy u Hubu. Od čias, keď sme ich odliali, sa ma nikto až do tejto chvíle nespýtal, kde sú a čo s nimi je.“

MILADA ČECHOVÁ

FOTO SME – PAVOL FUNTÁL

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 685
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 816
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 8 702
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 302
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 830
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 507
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 492
  8. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 3 173
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 2 959
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 466

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

KOŠICE KORZÁR

Vincent Lukáč nesúhlasí s vyvesením jeho dresu v Steel Aréne

Vedenie rozhodnutie prekvapilo.

Neprehliadnite tiež

Nezávislé Oscary - Spirit Awards ovládla dráma Moonlight

V kategórii najlepší medzinárodný film zvíťazila komediálna dráma Toni Erdmann.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop