Nemecký režisér Veit Helmer prestal byť úprimný. Film Bajkonur nemusel nakrúcať v Kazachstane, pokojne mohol ísť na Barrandov alebo do Berlína. Aj tak by mu nik neuveril.
Nemecký filmár Veit Helmer sa v roku 1999 preslávil celovečerným debutom Tuvalu, melancholickou komédiou s nádychom surrealizmu o oddanom synovi, ktorý slepému otcovi obetavo vyvoláva ilúziu naplneného života. Úspech Tuvalu bol taký veľký, že Helmer mu podľahol a každý jeho ďalší film je len jeho parafrázou – čoraz viac prístupnou publiku, čoraz menej úprimnou, presvedčivou.
Spadla z oblakov
Komédiu Gate to Heaven (2003) ozvláštnil Helmer prvkami bollywoodskeho filmu, love story Absurdistan (2008) vsadil do akéhosi kusturicovského snového Balkánu, čo ešte zdôrazňuje jeho pravidelná spolupráca s hudobným skladateľom Goranom Bregovičom.
Teraz je tu ďalšia romantická komédia o mladej láske. Z Kazachstanu.
Surrealistický nádych vnáša prepojenie tradičného života v jurtách na vidieku so susedstvom Hviezdneho mestečka, známeho aj ako Bajkonur – najvýznamnejšieho ruského kozmodrómu, ležiaceho v Kazachstane.
Vidiečania teda žijú jednou nohou v minulosti a druhou v budúcnosti. Občas na nich z neba padajú trosky rakiet, občas aj s tragickými následkami, no privykli si a kozmický odpad ochotne predávajú čínskym nákupcom kovov.
V dedine žijú len starí ľudia. Za vidinou lepšieho života neušli iba mladý Iskander Orinbehov, prezývaný pre svoju fascináciu kozmonautikou Gagarin, a neskrotná, večne ufúľaná strapatá divožienka Nazira. Miluje Iskandera, no ten vidí len francúzsku „vesmírnu turistku”, milionárku Julie Mahé, ktorá sa v Bajkonure chystá na kozmický výlet.
Keď sa jej sólový návrat z medzinárodnej vesmírnej stanice úplne nevydarí, nájde ju v návratovom module práve Iskander. Bez vedomia a bez pamäti.
Zručný maliar, chabý rozprávač
Marketing prízvukuje, že Helmerovi sa ako jednému z prvých západných filmárov pošťastilo nakrúcať na autentických miestach. Je to zásluha vplyvnej kazašskej producentky Gulnary Sarsenovej (nominácia na Oscara za film Sergeja Bodrova Mongol).
No ak by celý film vznikol v berlínskom Babelsbergu alebo hoci na Barrandove, nikto by nič nepoznal. Ide o komornú romantickú komédiu, celkom zameranú na ústredný trojlístok. Šíra kazašská step ani stalinská architektúra Bajkonuru tu nehrajú žiadnu rolu. A zábery z autentických montážnych hál či trenažérov ocení najmä znalec. Slúžia ako atrakcia, pre samotné rozprávanie nemajú veľký význam.
Už v Tuvalu Helmer ukázal, že je oveľa lepší režisér ako scenárista a že vykresľovanie postáv, vzťahov i nálad mu ide ľahšie ako rozprávanie príbehov. V Bajkonure narazíme na nezvyčajne veľa scenáristických schválností, ktoré nemajú nič spoločné s láskou, kozmonautikou, šírymi stepami ani bežnými ľudskými reakciami. Príbeh je prostý a bez prekvapení, zato vyrozprávaný kostrbato a občas i chaoticky.
Predstavitelia ústredného trojlístka – debutujúci poslucháč herectva Alexander Asočakov, francúzska modelka, herečka a speváčka Marie Galouzeau de Villepin (dcéra niekdajšieho premiéra), populárna uzbecká herečka a speváčka Sitora Farmonova – sú vybraní s ohľadom na západoeurópske publikum. Ich herectvo je tlmené, v kontraste k zamýšľanej divokej čistote rurálneho vidieka, konfrontovaného s 21. storočím.
Postavy sa často správajú čudne, nelogicky, bez motivácie, sympatickým mladým hercom i celému filmu len sotva môžeme uveriť.
Bregovič nesklamal
Občas sa blysne i humor, ale je ho veľmi málo – a ešte menej skutočného, čistého, dobre načasovaného a pointovaného. Na rozdiel od Kusturicových diel Helmerov film nepáchne človečinou, ale umelinou. Azda jediné, čo obstojí bez pochýb, je hudba. Bregovič síce tiež zvykne recyklovať svoje obľúbené melódie a balkánske motívy, no v nápaditých a prostých „kazašských” aranžmánoch znejú nevšedne a pod atmosféru filmu sa podpisujú možno viac než obraz.
Ani po viacnásobnom pozeraní nie je jasné, komu Helmer Bajkonur adresoval a čo ním chcel povedať. Ak by jestvovalo nejaké nenáročné festivalové publikum, ktoré by chcelo mať pocit, že sa pozerá na umenie, ale len na také celkom malé, bol by preň ako stvorený.
