Obzvlášť, keď má aj umelecké ambície ako Musíme si pohovoriť o Kevinovi.
Eva sa pretĺka životom v podstate bezducho a náhodne. Tehotenstvo neprežíva a nevie ho precítiť. Na ostatné matky zíza ako na výjavy z iného sveta. Pôrod jej prináša zapieranie, vychovávanie syna zase nekonečné útrapy. Ako sa ukazuje, chyba je možno na strane dieťaťa, ktoré matku vedome šikanuje. Je stelesneným zlom.
Už z krátkeho popisu deja je jasné, že film si nenasadzuje rozcítené ružové okuliare. Nie je ani prehnane depresívny, pretože odľahčuje svoju vážnosť hudbou a bizarnými scénkami.
No aj tak si nedokáže udržať čistý štít a pri pokuse o inšpiráciu prívetivým, ľahším umeleckým filmom nezostáva ani len na polcesty, ale úplne na začiatku.
Jeho zásadné zlyhania sú tri: naivná snaha o symboliku, povrchný scenár a nešikovná réžia.
Krv je vlastne kečup
Režisérka a scenáristka Lynne Ramsay pretkala svoje dielo narážkami na osudové zlo. Vytušiť budúce prelievanie krvi máme nielen z výjavov z minulosti, ale aj z prebytku červenej farby na plátne.
Kým španielska paradajková bitka ešte neurazí a je nakrútená dobre, i keď v kontexte diela nedáva zmysel, opakované zmývanie červenej farby z verandy domu už prinúti diváka dvihnúť obočie. Natieranie jahodového džemu na sendvič, ktoré má pôsobiť kruto, potom spraví zo snímky tak trochu frašku.
Filmy nemusia byť symbolicky vybrúsené na to, aby boli dobré. Keď už sa však rozhodnú experimentovať aj na semiotickom poli, mali by mať viac než iba banálne nápady.
Hĺbku radšej nehľadajte
Čitateľ si isto všimol, že dej (fabula) filmu sa dá zhrnúť aj do jednej vety: matka je zvláštna, jej dieťa je (najprv kozmicky, neskôr ľudsky) zlé a vo filme dôjde k násiliu. Na zbytočnú plochu dvoch hodín ho natiahnu jedine výjavy z budúcnosti a minulosti, ktoré majú občas zväčšiť napätie, ale aj opakovanie významovo totožných scén.
Skutočne netreba veľa na to, aby sme pochopili, že Eva sa chová zblúdilo a jej syn Kevin vyrába matke iba problémy. Autorka nám to však pripomína zhlukom viac než desiatky prvoplánových príkladov, ktoré vypovedajú o jednom a tom istom, pričom postavy nikam neposúvajú a nevytvárajú ani dojem bezvýchodiskovosti. Jednoducho sú.
Nejde o vyprázdnené rozprávanie, ako zaznieva v niektorých hodnoteniach filmu, ani o fragmenty náhody na štýl Michaela Hanekeho. Scenár totiž sprostredkúva všetky dôležité dejové výjavy, nechýba mu uvedenie do deja (expozícia) a – čo je najdôležitejšie – vôbec nesleduje dianie medzi riadkami. Nie je zvedavý, nie je ani premyslený a ide po kvantite malých nápadov miesto toho, aby sa zameral na jadro jedného dobrého.
Ako sa hovorí: Ak sledujete jeden výjav krátko, divák sa naň nesústredí. Ak ho sledujete dlho, divák sa vám začne nudiť. A ak príliš dlho, začne v ňom hľadať ďalšie významy.
Autorka iba zbiera omrvinky a neskladá ich do žiadnej mozaiky. Umelo vytvára dojem prepracovanosti troma časovým rovinami a tým sa jej snaha končí. Nevie ísť na koreň problému a aj formálne sa štylizuje len veľmi opatrne.
Herci ako marionety
S nedostatkami scenára a réžie súvisia aj absurdne plytké, zle vedené postavy. Evin manžel Franklin (John C. Reilly) by mohol hrať v americkej pivnej komédii, no jeho nasadenie do kvázi psychologického filmu je priam neuveriteľné. Hrá jednoduchšieho dobráka a nikdy sa inak ako jednoduchší dobrák nespráva. V kontraste s utrpením jeho ženy vyzerá nešťastne hlúpo.
Rovnako aj problémový syn Kevin (Ezra Miller) nikdy neprejaví žiadnu dobrú vlastnosť, iba ak ju chce zneužiť na zlý účel. Keby sa ku koncu filmu neotočilo jeho vnímanie, bolo by všetko v poriadku. V opačnom prípade vytvára neželané významy.
No a matka Eva je zase explicitne zahľadená do prázdna a strnulá, kedykoľvek robí niečo iné ako hľadí pred seba. Inokedy výborná herečka Tilda Swinton tak má šancu predviesť iba odlesk toho, čo v Michaelovi Claytonovi alebo v Mužovi z Londýna.
Takéto neprestajné pohybovanie sa snímky iba medzi čiernou a bielou, teda ďaleko od života, je za hranicou znesiteľnosti hlavne v závere. Autorka naznačí neriešiteľnosť celého problému, zodpovednosť hodí za hlavu odpustením a divákovi nepoloží žiadnu relevantnú otázku.
Nielenže tým podceňuje jeho intelekt, ale nechcene mu podsunie aj úsudok o apriórnom a totálnom zle v človeku, ktorý je skrátka pokrivený. Nehovoriac o jeho spoločenskej neprípustnosti.
Na naprávanie dojmov potom nestačia ani dobrá hudba Johnnyho Greenwooda z Radiohead, ani solídna kamera Seamusa McGarveyho. Musíme si pohovoriť o Kevinovi je žiaľ podpriemerný počin, čo nezvláda dobre niektoré základné zručností, nepremýšľa v súvislostiach a nie je ani tvorivý. Hoci vôbec nepatrí medzi najhoršie, radšej sa mu vyhnite.
