KNIHA TÝŽDŇA / DOTEKY A POSEDLOSTI
Aj v Trefulkovej publicistike, podobne ako u iných disidentov, patrí významné miesto fejtónom
Keď Pavel Kohout vydal v roku 1987 v exilovom nakladateľstve Index román Kde je zakopán pes, spájal ho s Janom Trefulkom podobný osud zakázaných spisovateľov, signatárov Charty a nepriateľov socializmu. Práve v tomto románe Kohout spomína, ako v prvej polovici 50. rokov Trefulka podrobil jeho poéziu zdrvujúcej kritike. „To zostrelenie z podstavca zväzáckeho barda vidím spätne ako jednu z najvýznamnejších prvých pomocí vo svojom živote."
Nebolo vtedy bežné pustiť sa do básnika stojaceho v prvom šíku nastupujúcej generácie a spochybniť túto jeho pozíciu. „Keby mala vyrásť ďalšia generácia podľa obrazu Kohoutových veršov, bolo by to pokolenie neznesiteľných krasorečníkov a chvastúňov," napísal okrem iného Trefulka. Na záver svojej recenzie reaguje na Kohoutovo básnické vyhlásenie, že „jednou rukou píše verše, v druhej drží revolver" otázkou, ktorú z týchto vecí robí ľavou rukou.
Tento súboj literátov, tvoriaci úvod tretieho dielu Trefulkových spisov Doteky a posedlosti (Atlantis 2012), vyvolal veľkú polemiku, do ktorej sa zapojili aj kapacity ako Jan Skácel či Josef Kainar. Kým prvý dal v mnohom za pravdu benjamínkovi českej literárnej kritiky, Kainar píše, že ide o prípad kritiky, ktorá sa snaží byť odvážna, ale je len jedovatá, pričom sám neváhal končiť rovnako jedovatou poznámkou, že kritik sa má "správně trefovat a ne jenom trefulkovat".
Dvojnásobné vylúčenie
Tieto polemiky sa odohrávali prevažne na stránkach literárneho periodika Host do domu. Treba dodať, že v tom čase bol Trefulka už dávno vyhodený z komunistickej strany (prihodilo sa mu to ako dvadsaťročnému čoskoro po „Víťaznom februári"), čo malo isté výhody v tom, že napríklad za spomínanú recenziu na Kohouta ho nebolo príliš odkiaľ vyhodiť, tak vtedy vyhodili redaktora, ktorý článok pustil.
V časoch spoločenského odmäku sa Trefulka postupne stal redaktorom Hosta do domu, v šesťdesiatom ôsmom bol rehabilitovaný a prijatý späť do strany. Dlho mu to však zasa nevydržalo, prišiel august 1968 a ako delegáta protiokupačného vysočanského zjazdu KSČ nasledovalo čoskoro definitívne vyhodenie. „Bol to jediný komunistický zjazd, ktorý nič a nikoho neoslavoval, zjazd bez okázalostí a recepcií. Delegáti si od svojej účasti nemohli sľubovať žiadnu kariéru, len ťažkosti, mohli nás z neho odviezť trebárs priamo na Sibír," spomína s hrdosťou na svoje najvýznamnejšie stretnutie s veľkými dejinami.
Ešte chvíľu pôsobil ako šéfredaktor Hosta do domu. „Dnes vieme, že časopis vstupuje do obdobia, v ktorom mnohé z jeho plánov sa nebudú dať uskutočniť a čitatelia budú musieť zasa čítať tak, ako už čítať zabudli," písal v aprílovom úvodníku. Bolo to oveľa horšie, časopis bol vzápätí zlikvidovaný a Trefulka zmizol z verejného života.
Svoje poviedky a romány publikoval po česky v samizdate a v exilových nakladateľstvách, v prekladoch potom vo Francúzsku, Nemeckej spolkovej republike či vo Švédsku.
