KNIHA TÝŽDŇA / ERNA MASAROVIČOVÁ
Erna Masarovičová si dobrovoľne vybrala slobodnú pozíciu „tej z okraja“
„Byť sochárkou je ešte vždy považované za čosi zvláštne a preto si táto profesia vyžaduje tvorkyňu dostatočne arogantnú a ambicióznu,“ napísala filozofka Júlia Kristeva k oneskorenému doceneniu sochárky Louise Bourgeoisovej. V nedávno vydanej knihe o Erne Masarovičovej (1926 - 2008) historička umenia Ľuba Belohradská hovorí vlastne to isté, keď sochárkinu plachosť a introvertnosť považuje za príčiny jej postávania na okraji slovenskej sochárskej scény, tradične meranej výkonmi mužských kolegov.
V polovici 50. rokov zo sochárskych ateliérov len nedávno založenej Vysokej školy výtvarných umení vyšli prvé jej tri absolventky: Alina Ferdinandy, Klára Pataki a Erna Masarovičová. Študovali v čase, keď strnulý akademický realizmus bol povýšený na kánon socialistického realizmu a heroizmus s monumentalitou šiel ruka v ruke s ideou „veľkej sochy“, hrdinského to výkonu umelca-služobníka. Preangažovaná doba práve sochárom ponúkala proletárske, bojové a folklórne témy, s ktorými sa bolo treba hrdinsky popasovať.
Únikové cesty pred ideológiou
Dnes nevieme, čo stálo za sochárkiným rozhodnutím, či ženská intuícia realistky, či povaha experimentátorky nepodľahnúť spoločensky lákavým pokušeniam prvoplánovej sochárčiny. A tak, aj keď sa jej prvé umelecké kroky spájajú s kritickými 50. rokmi, nenápadne a prezieravo smerovala k iným sochárskym métam a snom, než k ideologicky predpísaným polohám. Únikové cesty hľadala v neušľachtilých materiáloch ako železo a oceľ, či ľahko taviteľných ako cín a olovo, spracovateľných aj v sochárkinej kuchyni.
Pravdepodobne nielen pre rodové obmedzenie, ale najmä pre triezve zásady sa ani len nepokúšala preniknúť medzi „majstrov“ vtedajšieho monumentálneho pomníkového sochárstva. Neskôr, na začiatku 60. rokov ako„žena od sporáka“ sa takto vyhla aj oživovaniu národných mýtov svojich generačných vrstovníkov zo skupiny Mikuláša Galandu a držala sa aj bokom od formálnych experimentov vtedy módnej štrukturálnej abstrakcie videnej na výstavách bratislavských Konfrontácií.
Svoju dobrovoľne slobodnú pozíciu „tej druhej“ alebo „tej z okraja“ si vybrala sama. Veď či už jej zvieracie sochy ako formálne hry s animálnym motívom, či sochárske torzá ako existenciálne esencie telesnosti neboli a nemohli byť vyzdvihovanými témami vtedajšej marxistickej kunsthistórie. Našťastie zachované svedectvo jej sôch dnes jasne hovorí, že tieto „nenápadné“ témy ju priviedli k nekonvenčným sochárskym polohám, novým materiálom či technologickým postupom. Nikdy nerobila rozdiely medzi veľkými a menšími realizáciami, medzi vážnou témou a len akoby ľahším hraním.
A tak postupné akceptovanie drobnej plastiky a najmä sochárskeho šperku na slovenskej výtvarnej scéne70. a80. rokov je predovšetkým aj jej zásluhou. Ak neprehliadneme jej sochy zo zváranej ocele a železa, charakteristické vykrajovanými a zváranými prvkami z kovových plátov, ktoré vecne a bez zbytočných gest nechali vyniknúť vlastnostiam konkrétneho materiálu, tak stopa tejto sochárky by sa nemala vtesnať len do niekoľkých poznámok na okraj moderného sochárstva.
Nový obraz sochárky
Erna Masarovičová zomrela v roku 2008. V jej bývalom ateliéri a dome na Gorazdovej ulici v Bratislave, v ktorom pracovala a žila takmer počas celého života, sa od roku 2009 z iniciatívy jej dcéry sochárky a scénografky Kataríny Kissoczyovej koná medzinárodné výtvarné sympózium Hommage à Erna Masarovičová. Autentické prostredie ateliéru sa takto každý rok na konci leta stáva miestom, kde opäť vznikajú nové umelecké diela, ktoré reagujú nielen na atmosféru miesta, ale aj na stále prítomnú auru nezabudnuteľnej sochárky.
Po Erne Masarovičovej zostali desiatky väčších i komornejších sôch, stovky drobných plastík a autorských šperkov. Aj keď viaceré z nich, i keď v menších mierkach, sú neprehliadnuteľnými objektmi v dejinách slovenského sochárstva, autorke akoby nemal kto ponúknuť stoličku v panteóne slovenského sochárstva. Možno tým prvým pokusom je aj jej monografia, ktorá nechce byť nič viac ako len dôslednou rekapituláciou jej tvorby. A práve takto „skromne“ postavený zámer necháva vyniknúť neokázalej a zároveň výpravnej vecnosti dôkazového materiálu. Ľuba Belohradská, autorka jednej zo štúdií, zvolila rozprávanie, v ktorom nesledovala tradičnú mužskú líniu sochárskych dejín, ale nasvietením na doteraz prehliadané súvislosti vystavala nový obraz sochárky, nenápadne rušiacej dobové a rodové stereotypy.
Objaviteľský zážitok pri listovaní knihy ponúkajú aj fotografie autorkiných sôch, citlivo nasnímaných fotografmi Kamilom Vargom a Mirom Švolíkom. A vôbec, vďaka réžii sochárkinej dcéry Kataríny Kissoczyovej a koncepcii grafickej dizajnérky Zuzany Chmelovej sa táto kniha stala umeleckým činom, ktorý je zároveň potvrdením obľúbeného bonmotu Jozefa Jankoviča o tom, že na Slovensku prežijú len tí umelci, ktorí majú deti. Pretože neraz sú to len ony, ktoré nedovolia umelcovi „zomrieť“.
