„Dvanáct let v krvi chci tě mít / a jedný noci křišťálový / tě budu sám a dlouze pít / to hlavní sotva řekneš slovy / a když to zkusíš, nedá se svítit / mizerná láska a dobrý pití,“ spieva v jednom zo svojich hitov aj u nás populárna česká skupina Lucie. Zato meno autora textu a hudobníka Tomáša Belka na Slovensku príliš známe nie je, hoci znalci vedia, že ako saxofonista si zahral napríklad aj v undergroundovej kapele Garáž, s ktorou sa po revolúcii pozrel i do New Yorku.
Jeho texty spievali aj Daniel Hůlka, Lucie Bílá, Petr Kolář, Michael Kocáb a ďalšie rockové či muzikálové hviezdy, no písanie na objednávku Belka, našťastie, včas prestalo baviť. Vo svojej domovskej kapele Sto zvířat sa to otočilo, hudba sa skladá až na jeho hotové texty, a túto tvorivú voľnosť si Belko zjavne užíva. Svedčí o tom aj výber z jeho textov v knihe Nikdy nic nebylo (Filip Tomáš - Akropolis).
V permanentnej diskusii o tom, či a kedy možno piesňové texty považovať za poéziu, je Belkova tvorba príkladom textov, ktoré dokazujú svoju životnosť aj mimo sveta hudby. Hlási sa k inšpirácii takými menami ako Hrabě či Kainar (tí ho očarili vďaka Vladimírovi Mišíkovi a jeho ETC...), ale tiež Breton, Jarry, Nezval či Ionesco. A tak je samozrejmé, že aj veľké životné témy podáva Belko nepateticky, s nadhľadom, účinne používajúc humor i absurdity. „Nebylo nic / pár let jsme spolu nemluvili / a predtím taky ani jednou.“