Chvála fejtónu
Jednu zo šiestich kapitol knihy venuje autor fejtónom. Je to žáner, ktorý Trefulka považuje za intelektuálnu hru, ktorá podobne ako báseň stojí a padá na jedinom slove. Práve pre svoju mnohovýznamovosť a nepolapiteľnosť zohral fejtón v literatúre českých a slovenských disidentov nezastupiteľnú úlohu, bystrým napovedal a hlupákom zamlčiaval, udavačov uvádzal do zúfalstva. Fejtón básnil i politizoval, aj keď raz dominovala metafora a inokedy, menej často, konkrétne fakty.
K tej prvej skupine patria fejtónové skvosty, venované narodeninám Hrabala či tria Havel, Vaculík a Uhde, do druhej napríklad fejtón z roku 1988 napísaný na Vaculíkovu žiadosť i tému - Jaro je tady. Priznávajúc kopírovanie jeho receptu rozohráva Trefulka „niečo z detstva, niečo o učiteľoch a kamarátoch" a „nakoniec trochu filozofie", aby skončil pochmúrnou predstavou, že s nádejou spájaná dátumová osmička tentoraz asi neprinesie nič dobré, lebo sú tam osmičky dve, a teda plus osem mínus osem sa rovná nule. „Aj to vidieť, naša vrchnosť je stále ešte zabetónovaná vo svojich úbohých istotách a nad realitou československej perestrojky ešte vysoko vejú prápory nedotknuteľných korýt."
Aj v ponovembrovej publicistike zostáva Trefulka kritickým glosátorom spoločenských pomerov. Jeho srdcovou témou je presadzovanie moravskej samosprávy v rámci Českej republiky, no v širokom zábere má vari všetko - od Európskej únie až po pomery vo verejnoprávnej i komerčnej televízii. Nesrší optimizmom, burcuje, nemieni sa prizerať tomu, „ako sa demokracia stále viac zužuje na vládu partajných sekretariátov". Metafory miznú, je adresný a konkrétny, určite niekedy aj kontroverzný.
Osobitne ho škrie, že aj vážna literatúra sa často prezentuje v lokajskom háve, z literárnej udalosti sa vyrobí nejaká aféra, stráviteľná pre publikum otupené reklamou a prevoditeľná na spoločného menovateľa so súťažami missiek či rekordného popíjania piva. „My Česi sme xenofóbni, pokiaľ máme cudzincovi otvoriť srdce či nebodaj peňaženku, ale pokiaľ ide o módne ekonomické a kultúrne xenozadky - do tých sa vieme zavŕtavať kozmickou rýchlosťou."
Ďalšie knihy
O bláznech jen dobré
Atlantis 1990 (1. vydanie Edice Petlice 1973, 2. vydanie Sixty-Eight Publishers, Toronto 1978)
Hrdina románu sa s blížiacou starobou a pod dojmom, že je vážne chorý, rozhodne zmeniť svoj život: odíde od ženy a od rodiny a nájde si mladú družku. Nakoniec sa však vracia, odkiaľ vyšiel, múdrejší o zážitok z ríše tých, ktorí žijú v súlade so sebou samými, teda z ríše múdrych bláznov, ktorých vyznávačom sa navždy stane.
Vraždy bez rukavic
Atlantis 1992
Hrdinovia poviedok sa ocitajú v situáciách, kde svet neľútostne zasahuje do ich existencie a zaviňuje buď skutočnú smrť, alebo duchovnú ujmu, ktorá sa smrti podobá. Zväzok obsahuje poviedky Na krásné vyhlídce, Smrt knihovny, Mimosvět, Vražda bez rukavic.
Veliká stavba
Atlantis 1994 (1. vydanie Index, Kolín nad Rýnem 1982)
Kniha rozpráva prízračný príbeh vraždy, ktorú na svojom druhovi vykonajú poslední vyznávači stavby, neschopní zmieriť sa s tým, že nikdy nebude dostavaná.
Skřipce na ptáčky
Atlantis 2004
Zbierka poviedok o živote v rodine, o neverách, dedičstve a nádeji.
