KNIHA TÝŽDŇA / ROBERT BIELIK
Robert Bielik si vytvoril „kláštor seba“, keď z neho vystúpi, je on sám svojím zjavom a vyžarovaním kľúčom k svojmu maľovaniu
Keď Robertovi Bielikovi krstili na vernisáži jeho výstavy v Galérii mesta Bratislavy monografiu (Petrus v spolupráci s GMB) napísanú Ivanom Jančárom, vydavateľ Peter Chalupa sa vyjadril, že je rád, že kniha vyšla, len v nej chýba ešte asi sto obrazov...
Prvou evokáciou pri pohľade na knihu bol obraz Hieronyma Boscha Dieťa hrajúce sa s veternými kolieskami - na obálke sedí chlapček, skoro chrbtom, pozerajúci sa na panorámu Bratislavy s Hradom a Dómom, a okolo neho pokojné tigre s ovcami a baranmi. Motív dieťaťa a zvierat sa v knihe viackrát opakuje, z obrazov s detským motívom je najúžasnejší Ondrej, pleso a olovnica, kde dieťa stojí nad hlbokou skalnou stenou a spúšťa olovnicu do údolia, kde je „otvorené modré morské oko“ ako oko Boha dívajúce sa zdola a hory namaľované s presným pocitom o ich veku, trvaní, pevnosti a tvrdosti. Akoby hory boli podstatou života. Pri prvom pohľade je to akoby idyla, ale potom zimomriavky: to dieťa by sa mohlo každý okamih zrútiť do priepasti, prsty nôh sa už nedotýkajú zeme, vlastne snehu, napätie medzi pokojom namaľovaného a nebezpečenstvom, ktoré číha.
Príroda, zvieratá, ľudia
A vari najpôsobivejší obraz Dve horiace plesá - ľadovochladná príťažlivá panoráma skalných zasnežených končiarov, realistickejšia možno ako skutočné pohorie, a na dne dve tmavomodré plesá s horiacimi svetielkami. Modrosivobiela maľba v uhrančivom kontraste so zlatočervenou farbou plameňov na vode, len skloniť hlavu, pokloniť sa a zamyslieť.
Príroda, zvieratá, ľudia. Psy utekajúce po morskom pobreží vyťahujú z nás to najhlbšie, najpodstatnejšie: márnivý ľudský sen o čase a pohybe. Jedným z vrcholov Bielikovej tvorby je určite cyklus piatich obrazov Opustená knižnica - ľudia sú tam prítomní len ako maliarska výzdoba kupoly knižnice, trochu evokujúca barokové kostoly a potom už len knihy a zmiešané stádo vlkov a oviec vchádzajúce do obrovskej prázdnej knižnice, ležiace v záhrade knižnice, skáčuce po zrútených častiach knižnice a z regálov na zem spadnutých kníh. Veľká básnická metafora našej doby.
Obrazy s obrovskými otázkami k budúcnosti civilizácie, kultúry, ale určite nádejné v zmysle budúcnosti maľovania ako záznamu jednej epochy.
Nedá sa v tomto zábere spomenúť ani zlomok Bielikovej monografie. To nebolo ani úmyslom, tým je upozorniť na knihu o jednom z našich najlepších žijúcich maliarov.
Zaradiť maliarske (aj básnické a prozaické dielo) Roberta Bielika nie je jednoduché, vyberáme z inovatívneho a o komplexnosť usilujúceho textu Ivana Jančára, ktorý sa pokúsil zasadiť Bielika do kontextu a uhádnuť jeho maliarske vzory (Rembrandt, El Greco, Carravaggio): „Z domácich inšpiračných zdrojov spomeňme napríklad Mednyánszkeho, ktorý udržiaval kontakty s francúzskymi okultistami a vnútorne nemal ďaleko k budhizmu, alebo verejnosti menej známeho maliara Kosztku Csontváryho.“
Tvárou k moru
Možno treba dodať, že aj nedoceneného Petra Ondreičku (1947 - 1990), s ktorým mal určite spoločnú jednu vášeň - maľovať aj počas rokov, keď z výtvarného umenia maliarstvo, hlavne figuratívne, skoro zmizlo. A takisto hlboký existenciálny pocit ohrozenia, neustále narážajúci na stenu transcendencie a ničoty.
Kniha je nádherná, je to akoby vkročiť do iného sveta, ktorý alebo prijmete, alebo nie, alebo si v nej nájdete „svojho Bielika“. Výber tém a šírka záberu sú panoramatické nielen obrazne. Sú to veľké obrazy, ktoré vás vtiahnu do seba ako niečo, čo sa nedá vôľou ovládať, obrazy naraz vykročia proti vám. Postupujete od jedného k druhému a žasnete, ako je to možné, čoho všetkého je schopná ruka a oko eremitu slovenského maliarstva. Je pravdou, že komplexné a veľké diela sa tvoria v samote, v samote ateliéru, „dielne“ ako to nazýva sám autor, v samote s horami, v samote so sebou, v samote so zvieratami. Bielik si vytvoril „kláštor seba“, keď zo svojho kláštora vystúpi, napríklad keď prezentuje svoje dielo, je on sám svojím zjavom a vyžarovaním kľúčom k svojmu maľovaniu: kľúčom, ktorý možno niekde skryli, najskôr do horskej priepasti detskí zenovo sa usmievajúci anjeli.
Na konci knihy pri krátkom životopise je fotografia urobená samospúšťou: Bielik tam stojí obrátený tvárou k moru, k nekonečnu, more je ožiarené vychádzajúcim (zapadajúcim?) slnkom, my vidíme len chrbát, obrys hlavy.
Autor sa nepozerá na nás, chce nás prinútiť, aby sme sa my nepozerali na neho, ale na jeho obrazy. Svety, tajomstvá, zložité kompozície alebo čisté a nekonečné more, nič len spenená voda a miznúce vlny na akvareli Tichý oceán, Peru I. II. Akoby Peru bolo tu pred našimi oknami, a Zenová mníška meditujúca na snehu a ľade s tromi tigrami bola s nami tu a prinášala trochu pokoja do doráňaného sveta.
Autor: Mila Haugová
