Viac na sever, lebo sever, to som ja

Fotografka Maija Laurinen je doma u nás aj vo Fínsku, kam sa musí vracať po ticho, samotu a krajinu.

Fotí to, čo vidieť, keď nie je veľmi vidieť, ale nielen preto sú jej fotografie výnimočné. Práve teraz sú v bratislavskej galérii Photoport.

Ona hovorí plynulo po anglicky, ja po slovensky. Vraj jej to takto úplne vyhovuje. Do Bratislavy prišla náhodou pred pár rokmi a náhodou to tu už aj trochu poznala, lebo bratova priateľka bola Slovenka. Potom tu, opäť náhodou, stretla svojho terajšieho priateľa a už neodišla.

Maija Laurinen je Fínka, a preto sa na jej fotografie väčšinou pozeráme cez akýsi filter, očarení všetkými zromantizovanými predstavami o jej tichej nekonečnej monochrómnej krajine. Aj jej sa tá naša zdala romantická, a spočiatku veľa fotila vonku na uliciach. Čím viac však nachádzala to, čo je jej blízke vo fotografii, tým menej ju ulice cudzieho mesta zaujímali.

Jej výstava Silence my Song je práve v bratislavskej galérii Photoport. Je dôkazom toho, že existujú krajiny, ba celý nový vesmír, ktorý nie je na žiadnej mape. Nepatrí ani Fínsku, ani Slovensku, ani náhode – iba jej autorke a divákom, ktorí chcú vstúpiť.

Bez názvu, archívna pigmentová tlač, 50 x 50 cm, 2011

Bez názvu, archívna pigmentová tlač, 50 x 50 cm, 2010

Nerobiť všetko

„Často počúvam, že moje fotografie vyzerajú skôr ako maľby alebo kresby, alebo skrátka čosi celkom iné než fotografia,“ hovorí Laurinen. „Ani ja ich vlastne nevnímam ako čisté fotografie. Myslím, že je to preto, lebo mi trvalo naozaj veľmi dlho, kým som sa rozhodla robiť iba fotografiu, kým som sa rozhodla, že nemôžem robiť všetko a mala by som sa sústrediť na jednu vec,“ dodáva.

Pred tým, než sa ocitla v Bratislave, veľa cestovala. Rok študovala v Londýne, v Nórsku, potom v Rakúsku, na chvíľu opäť vo Fínsku – maľbu, kresbu, grafiku aj fotografiu.

U nás začínala na VŠMU za kamerou, až potom prestúpila na VŠVU do ateliéru fotografie Filipa Vanča. „Tam som našla to správne miesto na tejto zemi, bolo to tam presne také, aké som si to predstavovala,“ spomína.

O tom, čo vlastne fotí, sa jej najprv hovorí ťažko. Sama má najradšej to, čo raz o jej fotografiách povedala Alexandra Kusá – „sú to fotky o tom, čo je vidieť, keď nie je poriadne vidieť“.

Keď vystavuje tu, cíti, že máme akúsi vžitú predstavu o fínskej krajine a fotografii. Keď vystavuje vo Fínsku, zdá sa jej, že diváci sa môžu oveľa viac pozerať priamo do fotografií, lebo na nich nie je závan „exotiky“. Napokon však oba prípady končia rovnako – „všetci sa pýtajú, čo to je, ako som to odfotila,“ hovorí so smiechom.

Bez názvu, archívna pigmentová tlač, 50 x 50 cm, 2011

Bez názvu, archívna pigmentová tlač, 40 x 40 cm, 2011

Sen o Grónsku

Nemá iba jeden spôsob – niektoré fotky vznikajú v ateliéri, iné vonku. „Chodím v noci po uliciach a hľadám. Vždy vlastne čosi hľadám,“ hovorí Laurinen.

Vlani bola dlho vo Fínsku, musela tam zostať, lebo náhle ochorela. „Celé hodiny som sa prechádzala a pozerala na koruny stromov,“ hovorí. Počúvala pesničku, ktorej názov sa stal názvom aktuálnej výstavy, a fotila. Bez rozmýšľania o tom, čo sa do jej konceptu o videní a nevidení hodí či nehodí.

„K doktorovi som dochádzala dve a pol hodiny autobusom. Celý čas som sa mohla pozerať z okna. Až vtedy som si uvedomila, že ma fínska krajina v skutočnosti veľmi ovplyvňuje,“ rozpráva Laurinen. „Tá krajina za oknom bola krásna, čiernobiela, rozľahlá – vyzerala ako čosi v mojich fotografiách. Je hlboko vo mne. To poznanie bolo silným zážitkom.“

Hoci Bratislavu považuje tiež za svoj domov, do Fínska sa „musí“ vracať. Najmä po ticho a samotu. „Mám veľa snov o tom, kam by som ešte chcela ísť fotiť, napríklad do Grónska. Vždy som snívala o tom, ísť ešte viac na sever, lebo sever, to som ja,“ dodáva.

Ťažko povedať, či sú to práve sever, ticho a pokoj, ktoré si z jej fotiek človek zapamätá. Nie sú to ani konkrétne predmety, ktoré fotí. Je to najmä akýsi celkom nový pocit, nová skúsenosť, silný zážitok z dosiaľ videného, ale nepoznaného.